Nyárë - spoločné príbehy

Wolfovi dělalo starosti zdravi jeho dcery, byli na dvoře Shilliena.
Všechno se zdalo fajn, dvořane se bavili. On za stolem po pravem boku Vychodniho pana, probiral s nim strategii, když vešla do salu jeho dcera, usmivala se, zdarvila všechny, když najednou vytřeštila oči a nelidsky srdceryvně vykřikla. Začaly ji tect slzy, chytla se za břicho a omdlela.
Vychodni pan Shillien z rodu lidskeho a La´Varthiho, přikazal jeho dceru odnest do jejich pokoju a poslal k ni sveho osobniho lekaře.

Po skoro 3 hodinach se Undine probudila, a s tvaři zalitou slzami, začala nařikat o tom, že jeji manžel je mrtvy. A když se ji Wolf zeptal, jak to vi. Tak mu pověděla, že to citila.

Popravdě to kynethske zarodky v jejim břiše zpusobily, že to poznala. Stejně jako Lee Onewa Dangerasu i dalši dva kynethi na planetě. Eldewalden a Limeteru to ucitili jako male pichnuti u jednoho ze srdci. Lee jelikož patřila k těm hodně empatickym jedincum sve rasy, se však uprostřed konverzaci s čarodějem zhroutila.
Viktor se tehdy vracel z obhlidky mista, kde se nachazel jejich tabor na noc. Z toho jak ležela na zemi, se mu malem pomatly součastky. Byl hned u ni a jemnym dotekem prstu kontroloval jeji životni funkce.

„Paritá.“
Jeho pohľad skĺzol dolu a videl, že vrazil Alucardovi do hrude, Ceowulfov meč.
Vidina pominula. Zachytil na sebe Bladeov pohľad, keď sa mu pozrel do očí, pochopil, že Blade umiera. Najprv to bolo poznať na jeho očiach, tá ohnivá iskra pomaly hasla až sa zablisla a už iba tlela. Ve chvili kdy Alucard zemřel, padl i jeho drak. Smrt přišla takovym zpusobem, že ohromna drači silueta se znenadani chytla za svou gigantickou hruď a jako podťata zkacela k zemi akoby v spomalenom čase. Aj napriek tomu sa Severusovi nepodarilo dostať sa k dračiemu princovi včas aby ho zachytil. Prineskoro si uvedomil čo sa deje. Alebo bol skôr šokovaný, že sa to naozaj deje. Keď pristál vedľa Bladea jeho hlava dopadla takmer pred Severusove predné tlapy.
„Blade, čo sa deje? Odpovedz. Nepočujem ťa!“
Severus sa pokúsil vstúpiť do Bladeovej mysle. No nič jasné nevidel, aj keď si všimol pár mišlienok nezreteľných viac než tiene. Pokúsil sa preniesť doňho aj svoju energiu no ani to nešlo. V zúfalosti si uvedomil, že mu tečú slzy. Trvalo jen par minut než to štěstí v očich mladeho draka pohaslo a nahradilo ho klidne poznani a přijeti smrti. Severus zaklonil hlavu a vydal vysoký zvuk, ktorý vzdialene pripomínal vlčie vytie. Bol v ňom však doslova cítiť smútok, taký hlboký, že ten kto ho počul uronil aspoň slzu. Dračí jazdci to nazývali „pohrebná pieseň drakov.“ Ak bol pri umierajúcom drakovi iný, dal takto celému svetu najavo, že jeden z ich durhu práve opúšťa tento svet.

Než dvojice zemřela, proběhl mezi nimi kratky telepaticky hovor. Nikdo ho neslyšel, byl to jen jejich dialog. Možna si slibili, že se znovu schledají. A možna ty slova nesly se neviditelnymi vlnami v tomto zněni:“Vidiš tu nadherně modrou oblohu Draku?.“
„Vidim jezdče.“
„Tak proč otalet, využijme sva křidla a leťme.“

Skôr než sa k nemu dostala dovolil si ju zapáliť. Bol to Blade, ktorý švihom svojho chvosta odpaľoval démonov na všetky strany. Bitka ich rozdelila, takže z tej diaľky vyzeral menší než v skutočnosti. Od jeho tlamy nepravidelne šlahali jazyky plameňa. Severus to nechápal. On ich nepočuje? Zelený drak mal väčší problém skôr s tým, že vždy keď zabil nejakého démona, počul v ňom umierať dráča. Aj napriek tomu, že to zlato-čierny nádherný Blade zvládal takmer bez problémov rozletel sa mu na pomoc. Cestou sa snažil zahryznúť do okolo poletujúcich démonov a pár krát sa mu to aj podarilo. Démoni si prestali Severusa všímať, pochopili kto je tu silnejší a nebezpečnejší. Blade sa medzi nimi takmer utopil. Severus ich z neho strhával ako vládal. Obaja hrýzli okolo seba, drápaly démonov, mávali krídlami a rozháňali sa chvostami. Blade vzal tlapou jedného démona čo sa mu držal na čumáku a snažil sa mu vypichnúť oči a odhryzol mu hlavu.
„Severus zatvor oči.“
„Čožéééééé?“
„Zatvor oči!“
„Čo chceš... nie, nie, nie to nieje dobrý...“
Skôr než to stihol dopovedať, bol donútený to urobiť. Cítil obrovskú horúčavu rozlivajúcu sa mu po tele ako Blade smeroval svoj plameň a opaľoval tak zo Severusa démonov. Iba dúfal, že vie čo robí. Stal tam nad mrtvymi demony, na obrovske kamenite ploše vzdalene od jeskyně asi 100 metru. Hrdy na to, že skoro sam dokazal zvladnout takovou přesilu. Jeho křišťalove oči přimo zařily štěstim.
Severus stál iba neďaleko, zhlboka dýchal a snažil sa uvedomiť si, že ešte stále žije. Odrazu sa mu zahmlil výhľad. Našiel sa v nejakej jaskyni. Na zemi ležali telá mŕtvych démonov, z nich bolo zopár spálených. Videl akoby sám seba naťahovať ruku. Chytila sa jej ruka Alucarda. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Cítil krvilačné zlo, sám v sebe. Alucard ho objal.
„Ešte o tom nevieš, ale...“
Ozval sa zvuk čepeli šúchajúcej o púzdro. Alucard bol slabý, no aj tak sa mu zahryzol do krku. Severus pocítil bolesť. Potom sa ozval tichučký zvuk, takmer ho nedokázal rozoznať.

