Príbeh začatý Skype
Lidia se nevěřícně divala na Domina, jak se krči v rohu male místnůstky s obtočenyma rukama kolem kolen a něco si pro sebe brumla o smrti a že si to asi zasloži, za to jak je neschopny.
„Mohl bys toho prosim nechat? Hlupaku, sebelitovanim ničemu nepomůžeš. Mohl by ses trochu namáhat a pomoct mi najit cestu ven z této pasti?“
„Ja že som hlupák?“ Najednou se rozčilil a vzhledl. Musel se ovšem ihned odvrátit. Nebyl gay, ale pohled na krásného muže s hustymi temně rudymi vlasy po pas. Spletenymi do jednoho tlustého copu a se skoro ženskym obličejem, ani jej nenechal chladnym. Když se ještě vzalo v potaz, že on teď sam se nachazel v těle divčim.
„Kvôli komu tu trčíme?“ Pokračoval a jeho něžny divči hlasek se chvěl. „Či nápad to bol, dotýkať sa tej neznámek veci??? Pozri sa na nás! Nemáme ani svoje vlastné telá a ani nevieme kde sme! A to všetko kvôli tebe!“
Li se začaly slzet oči, potlačovanym smíchem a radosti. Byla tak šťastna, konečně se jeji dlouholety znamy začal projevovat a měnit se na kamarada. Konečně ji ukazal, že i on se muže rozčilit a že dokaže říct, co si mysli.
Musela se taky odvrátit, aby ji neviděl na obličej. Byla nadšena, už ani nevnimala co ji Domino řika. Byla odvracena zpatky k prohližení stěny s ruznymi symboly a drahymi kameny.
-
Prechádzala po nej prstami a tak obkresľovala obrisi symbolov.
„Že ja som sa nechal zase presvedčiť. A to sa nechám vždy! A ešte nikdy to nedopadlo...“
„Prestaneš už prosím ťa? Fňukáš ako ženská!“
„Tak ako...“
Na Dominovej tvári sa objavil úškrn. Lida nad tým iba mávla rukou.
„Dobre, nechaj tak a radšej poď konečne sem!“
Domino v tele neznámej ženy s po ramená dlhými, čiernymi vlasmi a nie príliš výrazným hrudníkom sa konečne postavil a pristúpil k Lide.
„Som tu. Takže čo mám robiť?“
„Zapoj tú vec čo máš vo vnútri tohto.“
Poklepala mu dvoma prstami na spánok Lida.
„Mal by si na to prísť aj sám, tak sa snaž.“
Tak sa teda dal do niečoho, čo mu nie vždy išlo, do spájania súvislostí a snažil sa rozmýšľať logicky zatiaľ čo ona ďalej prehľadávala stenu.
„No boli sme v knižnici a zatiaľ čo ja som zakladal knihy späť do police, ty si našla tie dvere. Takže stručne povedané... netuším!“
Lida sa pľacla rukou po čele.
„Čo zase? Tie dvere čo si otvorila boli z čierneho dreva a vidíš tu niekde čierne drevo? No len sa pozri aha!“
Domino sa otáčal dookola malej štvorcovej miestnosti päsťou klopal na steny.
„Všade samí kameň. Po dreve ani zmienky!“
-
„Ahaa!! A co se z toho vyvozuje?“ Lidě radosti zazařili modre oči. Popadla Domina za ramena.
„No čo?“ Zeptal se s naději Domi. Jak se zdalo šťastnou náladou se od Lidy dalo snadno nakazit.
Divka v mužskem těle se zarazila a sklopila hlavu.
„To nevim.“ Pronesla zachmuřeně a padla do deprese a to v tom samem rohu, ve kterem před chvili se nachazel on.
-
Domino na ňu pár sekúnd iba zarazene civel. Bola to nečakane prudká zmena nálady. No ako tam len sedela zo zvesenou hlavou, hľadiac do prázdna a budiac dojem, že jej každú chvíľu potečú z očí slzy bolo mu jasné, že musí niečo urobiť. A tak si k nej prisadol.
„Hej, no tak. Na katastrofické scenáre a sonety o smrti som tu ja. Ty si z nás dvoch tá silnejšia a rozhodnejšia. Ak na to neprídeš ty, ja určite nie!“
Hodila po ňom pohľad z ktorého ho zamrazilo a ktorý naznačoval, že ak neprestane, stane sa niečo nepekné. Nebol si istý, či sa zase nesprávne vyjadril alebo... tak počkať. Mal v úmysle ju povzbudiť, skutočne ju chcel povzbudiť tak prečo sa zase vyjadril takto? V hlave mu konečne preskočila nejaká iskra. Vzal Lidu za ruku:
„Vstávaj, no tak, hore sa!“
Zápasil aby ju dostal na nohy, čo nebolo ľahké pri jej súčasnom vzraste a fakte, že jeho súčasné telo sa dispozíciou sily od jeho starého dva krát nelíšilo.