Netušil ako dlho bol v bezvedomý no nakoniec otvoril oči. Bolela ho hlava a cítil sa veľmi slabý, no pamätal si všetko, pamätal si ako zabil Seffessa, ale nebol to on, kto ho zabil. Mal pocit, že sa niečo z neho stratilo. Ako sa zaostrujúcim sa zrakom rozhliadal po miestnosti zazrel Ceowulfa. Všimol si, že je opäť v ľudskej podobe, sedí opretý o stenu a je pri vedomí. On si všimol to isté na Alucardovi, pomaly sa postavil a ťažkým krokom sa k nemu blížil. Alucard si všimol, že svoj meč čo vzal tomu mŕtvemu démonovi ešte v meste La´Varthov má opäť za opaskom.
„Alucard, pomôžem ti vstať.“
Podal mu ruku. Alucard sa jej chytil a z Ceowulfovou pomocou sa postavil. Ceowulf ho objal keď sa Alucardovi podlomili kolená.
„Ešte o tom nevieš, ale...“
Ozval sa zvuk čepeli šúchajúcej o púzdro. Alucard bol slabý, no aj tak sa zahryzol Ceowulfovi do krku. Ceowulf vykríkol. Zatiaľ čo Ceowulf kričal od bolesti, Alucard zašepkal to slovo na ktorom je postavené všetko „Paritá“ (rovnováha), keď mu Ceowulf vrazil meč do hrude a zreničky žiarili ako naleštené rubíny.
Když se kyneth kacel k zemi, využil posledni špetičku energii jak nejlepe mohl. Jednou rukou se zachytil Ceowulfoveho limce a druhou ruku, ktera teď zařila oslnivym světlem, vrazil Ceowulfovi do hrudi. Temny elf zařval a prudce Alucarda odstrčil. Kyneth neměl silu se udržet Ceowulfoveho limce, ale měl dost sily aby dokončil co začal. Jak padal na zem, tak jeho ozařena ruka vytahovala z Ceowulfove hrudi něco temneho, něco zlověstneho co se elfa nechtělo pustit. Branilo se to všemi zpusoby, ale moci umirajiciho nemohlo dlouho vzdorovat. A tak ve chvili kdy kynethi muž dopadl na zem, jeho zařici ruka s duchem Sefesse přesunula k jeho hrudi a vnořila se do ni a pak zase prazdna, ale stale zařici vynořila. Ceowulf šokovaně co chvile, ziral na svuj nezraněny hrudnik, na meč ve sve ruce, a na Alucarda. Ten ležel zbydačeny a krvacejici na zemi a jak se zdalo pokoušel se nadechnout. Ceowulf roztřeseny a pořad v šoku meč pustil a přiskočil ke kynethovi, pokleknul k jeho hlavě a začal mu brečici, omlouvat. Ten se na něho jen usmival.

Množstvo démonov na Severusovi viselo ako bobule hrozna na strapci. Jeden ho vytrvalo hrýzol do kedysi zraneného chvosta, čo mu spôsobovalo asi najväčšiu bolesť. Prudko ním mrskal zo strany na stranu no démon ostával zahriznutý ako kliešť. Cez škulinku medzi tieňovitými krídlami videl, že Blade z množstvom útočníkov nemá až také problémy. Pravou tlapou sa odrazil tak že sa prevalil ako keď gúľajú sud. Tí démoni ktorý nestihli opadnúť, tých zabila drakova váha. Keď zdvihol hlavu letela k nemu akási čierna guľa škrekľavo vreštiac:
„Ááááá.“

„Samozrejme! Ja ti verím!“
Ozvalo sa mu priamo pri uchu. Teraz bol ale Seffess rýchlejší. Schmatol Draculu za ruku. Dracula mu do nej zahryzol svojimi špičákmi takže ho démon pusitl. Dracula sa nekontrolovateľne krútil vzduchom a hrozilo to, že narazí do steny. V poslednej chvíli sa však skrútil odrazil sa od nej nohami a vyrazil priamo oproti Seffessovi. Jeho drápy na rukách prebodli Palanirov krk. Seffess sa len usmial. Naklonil hlavu na pravo a naľavo a pritom mu v krku zaprašťalo.
„Nepočúval si ma? Nebude to také...“
Seffessova ruka zovrela Draculov krk z ktorého stúpali jemné pramienky dymu.
„...jednoduché.“
Dopovedal Dracula a chcel mu druhov rukou prebodnúť srdce. Ibaže Seffess mu ju chytil a skrútil. Dracula sa obrátil hlavou k zemi a začal prudko mávať krídlami a ťahal ich obidvoch k zemi. Seffess otočil Draculu tak, že si hľadeli do tvárí, ale tým ho Dracula iba tlačil. Druhý obrad už Seffess nestihol a v spŕške triešťiacich sa skál vrazili do steny a zanechali v nej poriadny kráter. Obaja z kráteru vypadli a vedľa Draculu dopadol Joylonov meč, čo bol v tej stene zabodnutý. Vrhol sa po ňom a pevne ho zovrel. Otočil sa a rýchlo uhol ohnivej guli ktorá sa naňho rútila. Z mečom namiereným priamo pred seba kráčal smerom k Seffessovi. Od Seffessa akoby sa zdvíhal vietor, fúkal proti Draculovi prach z kameňov, takže si musel zakryť pohľad rukou aby mu prach nefúkal do očí. Ohromné teplo ho pálilo na celom tele, každým krokom ktorý sa blížil k Seffessovi. Pálenie vystriedala bodavá bolesť. Videl ako sa z Alucardovho tela odlupujú kúsky kože, videl, že jeho vrchný diel oblečenia sa akoby rozpustil. V jeho hrudi sa tvorila diera, ktorej okraje ale vzdorovali. Obnovovali sa a dorastali. Seffess vykríkol, Dracula zavrel oči. Chvíľu stál na mieste a potom pokračoval ďalej. Po celom tele mu stekali tenulinké pramienky krvi ktoré ihneď mizly. Ale nie v dôsledku toho, žeby sa Alucardovo telo uzdravovalo, nie. Ničil ich ďalší a ďalší nápor Seffessovej ničivej moci. Kynethove schopnosti regenerácie, podporené prítomnosťou Draculu v jeho tele však stále odolávali. Dracula sa zastavil na tri kroky od Seffessa, ten akoby ho celou bytosťou túžil spáliť ho na uhlík. Z jeho očí opäť vyskočili plamene ale tie sa centimeter od Alucardovej tváre rozdelili v dva ohnivé jazyky ktoré obtekali okolo neho. Dracula zavrel Alucardove oči, a aj cez ne bolo vidno jemnú ľadovo chladnú žiaru.
„Mal si pravdu, rozhodne to nebolo jednoduché.“
Usmial sa zvláštnym tajomným úsmevom a ruka mu vystrelila vpred. Čepeľ zasiahla Palanirovo srdce. Kov vzplanul a Dracula meč pustil. Samo anjelske striebro sa pod mocou umierajúceho démona roztieklo. Ohnivé jazyky ktoré obklopovali Draculu sa stiahli späť cez oči do Palanirovho vnútra, jeho telo vzplanulo jasnobielim plameňom. Alucardovi otemnelo vedomie, zapotácal sa odstúpil pár krokov. Kľakol si na kolená, Draculov duch opúšťal jeho telo, ktoré sa ešte uzdravovalo, ale už pomalšie. Spadol na dlážku a ostal tam ležať. Preto nemohol vidieť ako sa tenký priamienok dymu z horiaceho Palanirovho tela akoby poháňaný vlastnou vôľou linie k Ceowulfovi a vniká cez nos do jeho tela.

Znovu se něco mihlo ve tmě a Alucardova hlava se ihned otočila v tom směru. V nejtemnějšim rohu mistonsti zazařil par rudych oči. Pomalu se bližily ke světlu.
Najednou necelych 3 metry před sebou stali ne pul-efi klučina Palanir a kyneth Alucard, ale dvojice jenž rozhodovala o osudu teto planety ještě dřiv než se ti dva narodili, byli to Sefess a Dracula. Mocni Kygalateanšti bratři, cizinci v tomto světě a žiznici po smrti toho druheho.
„Nejsem tvuj bratr.“ Pronesl chladně Dracula a vyrazil do boje.

Jeho prítomnosť v Alucardovom tele znovu vyvolala pár zmien. Špicaté zuby o čosi dlhšie než mal predtým, ľadovo žiariace oči, a obsidiánovo čierne perie na krídlach. Zato Palanirovo telo akoby neprešlo žiadnou zmenou, okrem ohnivo planúcich očí a toho, že ho akoby obklopoval chvejúci sa horúci vzduch. Palanirovo telo sa vznieslo do vzduchu takmer až ku stropu. Dracula zasyčal a vydal sa za ním. Krúžili okolo seba, každý priamo oproti tomu druhému. Tyrkisové a ohnivé zreničky sa na seba dívali, ako oheň a ľad. Dracula vyrazil vpred. Z Palanirovho tela naozaj sálalo teplo. Démonický boh sa začal rehotať na plné kolo. Sálou ten zvuk otriasal a zo stropu začali padať kusy kamenia. Jeden obzvlášť veľký zasiahol Alucarda/Draculu do hlavy. Špirálovito sa stočil a dopadol na dlážku.
„No, aj boh sa môže pomýliť.“
Seffess sa rozosmial ešte viac, pri tom na chvíľu zažmúril oči. Keď ich znova otvoril, telo bolo z dlážky preč.
„Alebo podceniť, očividne slabšieho protivníka.“
Ozvalo sa posmešne Seffessovi za chrbtom.
„Ó to bolo úžasné, naozaj si ma takmer prekvapil. Snaží ša o to aby som mal pravdu, a pripravil by si pre mňa viac zábavy ako minule.“
Seffess sa okamžite otočil. Pred ním sa vznášalo usmievajúce sa Alucardovo telo a hlboká tržná rana na čele sa zaťahovala. Zo Seffessovích očí vyšľahol plameň. Ten však zasiahol iba stenu miestnosti z ktorej sa zosypali skaly. Ale to už bol Dracula pri Ceowulfovom tele a odtiahol ho do najbezpečnejšieho rohu miestnosti, akoby zázrakom ho doteraz žiadna zo skál nezasiahla.
„Prestávam sa baviť! Mám pre teba návrh. Ty prestaneš utekať a ja ti sľúbim, že nepoužijem žiadnu zo svojich božských schopností.“

„Ceo, zlez zo mňa!“
„Vrrreh rrjasné prrrepáčrr!“
Ceowulf zliezol z Alucarda a opäť sa otočil k Joylonovi. Stál na mieste kým sa Alucard nepostavil a Joylon stál tak isto. V momente keď bol Alucard znovu na nohách Ceowulf opäť vyštartoval a Joylon sa opäť pokúsil uhnúť. No tentoraz bol o sekundu pomalší. Ceowulf ho tlapamy chytil za nohu otočil sa s ním a odhodil ho smerom ku ľadovému oltáru. Joylon svoje meče ale nepustil. Narazil do steny kde sa jeden z nich zabodol a padol dolu na oltár, ktorý sa pod jeho váhou roztrieštil. Alucard vytasil svoje krídla a jedným krokom a dvoma mávnutiami bol uňho. Joylon zdvihol meč na obranu, no už bol porazený. Alucard mu ruku odťal ako to predtým on urobil Der-verovi.
„„Naadi le naldaldach f darther no b. Sé maré tan tu Seffess a tu ráááááááá!“
Vykríkol v momente keď mu Alucardov meč prebodol srdce.

Najednou se cela mistonost zahalila do neproniknutelne tmy.
Alucard nic neviděl, ale citil, neproniknutelny chlad, chlad a moc. Zlou moc vystupujici z mista, kde předtim byl trun. Ledove prsty zmrazujiciho chladu se mu počaly vkradat do myšlenek, znehybňovat mu tělo. Uzamknul svou mysl, jak nejlepe mohl. Chtěl varovat Ceowulfa, ale nedokazal to. Jakoby ho něco škrtilo a nechtělo mu dovolit vydat jedinou hlasku.
Kyneth zavřel oči a počal soustředit se. Citil jak mu neznama sila chce v tom zabranit. Po chvili umorneho snaženi se mu však povedlo rozhybat ruce. Vysunul sve nože a prudce drapnul ve vzduchu.
Ozval se nesnesitelny jekot a najednou tma byla pryč. I když předtim Kyneth citil jak ho nějake neviditelne ruce škrti, nic přednim nebylo. Rozhledl se kolem a uviděl za nim v bezvědomi ležet Ceowulfa. Kynethi muž pomalu vydechnul a znovu se zadival před sebe, protože v perifernim viděni, ve stinech zaznamenal pohyb.
„Vylez ven Sefessi.“ Pronesl dvojitym hlasem Alucard a zaroveň se postavil do bojove pozice.
„Opravdu si mysliš, že mě dokažeš zabit Dracula?“ Ozvalo se někde ze stinu starym kygalatenskym jazykem. Minule se ti to moc nepovedlo bratře, ale musi se ti uznat s jakou pompeznosti si to minule vyřešil....jak se tak divam vyběr těl ti tentokrat šel lepe, aspoň si s nim budu moci hrat dele.“

Alucardov dotyk bol nežný. Nechcel Palanirovi spôsobiť viac bolesti než bolo nevyhnutné. Vzal jeho hlavu do dlaní a naklonil ju na stranu aby tak obnažil jeho krk. Sám nemohol uveriť tomu, že to skutočne ide urobiť, no potreboval sa občerstviť. Rýchlo zabodol svoje tesáky Palanirovi do krku, no dával si pozor aby nezasiahol jeho tepny. Elfova krv bola horúca a chutila zvláštne, inak než akákoľvek krv ktorej sa kedy napil. Napriek tomu, že elfovo telo bolo vyčerpané a boľavé, jeho krv mala v sebe istú energiu. Bál sa, aby ho nezabil a tak a ovládal najlepšie ako vedel. Ceowulf a Joylon si vymieňali úder za úderom. Sám Ceowulf bol ale takým zlým súperom, za akého sa pokladal. Väčšinu času skôr uskakoval pred Joylonovími údermi ako ich odrážal a bol presvedčný o tom, že toľko šťastia ako teraz nemal nikdy za celý život. Odrazu pocítil akýsi chlad, akoby mu miesto krvi v žilách prúdil čistý ľad. Ozvalo sa v ňom zviera, cítil mesačný svit. Už tak dlho sa nepremieňal, že aj zabudol, že to vôbec dokáže. Pri nasledujúcom útoku od seba Joylona odstrčil ako najlepšie vedel a v mysli si vybavil tú kedysi tak dobre známu bolesť čo sprevádzala premenu. Jeho telo ovládli kŕče bolesti, meč mu vypadol z ruky a začal sa zvíjať na zemi.
Áááááálúúúúkáááárrrrr rr rrr!“
Zaúpel. Alucard sa spamätal, vytiahol tesáky z Palanirovho krku. Cítil tlkot srdca toho elfa, takže si bol istý, že po čase bude opäť v poriadku. Rozbehol sa aby zabránil Joylonovy zabiť meniaceho sa Ceowulfa a stihol to len tak tak. Joylon si totiž najprv prisvojil Ceowulfov meč. Ceowulfa bolesť už konečne opustila. Zmysli mal opäť ostré a cítil v sebe vlčiu silu. Joylon ustúpil a švenkoval pohľadom v ktorom sa ale nezračil strach z Alucarda na Ceowulfa – vlkolaka.
„Tá fialová v tvojich očiach mi už pomaly začínala chýbať.“
„Vrrrrr rrr!“
„Naňho!“
Ceowulf vyrazil skokom miereným priamo proti Joylonovi, no ten sa ešte stačil uhnúť. Ceowulf sa zabrzdil o protiľahlú stenu a začal chodiť okolo Joylona, zatiaľ čo Alucard si to k nemu mieril priamo.
„Zaútočíme naraz!“
Vyzval mysľou Ceowulf Alucarda a ten prisvedčil. Joylon sa hodil na zem okamžite ako spozoroval zmenu v Ceowulfovom pohybe. Ceowulfove chlpaté brucho sa oňho otrelo keď preletel ponad neho a zrazil sa z Alucardom. Joylon urobil na zemi pár kotúľou.