„Čo má zasa biť?“
Vyzvedala keď ju konečne dostal z daného rohu preč.
„Už je lepšie?“
Pokývala hlavou.
„Tak už vieme aspoň niečo. V tom rohu je niečo čo urobí pesimistu aj s teba! Počkaj tu!“
Štvornožky sa vplazil späť do daného rohu a strčil ukazovák presne do miesta kde sa steny stretávali. Okrem chuti si otrieskať hlavu o stenu pocítil slabý chlad.
„Čo tam špekuluješ?“
„Je tu chladnejšie než inde v tejto, miestnosti alebo kde to vlastne sme. Možno je tu nejaká škára cez ktorú prúdi dovnútra chladný vzduch.
„A kde je škára, tak môže byť aj priechod. Uhni!“
Vošla znova do rohu, z ktorého Domina sekundu pred tým vytlačila a dala sa do vlastného skúmania. Posúvala ruku vyššie po línií stretu dvoch stien. Zastavila sa vo výške o niečo vyššej než kde mala hlavu a potom pokračovala horizontálne až do ďalšieho miesta v ktorom ju slabé závany chladného vzduchu usmernili aby prsty znova posúvala vertikálne. Natiahla sa aká bola dlhá, chrbtom sa zaprela do steny za ňou a nohami do kamenných kvádrov za ktorými, ako sa zdalo, bol nejaký priechod.
„A čo takto mi pomôcť?“
„Tak raz uhni, teraz poď sem tak si vyber!“
Po dovetku sa však dal do tlačenia do steny aj Domino.
-
Po chvilce pychtění se stěna se začala posouvat. Když se tak stalo, Lida nadšeně vykřikla a zabrala ještě vic. Domino se usmal a taky si přiložil sve usili.
Pak se najednou stěna rychle odsunula sama. Jak byla dvojice opřena o zeď zadami, tak nestihli zareagovat a chytit se něčeho. Začali padat.
Padali prazdnym temnym prostorem, který musel byt naprosto obrovsky. Protože zvuk jejich vystrašenych vykřiku se ztracel v prostoru.
Přes jekot vlastního hlasu, Lidia slyšela vodu a tak se připravila a zatajila dech.
Dopad do vody byl náhlý a šokujici. Ledova masa ji celou obklopila a vyvolala v ni paniku.
Vždycky měla strach z hloubek a teď se v jedne z nich se nachazela. Rychle rozpřahla ruky a začala plavat k hladině.
Po nějake chvili ji začal docházet dech. Vyděsila se ještě vic. Když už myslela, že to nedokaže, najednou se vynořila. Začala kašlat, protože spolykala trochu vody.
„Domino!“ Zařvala. Nikdo se neozval. Vykřikla znovu, tentokrát se slzami na krajičku.
Nějakou dobu se nic nedělo. Lida slyšela jen zvuk vzdáleného vodopadu. Připadala si jako v americkém hororu „Jeskyně“ a doufala, že se neocitla v podobne situace. Jeji myšlenky vyrušilo vzdalene zakašlaní. Divka se zaradovala a znovu zakřičela jmeno kamaráda.
„Jsem tu!“ Ozval se po chvili žensky roztřeseny hlas.
„Křič na mě, ať najdu!“ Řvala a plavala po směru, ve kterem očekávala, že Domina najde.
Když se konečně jeden druhého dotkly. Oba se kratce zasmali.
Jejich smich je hned přešel, když uslyšeli rychle se bližici hluk vodopadu. Znovu vykřikli.
***
Domino se cítil špatně, bylo mu strašné vedro a měl vyschlo v ústech. Slyšel nějake tiche hlasy.
Najednou na čele ucitil něco chladivého.
Někdo mu podepřel hlavu a nechal jej napit nějakeho teplého, ne zrovna moc dobře chutnajícího moku.
Škrabaní v krku jej donutilo se zakašlat.
„Tak, tak, pomalu, pij pomalu.“ Slyšela vedle sebe neznámy žensky hlas.