„Ale no tak. Je to taká zábava. Snaž sa ešte chvíľu.“
Chcel po ňom Joylon. Ceowulf by okamžite vyrazil keby tak mal svoj meč. Alucard sa znova postavil a zaujal bojový postoj. K tomu otvoril aj svoje snehobiele krídla.
„Tak predsa som mal správne informácie.“
Usmial sa Joylon. Alucard mávol krídlami nohami sa odrazil od steny, jedným mečom zmietol Joylonov obranný pokus a druhý, ktorý mu pôvodne mienil zabodnúť do srdca sa bohužiaľ zabodol iba do jeho ramena. Démon zasyčal trhol zo sebou dozadu a Alucardova čepeľ mu z tela vykĺzla. Opäť vyrazil. Zasypával Alucarda údermi ktoré iba tak tak odrážal. Ich meče sa opäť zrazili, no ten Alucardov, ten čo si vzal od mŕtveho démona sa vo výbuchu oceľových kúskov rozsypal. Jeden z takých kúskov Alucarda zranil na krku a ďalší sa mu zabodol do hrude. Ceowulf to nevydržal. Vyrazil do útoku, zo zbraňou či bez. No odrazu si kútikom oka všimol, že Der-verovo telo zmyslo z oltára. Keď Alucard zdvihol pohľad hľadel na špičku meča z anjelskeho striebra.
„A teraz urobíš to čo ti poviem! Zabiješ Derááááááááá chchchchchch.“
Joylona okolo krku zvieral pahýľ odseknutej ruky. Joylon ten pahýľ chytil a prehodil Der-vera cez seba. Hneď potom ako Der-verovo telo dopadlo ho prebodol cez srdce. Alucard stúpil na čepeľ meča zabodnutého v Der-verovom tele a uštedril Joylonovi úder päsťou pod bradu. Ten sa zatackal a pustil meč. Alucard ho vytiahol z tela umierajúceho Der-vera a Ceowulfov hodil smerom k jeho majiteľovi:
„Ceowulf! Chytaj!“
Ceowulf vyrazil z miesta na ktorom stál a meč chytil v predklone tesne pred tým, než dopadol na podlahu. Zastavil sa vedľa Alucarda:
„Hodlám ti dokázať, že ohľadom meča si sa mýlil.“
Položil Alucardovi ruku na plece, na znak toho, aby ho nechal ísť prvého a v zápäti mu nedal ani inú možnosť, lebo vyrazil vpred. Postavil sa pred Joylona, urobil krok vpred, zo špičkou meča mieriacov démonovi na hruď. Joylon o krok ustúpil. Ceowulf urobil ďalší krok vpred. No Joylon tentoraz už zaútorčil, zhora mu sekol po meči. Ceowulf ho však držal pevne oboma rukami. A to len vďaka Alucardovi. Keby mal zápästie ešte stále zlomené, pravdepodobne by ten meč pustil.
„Také jednoduché to nebude.“
Povedal a musel sa znova pousmiať, pretože výraz Joylonovej tváre rozhodne ukazoval, že si myslí pravý opak. Alucard išiel smerom k Palanirovi. Keď bol pri ňom kľakol si k nemu.
„A-a-alu-alucard.“
„Chlapče, odpusť mi. Bude to bolieť iba chvíľku.“

„Nie!“
„Ceowulf daj mi ten meč!“
„Alucard, dvaja proti nemu máme výhodu, vidíš ako bojuje?“
„Ceowulf počúvaj ma ani jeden z nás sa mu nevyrovná, no ak má niekto väčšie šance som to ja. Všetci vieme, že elfovia sú skôr experti na používanie luku a šípov.“
„Nezovšeobecňuj to!“
Varoval ho Ceowulf no niečo silné narazilo do Ceowulfovej mysľovej obrany.
„Ceowulf, neodvrávaj a daj mu ten meč!“
„S, S-everus? Ako to, že... Severus!“
Drak sa už však viac neozval.
„No tak dobre. Súhlasil napokon Ceowulf.“
Teraz nebol čas nato zisťovať ako to bolo možné, že sa spojenie medzi ním a Severusom obnovilo. Der-ver zopakoval výpad a plamene sa znovu zavlnili smerom k Joylonovi, lenže on tentoraz neuskočil ale zamával krídlami. Prúd plameňa sa obrátil proti Der-verovi, ktorý musel prižmúriť oči. Ten jediný moment stačil Joylonovi na to aby ďalším ladným obratom svojho meča v ruke odsekol Der-verovi ruku v ktorej zvieral svoj meč a druhým ladným otočením meča, ho zranil tesne nad slabinami. Der-verova ruka z mečom dopadla na podlahu. Plameň meča pohasol a stal sa z neho iba černi kus kovu neurčitého tvaru. Der-verova tvár sa zračila prekvapeným zdesením. Joylon si rýchlo zasunul jeden z mečov a chytil Der-vera za krk a ťahal ho k ľadovému oltáru. Takmer okamžite ho však musel pustiť pretože v tom okamihu do útoku vyrazil Alucard. Joylon si otočil meče v rukách, Alucard zvolil niečo menej efektné no rovnako účinné. Pravou rukou výpad zľava, a ľavou výpad zprava. Meče sa s treskotom zrazili a ozvalo sa kovové škrípanie keď sa čepele otierali o seba. Joylon urobil krok do strany a zaútočil rýchlim švihom obidvoma mečmi. Alucard sa pred mečom miereným na jeho tvár zohol a druhý odrazil. Dolu na zem sa začali sypať jeho odrezané vlasy, ktoré už skaze úderu nestihli uniknúť. Nebolo ich veľa, ale predsa. Alucard ten kratučký moment využil aj na protiútok, ktorý bol úspešný. Jeho čepeľ zasiahla Joylonovo lýtlko. Rana nebola obzvlášť hlboká. Démon sa prekvapene pozrel na svoju nohu, potom sa škrekľavo zasmial a vycenil žraločie zuby. A potom znova zaútočil. Alucard, to aj tentoraz odrazil, no jeho vyčerpanie sa začalo pomaly prejavovať. Potkol sa a spadol. Joylon mu ľahkým seknutím zranil ľavú ruku. Keď sa Alucard pokúšal postaviť, dostal bolestivý kopanec do tváre.