„Jak je na to jeji společník?“
„Je vzhuru. Převazali jsme mu žebra a teď se nachazi u lečitele Dagry.“
„Vysvětli mi jak se dvojice lidi dostala do řiše trpasliku bez jejich vědomi…a přežila to?“
„To netuším Ooti, však je tu spousta starych chodeb a prostoru, které je už zakazane používat.“
„Ale to stále nevysvětluje…“
Domino se znovu rozkašlal.
Komentáře
Přehled komentářů
Athelstan pochyboval, že Isru přesvědčil. A měl pravdu.
Isra se postavil, oprašil sve... špinave a otrhane oblečeni. Přikročil k drakonianovi. Vytahl z jeho ramenniho pouzdra jednu z dyk. Chytl si sve překrasne vlasy do copu a u krku si je uřizl.
Athe zustal šokovaně zirat. Muž se na něj skoro dětsky usmal, vratil mu dyku na misto a oduvodnil sve počinani.
"Byly moc těžke." Pote pohladil humanoidni drače pohlavě a jakoby předchozi rozhovor ani nebyl.
"Takže, kdy vyražime hledat, kněžku Ziru?"
-
Belial hodil poněkud kriticky pohled na divku před sebou.
"Ty chceš krast koně, ale neumiš na něm jezdit?"
Di se nervozně usmal, otočil se na Pulelfa, poplacal ho po hrudi a se slovy:"Ja možna ne, ale ty určitě ano. Že jo?" Se znovu pokusil přibližit, ke krasnemu černemu hřebci. Ten jen nervozně zafoukal nozdry.
Mlady lečitel dal ruce v bok. Pak ukazal prstem před sebe.
"Tak za prve... ja sice umim jezdit na koni, ale tenhle hřebec s nami nikam nepujde i kdybychom moc chtěli..."
"Proč?" Zeptala se divka s rukou pět centimetru od koňskeho ohonu.
"...protože je to vycvičeny, valečny oř z Ancalagona a je muj."
Zaznělo odněkud za jejich zady. A do světla lucerny vstoupil vysoky muž s rozepnutou bilou košili a rukou na jilci meče, zavěšeneho na jeho boku.
Ležerně se opřel o dřevěny ram vedle nich a s naprostym klidem v hlase se zeptal.
"Chtěl bych slyšet vysvětleni, předtim než plnopravně oddělim vaše hloupe hlavy od vašich zuboženych těl."
"Lord Kay." Usmal nervozně Belial a křečovitě se napul uklonil.
"Beliale..." Oplatil mu muž. A na jeho hezkych rtech s malou jizvičkou na jednom z koutku zahral pobaveny usměv.
"Nepředstaviš nas damě?" Vyzval pulelfa a obratil svou pozornost na zmraženou na mistě divku.
"Muj pane, to je Oleera Di." Pronesl sotva pul dechem.
"Oleero, to je Lord Kay a je to..."
Představeny muž se narovnal, přikročil k šokovane divce, vzal jeji ruku do sve a přibližil si jeji dlaň, ke rtum. Jeho po ramena, vlnite vlasy ji, kratce zalechtaly na kuži, stejně jako jeho rty.
"...rozčileny majitel tohoto, krasneho hřebce, ktery stale čeka na vysvětleni." Dokončil za Beliala muž a poplacal koňsky čumak.
Di se konečně vzpamatoval z věty o "...odděleni hlavy od těla..." a vyhrknul ze sebe přival slov.
"Chceme zachranit kamarada, velky čaroděj se syčivym hlasem ho zraněneho unesl..." Nasledně se rozkašlal, protože mu zaskočil vzduch v plicich.
66
(Sheewa, 23. 6. 2014 18:43)
"Takže převzal nasilim trun..." Konstatovala Lidia a posadila se u ohně. Přitom hladila bronzově rude drače po hlavičce a zadech. To přitom slastně vrnělo a jako kočka se otiralo o jeji kuži.
"Když jsem byl s Oleerou u trpasliku, řikali,že jsem mrtvy..."
"Oleerou?..." Optal se Athelstan zvědavě a uřizl kousek pečeneho masa a podal jej Isrovi.
"Myslite tu bilou kněžku Ziru?"
Takže jmeno puvodni majitelky těla Di je Zira. Lida se usmala a s diky převzala jidlo. Trochu jej pofoukala a rozdělila kousek mezi tři sousta. A ty dala dračatum. Ti se s chuti pustili do hostiny.
Humanoidni ještěr pozoroval s jakou laskou na mlaďata Israphiel kouka a vzpomněl na svou minulost.
Na nepovedene zaklinadlo, ktere seslal ještě patnácti lety Rahneyos na ukradene vejce ve kterem se Athelstan nachazel. Když se pokoušel ovlivnit vylihnuti.