„Tento súboj je skutočne impozantný ale ja som nikdy, neoplýval trpezlivosťou.“
Oznámil Der-verovi Joylon a vytiahol svoje dva jeden a pol ručné meče. Boli to nádherné zbrane, nepochybne tak isto z anjelskeho striebra. Čo bolo na nich najzvláštnejšie mali zakrivenú rukoväť. Ceowulf takú zbraň vo svojom živote nikdy nevidel. Meče zo zakrivenými čepeľami áno, ale nie z rukoväte. Der-ver ustúpil o krok dozadu a Joylon sa zasmial. Der-ver spojil ruky akoby v modlidbe.
„Á há, takže ideš prosiť o milosť?“
No Der-ver iba ticho šepkal. Joylon si konečne všimol, že z Der-verom niesu sami.
„Tu sa niekto opovážil prežiť. Páni také veci sa nerobia.“
Urobil krok smerom k trojici stojacej pri protiľahlej stene, no vtedy spomedzi rúk Der-verovi vyšľahol plameň, ktorý hlasno zapraskotal. Keď sa ustálil bol z neho horiaci meč. To prinútilo Joylona znovu sa otočiť k svojmu pôvodnému súperovi.
„A čo keby sme sa najprv spojili a postarali sa o nich hm?“
Navrhol Der-ver.
„Ja mám ešte lepší nápad? Čo keby boli prvou obetou ktorú Seffessovi odovzdám až sa vráti na svet? Potom až ťa zabijem!“
Zasyčal Joylon a dlhým krokom vyrazil do útoku. V okamihu keď sa Joylon vytasil z prvým úderom Ceowulf pochopil aký význam má tá zakryvená rukoväť. Oba meče vo svojich rukách Joylon otáčal z labuťou ladnosťou a ľahkosťou hodvábneho šálu čo nesie vietor. Otáčal ich ako sa mu zmyslelo, dokonca sa niekedy zdalo, že iba pohybom prsta. Bol to súboj z vysokým tempom. Výpad striedal výpad. Der-ver jeden z nich odrazil, jeho plamenný meč sa zavlnil a plamene smerovali k Joylonovi a preto musel ustúpiť. Zamával krídlami a vzniesol sa trochu do vzduchu, zatiaľ čo mu Der-ver sekal po nohách. Joylon urobil vzdušnú piruetu a opäť pristál na nohách. Bolo vidno, kto má navrch a bol to rozhodne Joylon.
„Daj mi svoj meč.“
Šepol Ceowulfovi Alucard.

„Ukáž ruku!“
Prikázal Ceowulfovi veliteľským tónom, ktorý nepripúšťal námietky. Der-ver schytil Joylona za šaty a tak sa postavil. Joylon ale zaútočil, podrazil mu nohy a kopol ho do tváre. Der-ver sa zvrátil dozadu, skrútil sa po podlahe a rukami sa postavil. Chvíľu si držal od Joylona odstup akoby odhadoval jeho sily a dal sa znova do útoku. Alucard nechal Ceowulfa bez slova stáť na mieste a vrhol sa k Joylonom zabudnutému Palanirovi. Snažil sa ho postaviť na nohy. Ceowulf mu hneď prišiel na pomoc keď si uvedomil čo Alucard robí. Spolu ho podopreli, a ťahali jeho bezvládne nohy po dlážke. Ceowulfovi sa ale zdalo, že Alucard má čo robiť aj sám zo sebou aby sa udržal na nohách. Sebe aj jemu vyliečil tie najhoršie zranenia.
„A...A...Alu...card. Nemyslel som si, že sa ešte uvidíme. Zvlášť potom čo...“
Zasýpal mu do ucha elf.
„Ja viem. Nerozlúčili sme sa najlepšie, ale ten koho ste hľadali je mŕtvy už dávno. A teraz nemám v úmysle sa rozlúčiť tak ako naposledy.“
Odpovedal Alucard a spomínal si na to, ako Palanira a jeho prieskumnú skupinu elfov nechal v noci stáť pod stromom, keď pátrali po démonovi čo zničil ich dedinu. Spoza chrbta im zažiarilo oslňujúce biele svetlo a ozval sa vysoký pískavý zvuk. Všetci traja zaťali zuby, pretože to bolo veľmi nepríjemné. Palanira odvliekli na opačnú stranu miestnosti a pomohli mu oprieť sa o stenu .
„A čo teraz?“
„Počkáme, kým jeden z nich zabije toho druhého. Prečo by nám ten sliz Der-ver alebo jeho parchantský kamarát Joylon nemohli trochu pomôcť však?“
Usmial sa Alucard zvláštnym spôsobom a tento výrok sa pohral aj z Ceowulfovími kútikmi úst. Der-ver vyzeral stále tak ako predtým ale Joylon sa výrazne zmenil. Červené oči mu svietili ako plamenné rubíny, kožu mal sivastú a vystupujúce žili boli obsidiánovo čierne. Na chrbte si otvoril čierne hmlovité krídla. Vrhol sa na Der-vera, ten sa stihol uhnúť a chytil sa jeho krídla. Joylon ním zamával aby ho striasol. Zdrapil Der-vera za ruku a mocným rozmachom sa pokúsil ho prehodiť. Der-ver sa ho však aj napriek jeho snahe nepustil a tak ich hybná sila stiahla obidvoch. Kotúľali sa po dlážke ako klbko maličkých mačiek čo sa kočkujú pri hre. Der-ver ležal na chrbte a Joylon ho tlačil k zemi. Joylona odrazu vystrelilo do vzduchu, narazil o strop a zosypal sa na dlážku spolu zo spŕškou kamenia. Pomaly a teatrálne sa postavil.

No bolo už neskoro. Joylon držal Palanirove ruky do ktorých mu vložil dýku a chystal sa nimi zabiť Der-vera. Der-ver sa prebral a zažmurkal. Okamžite si uvedomil, čo sa deje, a fialovou, šupinatou päsťou rýchlo zasiahol Joylona do hrude. Ten spadol na chrbát, a pomocou rúk sa zasa postavil.
„Ty tam! No poď mi pomôcť!“
Prikázal Joylon démonovi, čo mu privliekol Palanira. Der-ver otočil hlavu, dúhovky mu úplne zbeleli a vyšľahol z nich blesk, ktorý démona zasiahol. Jeho telo odletelo cez miestnosť a v rohu narazilo do stojana z fakľou. Tá spadla naňho a jeho šat sa zapálil. Postavil sa a za desného smrteľného škreku sa začal tackať smerom k Ceowulfowi bojujúcemu z ďalším ako plamenný prízrak. Alucard už mal dosť toho „večného súboja“. Jedného démona chytil za ruku v ktorej držal svoj meč, kopol ho do kolena, a potom keď sa zohol kolenom do brady. Démon bol na chvíľu ochromený. Alucard do využil, vykrútil mu z prstov meč, a prebodol ho ním skrz-naskrz cez chrbát, zatiaľ čo útoku druhého démona musel okamžite uniknúť tým, že sa vrhol na zem a skrútil sa. Pritom vytiahol meč, z tela démona. Keď sa narovnal, jeho mačacie zreničky žiarili ako jantár cez ktorý svieti slnko. Rozbehol sa a začal démona zasypávať údermy tak rýchlo, že démonovi sa takmer nedarilo brániť. Nakoniec mu rýchlim švihom proti ktorému, už démon nemal najmenšiu šancu zoťal obe nohy, a nakoniec hrot toho meča konečne skončil v démonovm srdci. Ceowulf sa pri jednom z výpadov nešťastne pošmykol a spadol. Horiaci démon poskakoval okolo neho a ešte stále neumieral hoci jeho telo černalo a koža pukala. Oči sa dávno roztiekli a prsty mal spálené na kosť. Druhý sa víťazoslávne usmieval a napriahol sa k poslednému úderu. Odrazu sa nad ním mihol tieň mu pohľad zastrel červený závoj. Počul praskanie plameňov a potom ho akási ruka zdvihla a ozval sa Alucardov hlas:
„Utri si tvár, máš ju celú krvavú.“
Ceowulf si zdravou rukou poutieral tvár. Démon ktorý sa ho chystal zabiť ležal na zemi a z torza tela v oblasti krku ešte stále striekala na dlážku krv. Telo horiaceho sa na zemi zvíjalo pár metrov ďalej úplne nehlučne. Alucard kríval na ľavú nohu a držal sa za pravé rameno. Spod jeho ruky žiarilo jemné biele svetlo.

Toho muža videl bojovať a pri myšlienke, že má s ním bojovať sa mu hneď v hlave vyrojilo aspoň desať spôsobov, ktorými by mu Joylon zoťal hlavu. Alucard odstrčil Ceowulfa stranou a zaútočil, širokým rozmachom. Ceowulf urobil kotúľ pomedzi démonov. Keď sa prevaľoval cez zranenú ruku pevne zcvakol zuby k sebe. Celou rukou mu prešla pálčivá bolesť. Keď sa narovnal na nohách, zalapal po dychu. Jeden z démonou pustil Palanira a vykročil smerom k Ceowulfovi. Ten pustil svoj meč pravou rukou. Démon bol rýchli. Chytil jeho zranenú ruku a skrútil mu ju za chrbtom. Ceowulf tentoraz vykríkol od bolesti. No zohol sa a otočil sa. Tým démonovy vykĺzol. Alucardovi sa zatiaľ podarilo zraniť jedného z démonov na nohe. No už i on sám bol samý šrám. Vlasy mal zlepené krvou, a odev ťažký. No aj tak väčšina krvi nebola jeho vlastná. Zohol sa aby unikol útoku. Dvaja démoni ho pritom chytili za ruky. Keď ho tretí išiel udrieť do tváre. Alucard sa nohami odrazil a potom prudko vykopol dopredu. Všetci sa zosypali naraz. Útočiaceho démona odkopol niekoľko metrov a démoni čo ho držali neustáli spätný náraz a zvalili sa aj z Alucardom na zem. Ten si vyslobodil jednu ruku a drápy na nej zabodol druhému tesne nad slabyni. Kým Alucard vstával, prebodnutý ho chytil a snažil sa ho stiahnuť späť k sebe dolu a pohrýzť. Alucardovi sa ale podarilo zlomiť mu ruku a keď sa postavil stúpil mu nohou na krk a skrútil ju takže démonovi zlomil ohryzok. Ceowulf bol nútený ustupovať a démon proti ktorému bojoval naňho provokačne dorážal.
Ceowulf sa iba bránil ako mohol a aj to mu zo zranenou rukou veľmi nešlo. Každé odrazenie výpadu bolo o čosi pomalšie než to predošlé. Joylon bol zo svojou prácou už hotový. Vyhodil si dýku v ruke a znova ju chytil.
„Ty! Priveď ho sem!“
Démon vliekol Palanira k Joylonovi.
„CEOWULF ZASTAV HO!“
Vykríkol Alucard, keď pochopil, že sa k nemu cez dvojicu démonov ktorá mu ešte stále bránila dostať sa k Joylonovi nedostane dostatočne včas. Tí mali totiž meče. Ceowulf odrazil démonov výpad do strany zavrel oči a vyrútil sa naňho ako býk na červenú plachtu. Vrazil mu plecom do hrude, démon sa udržal na nohách no týmto bol odstrčený nabok. Ceowulf sa napriahol z celej sily, zdvihol meč a švihom urobil sečný výpad na démona ťahajúceho Palanira k Joylonovi. Démon hodil Palanira na zem a neuveriteľne rýchlo tasil svoj meč. Bolo to ako úder zvonu, rozleteli sa iskri od zrazených čepelí a démon ustúpil trochu dozadu a chytil sa za pravé rameno. Ceowulfov meč skĺzol po ostrí toho jeho a zranil mu rameno. Ceowulf však bol na tom horšie, rukou mu prešla strašná bolesť a meč mu vykĺzol pomedzi prsty. Joylon sa zasmial, hlbokým, ľadovým smiechom.
„Chceš nás zabiť a pritom ani neudržíš v rukách meč, chlapče. Zabi ho!“
Prikázal démonovy, do ktorého Ceowulf narazil plecom. Ten druhý dvíhal Palanira zo zeme a ťahal ho ďalej. Ceowulf sa skrčil v obrannom postoji, no čo mohol všetko sa dialo prirýchlo.
„Keby som ho len tak nepustil.“
Pomyslel si Ceowulf. A stalo sa niečo čo nečakal. Meč zrazu vyskočil z miesta kde sa skĺzol po dlážke akoby ožil a pristál v Ceowulfovej zdravej dlani. Bol ešte prekvapenejší než útočiaci démon, no obidvom stačila sekunda aby sa spamätali. Alucard potkol jedného z démonov, no skôr, než mu stihol zasadiť smrtiaci úder, zastavil ho iný meč pred ktorým sa musel uhnúť.
„Ceowulf, nebabri sa s ním! Palanir!“

„Naadi le naldaldach f darther no b. Sé maré...“
Začal odriekavať. Alucard sa znovu otočil a vyrazil. Nechal si narásť svoje drápy a Ceowulf nasledoval tesne za ním a v rukách zvieral meč. Na sekundu zatvoril oči. Prebleskla mu pred nimi Ylthin, no okamžite ju vystriedala Undine. Tak nádherná a zmyselná, vábivá. Snažil sa aby mu myseľ vyplnila do posledného písmenka. Čo bolo ale na tom najzvláštnejšie, Alucard myslel na to isté.
„Ty?“
Zasyčal Alucard. Mužom odriekávajúcim slová bol Der-ver. Ten neprestával odriekavať no mysľoví príkaz bol tak silný, že ho zachitil aj Alucard a Ceowulf.
„Zabite ich!“
Dvadsiatka démonov sa na nich naraz vrhla. Der-ver vložil do Palanirovich dlaní dlhú rituálnu dýku zo zvlnenou čepeľou a čiernou rúčkou na ktorej bolo starým písmom vyryté Seffesovo meno. Chytil Palanirove ruky a tlačil ich dolu aby sa dýka zabodla do krvavej škvrny muža na oltáre. Ceowulf sa takmer nestíhal brániť, no väčšina démonov sa sústredila na Alucarda. Snažili sa ho zastaviť. Alucard nemal čas na nejaký zdĺhavý spôsob boja. Driapal po všetkom čo stálo pred ním, za ním aj vedľa neho. Ignoroval rany ktoré sám uŕžil, teraz bolo dôležité jediné, zabrániť Der-verovi zabiť prostredníctvom Palanira toho muža na ľadovej doske. Palanir kládol posledný odpor. Na čelo mu vystúpili kvapky potu, no už to nemohol dlhšie vydržať. Tlaku ktorý Der-ver vyvíjal už nemohol dlhšie odolávať. No odrazu sa ležiaca postava na stole napriamila a začala tlačiť čepeľ do protismeru. Der-ver sa pozrel tomu mužovi do tváre tvrdým pohľadom.
„Čo to do pekla stváraš Joylon?“
„Myslel si si, že sa nechám zabiť pre dobro veci? Ja chcem moc, to ty z nás dvoch si za fanatika!“
Palanirovi dýka vypadla z ruky. Joylon začal Der-vera škrtiť, no on sa intenzívne bránil. Nakoniec sa Joylonovi podarilo prehodiť Der-vera cez oltár, spadol na zem narazil si hlavu a na chvíľu stratil vedomie. Joylon využil trvajúci zmätok, vzal dýku a ponáhľal sa k nemu. Roztrhol mu čierny háv, a zaryl mu dýkov do hrude. Pomaly trhal šupiny a vytváral krvavé znaky, ktoré tvorili slovo „OBETA.“ Palanira démoni stále držali, až kým si k nim Ceowulf neprebil cestu. Meč držal ľavou rukou, pretože pravé zápästie mu zlomil jeden z démonov. Meč mal krvavý a dobrá polovica démonov už ležala na zemi alebo sa zranený snažili niekam odplaziť. Sekol po jednom z démonov čo držali Palanira zospodu. Ten sa však nahol dozadu takže, Ceowulfov úder ho minul a kopol elfa do kolena. Ceowulf sa mierne zapotácal. Alucard chytil démona za ruku, ten sa pokúšal druhou rukou vyslobodiť. Alucard mu však pohotovo odrezal prsty, keď sa nimi snažil vykrútiť jeho ruku zo svojho zovretia. Zranil pri tom trochu aj sám seba. Démon sa na neho vrhol z vicenenými tesákmi, ale nabodol sa na Alucardove pohotovo nastavené drápy. Alucard z nich nechal skĺznuť mŕtveho démona. Trojica zostávajúcich démonov sa postavila medzi Alucarda a Joylona. Náhle po jeho boku zastal Ceowulf. Meč zvieral oboma rukami hoci bolo vidno, že pravú ruku na ňom drží iba tak naoko.
„Ja ich zabavím a ty sa postaraj o...“
Ceowulf zbledol.
„Palanira.“
Zašepkal mu do ucha Alucard. Ceowulfovi sa nesmierne uľavilo. Bál sa, že povie Joylona.

„Tí démoni tu boli rýchlo takže to musí byť nablízku.“
Nemalo zmysel sa nijako kryť. Ktokoľvek stál kdekoľvek v tom priesmyku musel ich vidieť. No zjavne ich nikto nevidel. Alucard si zamračene prezeral raz jeden raz druhý okraj priesmyku a Ceowulf tak isto.
„To nieje možné. Sme tu správne!“
„Alucard, skús vyletieť.“
„Čo?“
„Vyletieť, možno sa na to treba pozrieť z vtáčej perspektívy.“
„Ani sa nehni!“
Alucardovi sa vzadu na chrbte otvorili jeho zvláštne krídla. Rozbehol sa, vyskočil a vzniesol sa do vzduchu. Chvíľu krúžil nad priesmykom, a keď zväčšil priemer kruhu ktorý opisoval našiel čo hľadal. Vstup do jaskyne bol na pravo od nich z vonkajšej, neprístupnejšej strany, najvyššieho štítu. Alucard sa usmial.
„Tak čo?“
Zavolal Ceowulf na Alucarda ktorý sa k nemu dolu rútil.
„To asi nebude dobrý nápááád!“
Skrýkol keď ho kyneth schmatol do náručia a stúpal s ním hore.
„Nerev! Inak by si sa tam nikdy nedostal.“
Leteli priamo k tomu svetlom pulzujúcemu otvoru. Tesne pred vchodom Alucard ich let zabrzdil a oni sa opatrne zniesli na dlážku. Bola tam krátka chodba, zahýbajúca doľava. Niesol sa k nim ňou hlas:
„Nastal ten okamih bratia. Je nás dosť aby sme poslúžili nášmu všemocnému pánovi. Krvavá pečať na tele brata ktorý prisahal poslušnosť Seffesovi bude otvorená a jeho krv pomôže nášmu pánovi prelomiť poslednú bránu, ktorá mu stojí v ceste na tento svet. Až bude medzi nami, naši nepriatelia budú porazený...“
Alucard a Ceowulf čo najnenápadnejšie vykukovali spoza roha a sledovali situáciu. V sieni jaskyne osvetlenej niekoľkými veľkými ohňami, bolo asi dvadsať démonov. Nejaká postava oblečená v čiernom z červeným fľakom na hrudi ležala na oltári ktorý bol vytesaný z kusa ľadu. Iná postava, pravdepodobne muž ktorý hovoril, stál otočený chrbtom k chodbe a skláňal sa nad ležiaceho na oltári a pri tom ako hovoril teatrálne rozhadzoval rukami Všetci démoni ako zhypnotizovaný hľadeli na muža na oltári.
„...a vám všetkým sa dostane odmeny. Teraz prineste naldaldach.“ Dvojica démonov sa uklonila a odišla do menej osvetlenej časti miestnosti.
„Obrň si myseľ najlepšie ako vieš!“
Prikázal elfovi Alucard.
„Alucard, ako to, že si nevšimli že tu sme?“
Alucard na chvíľu zatvoril oči.
„Sústreďujú svoju myseľ na rituál. Tak už poďme!“
Alucard ale zastal v polovici pohybu. Démoni sa vrátili a pod pazuchami vliekli...
„To nie!“
Hlesol Alucard a nemohol uveriť tomu čo vidí.
„To nemôže byť pravda!“
Povedal si. Medzi démonmi visel takmer nevládny Palanir. Nohy mal zviazané na členkoch a nad kolenami, takže mu nohy ťahali po zemi. Vlasy mal dlhé mastné a špinavé a tvár sa mu mastne leskla. Bol ztrhanejší a špinavší, než ho kedy Alucard videl ale bol to on, aj keď trošku postarol spoznal ho. Muž čo stál nad telom na oltári sa otočil. Alucard sa stiahol a zatlačil späť aj Ceowulfa.

Alucard vypadol z Bladeovej mysle a vrhol sa vpred. O sekundu neskôr sa Bladeovi podarilo chytiť dvojicu démonov do predných tláp práve v momente keď sa z čierneho dymu vyformovali ich krídla. Hrýzli ho do pazúrov, ale on ich držal pevne a pevnejšie a ešte pevnejšie. Snažil sa ich rozdrviť v smrteľnom „objatí.“
Skôr než sa Alucardove drápy prešli po koži démonovho krku otočil sa. Vykrútil Alucardovu ruku skôr, než jeho úder dopadol.
„Severus, Ceowulf sem!“
Poslal Alucard mysľou príkaz skôr než sa ho dotklo ľadové vedomie démona. V sekunde sa pokúsil vyskladať v mysli obranu. Démonovo vedomie sliedilo okolo a zatiaľ medzi nimi prebiehal boj. Démoni v Bladeovich tlapách omdleli a Blade pred tým zreteľne počul praskanie kostí. Alucard zranil démona na krku drápami ale nič viac sa mu nepodarilo, až kým spoza okraja skaly nevystrelila Severusova hlava spolu z jazykom a nezavadila o démonove nohy. Strhli ho na zem a Alucard sa naňho vrhol. Jeho drápy sa zarývali do démonovej kože na líci.
„Ste mŕtvy.“
Zasýpal démon.
„Nemyslím.“
Nasadil Alucard hraný úsmev. Severus, ďalej ťahal démona k sebe aj z Alucardom ktorý mu sedel na bruchu. V momente keď mu zelený drak odhryzol nohy, sa démon desivo usmial a šepol iba:
„Už o vás vedia všetci.“
Potom uvoľnil ruky ktorými od seba odtláčal Alucardove drápy, ktoré mu potom preleteli lebkou ako nôž maslom.
„Alucard!“
Zvolal Ceowulf. Od západu sa k nim blížilo čosi ako riedke čierne mračno, ibaže sa blížilo prirýchlo. Blade otočil hlavu a zároveň okamžite vzlietol.
„Blade!“
Zvolal Alucard.
„Ja zo zeleným sa o nich postaráte, vy musíte zabrániť tomu aby Seffes povstal!“
„Ceowulf, zlez zo mňa dolu a nasleduj Alucarda!“
Ceowulf vyvalil oči. Jeho drak použil rozkazovačný tón. Rozhodol sa však poslúchnuť, lebo to bolo skutočne to najlepšie čo mohol v tejto situácií urobiť. Dopadol na tvrdé kamene a tasil svoj meč, zatiaľ čo Severus ťažkými mávnutiami krídlami nasledoval Bladea v ústrety skupine démonov.
„Snaž sa ísť tak aby si nebol videný.“
Upozornil ho Alucard, ktorý kradmým krokom skúšal každú skalu čo mal pred sebou. Ako postupovali ďalej na kameňoch sa objavoval sneh.

„Blade?“
„Ano?“
„Mohol by si sem priletieť z východnej strany?“
„Čo plánuješ?“
„Mohol by si?“
Naliehal Alucard.
„Letím.“
Uzavrel to Blade. Z miesta na ktorom stál zoskočil z cestičky.
„Čo to? Blade?“
Vykrýkol mu v mysli Severusov hlas.
„Nemám čas to vysvetľovať. Pokračuj ďalej!“
V polovici nebrzdeného pádu sa v záblesku bieleho svetla zmenil na draka, naklonil sa na stranu takže oblietal úpätie priesmiku. Dosť hlboko aby si ho hliadky na vrchole nemohli všimnúť.
„Alu. Som na mieste čo teraz?“
„Keď ti poviem, vyrazíš. Ďalej západne je skalná rímsa, po nej sa prechádzajú dvaja démoni. Zhodíš ich dolu, ja upútam ich pozornosť a zabijem tretieho.“
„Severus! Nechaj toho baletenia a pripravte sa z Ceowulfom na rýchli prílet sem.“
Vystríhal ich Alucard a poslal drakovi obraz o tom ako to tam vyzerá. Ani z ďaleka tam nebola iba tá štvorica démonov. Mnohých nevidel, no jeho zvieracie zmysli všetkých cítili. A nielen zmysli ale aj jeho myseľ. Hnev nevylahnutých drakov v ich telách ho obklopoval ako husté temné mračno.
„Na chvíľku ma nechaj dívať sa tvojimi očami dobre? Vyrazíme na tri.“
Alucard odrazu videl kostrbatý okraj skaly. Pohľad bol o niečo ostrejší, než keď sa cez Bladeove oči díval naposledy.
„Raz!“
Blade pomaly mávol krídlami.
„Dva!“
Niekoľko prudkých mávnutí za sebou.
„Tri!“

„To my pomôže tu dolu, kde sú zelené stromy a tráva. Ale ako si si určite všimol skaly majú šedú farbu. Ja nie som chameleón!“
Odsekol Severus. To to nikdy neskončí. Bude sa na mňa hnevať ešte aj keď bude na prahu smrti? Premýšľal. Blade sa naňho zamračil.
„Prečo si rovno nepriznáš, že si priveľký zbabelec aby si tam vyšiel?“
Severus nevedel čo si o tom má myslieť. To sa už podobalo urážke na cti. Ale ak Bladeovy ide o to aby naňho zasa zaútočil toho sa už nedočká. Miesto toho z kamennou tvárou vyrazil vpred. Blade sa začal dusiť smiechom. Cesta bola priúzka aby mohol Severus klásť tlapy normálne vedľa seba. Musel pokladať tlapu pred tlapu a to nielen predné ale aj zadné. Smiešne balansoval a každú chvíľu napolo rozprestrel pravé krídlo, ľavé nemohol kvôli nedostatku priestoru, aby ten balans udržal.
Blade sa krútiac hlavou vydal tesne za ním. Zarazene zastal, keď si všimol, že farba Severusovich šupín sa zmenila zo sýto, trávovo zelenej na šedozelenú. Bol to však iba chvíľkový jav. Skôr, než si stihol pomyslieť, že to zelenáč dokázal jeho farba bola opäť taká ako predtým.
„Už si to mal! Skúšaj ďalej!“
„Eh to sa ti povie, mám tu dosť starostí s tým, udržať sa na nohách.“

Alucard ležal na bruchu a ostré kamienky ho tlačili na hrudi. Ako sa tých hliadok zbaviť. Tie tvory, boli démonmy, rovnakými ako ten vrah, ktorý sa pokúsil zabiť Bladea a nedávno ho druhý krát zabili v La´Varthskom meste. Hliadky boli rozostavené tak, že ak by zabil démona čo bol k nemu najbližšie, aj keď bol otočený chrbtom, všimli by si to najmenej dvaja ďalší. Bude musieť nejako odpútať ich pozornosť. Ibaže ako? Prebehol očami rozpoloženie strážcov.

"Tak dobře..." nechal se přemluvit drak, "...ale ty pujdeš taky, si zeleny drak, tvuj živel je země."
Severus se zarazil:"M-m-maskovat?"
"Jóó, m-m-maskovat." Drači princ ironicky napodobil Zeleneho. A už proměněny do lidske podoby odvratil od menšiho protějška zrak, když však ta odpověď Zeleneho pořad nepřichazela, černy Drakonis humanoides se opovržlivě zahleděl na Severa.
Severuv vyraz typu "hledělo tele na nova vrata" mluvil za všechno.
"Neřikej, že to neumiš?" zaupěl Černy a složil hlavu do dlani, pak se zkusil uklidnit a tak se podrbal na nose. "Zavři oči a soustřeď se, schopnost maskovani maš vrozenou, tak ji zkus najit, zkus přijit jak se zneviditelnit. Ja tu schopnost nemam...tak ti nemužu řict co bys měl citit až ji v te sve nasypce pro piliny, najdeš.

Mezitim na cestě prusmykem. Ceowulf o několik metru zaostavajici za kynethem:
"Alu-car...Alucarde zas-zastav, ja....ja nemužu dal ....bež přestavky...slyšiš?!"
Jakoby to kyneth doopravdy přeslechl a utikal dal, po chvilce však zastavil.
"No konečně." Ulevně zamumlal temny elf a pomalu došel k nakrčenemu kynethovi:"Aluc..." Ale než stihl pokračovat dal, kynethi muž před nim prudce vzhuru pozvednul dlaň.
"Jsou tu hlidky." tiše a dvojitě zavrčel muž s bilou kuži.
Ceowulf se rozhlidl kolem a pokusil se zaposlouchat se, ale nic neslyšel a neviděl. Pak se podival na Alucarda. Osoba, ktera teď stala před nim a čenichala ve vzduchu a legračně natačela dlouhe špičate uši, už ani trochu nepřipominala člověka. Bylo to nebezpečne lovici zviře."

Kyneth se zničehonic narovnal, pomalu rozpřahl ruce, ze kterych se vysunuly dlouhe drapy. A se zavřenyma očima a ďabelskym usměvem na rtech, pronesl:"Počkej tady."
A než se Ceowulf nadal, Alucard byl pryč.