Athe se sice vylihnul pro Rahneya, ale už nebyl vznešenym drakem. Byl politovanihodnou kreaturou. Slabou pokroucenou bytosti zvanou drakonian. Ve chvili kdy se Rahnyeyos pokusil zničit sve nepovedene dilo. Zasahl tehdy Ispraphiel. Přesvědčil Rahneya aby mu drakoniana věnoval.
Drakonian si jasně vzpomněl na něžny dotek rukou Israphiela, když mu rovnal kouzlem pokroucene končetiny. Na jeho trpělivou peči po naslednych několik let, kdy se zdalo, že každou chvili drakonian zemře.
"Ano ji." Pokračoval Israphiel v hovoru. "Měli bychom jit zpatky do toho města, kde jste mě našel, musim vědět, že jsem naživu."
"Nepřipada v uvahu!" Vykřiknul drakonian rozčileně a sam se vyděsil sve reakce.
Dračata na něj zasyčela. Jen kluk, s položenou hlavou na rameni Isry ani neotevřel vička. Dal pravidelně oddechoval a pevně objimal krk sveho jezdce.
"Proč ne?"
"Je to bila kněžka, vražedkyně a je sledovana. Zaplatil jsem ji vysokou cenu aby Vam pomohla utect z katakombni cely, hluboko z pod utrob Věži bilych kněžek... Měla Vas jen bezpečně vyvést z věže. Na nic jineho nesouhlasila."
"Jak to mysliš, že je sledovana?"
"Ty bile furie se dostavaji k velke moci a penězum. Když novaček složi všechny zkoušky a je přijaty do řadu, v den iniciace je na nich pokladane zakleti. Ktere jim brani samovolně utect. Pokud se o to nějaka pokusila, sebralo by ji to duši a zničilo tělo."
"Proč by utikaly?"
"Nikdo se nestava bilou kněžkou dobrovolně. Většina z těch žen měla rodiny, jine byly řadu prodany jako otrokyně."
Ale Israphiel a Zira utekli mnohem dal. Napadlo Lidii. Nejspiš našli zpusob jak se dostat do te mistnosti, kde jsme se s Dominem ocitli. Něco se muselo stat. Vrtalo Li hlavou.
"Už se tim nezabyvej..." Ozvalo se klučiči hlasek u divky v mysli. "Vezmi to jidlo co jsem ulovil a najez se taky."
Lidia zamrkala. Chvili přežvykavala maso s myšlenkou, že neni ve sve hlavě sama a pak pronesla:"Teď je ale situace trochu jina. Musim ji nějak sdělit, že jsem naživu."
"Ne. Jedine co musime, je odcestovat do pouštniho kralovstvi Al´ Se Fearey (Al se fírej)."
"Proč ..."
"Je to jedine misto kde budete v bezpeči před Rahneyem, Lidmi a Elfy než tvi draci dospěji."
"Co ti dava jistotu, že pravě na tomhle mistě ja a dračata budou v bezpeči?" Ne že by Lidia chtěla lezt nebezpečně vypadajicimu, doslova po zuby ozbrojenemu, dvou metrovemu chlapkovi na nervy, ale prostě si nemohla pomoct.
"Je to tve rodiště, muj pane."
"Aha."
65
(Sheewa, 23. 6. 2014 18:42)
Křišťalově zbarvené oči plakaly. Štihlounka zada se otřasala ve vzlycích.
"Co když jsem mu ubližil?!" Nesl se tesklivy hlasek vzduchem. Athelstan obtočil deku kolem naheho bileho tělička, maleho na prvni pohled 6 leteho kluka, s namodralyma ružkama vykukujicima z pod vlnitych střibrnych vlasku. A vyzvedl jej do naruči. Klučina se hlasitě rozbrečel.
"Neboj se..." Začal Athe uklidňovat mladě, ale než mohl větu dokončit. Muž ležici v nevysoké travě se pohnul a zastenal. Kluk, s bleskovou reakci u něhož by to nikdo nečekal. Vysvobodil se z pod deky, seskočil z naruče a v ten moment ležel hlavou na hrudi Israphiela a proleval slzy.
Ležici muž pomalu natahl ruku a zabořil prsty do kudrnate kštice, tišic male ditě tichými slovy.
Dračata ležici po stranach jeho hlavy, oblizovala jeho tvař drsnymi jazyčky a něco si šťastně popiskavala.
Athelstan ucitil, že se mu začalo připekat maso na improvizovanem rožni a tak si pospišil k hostině.
Par krat s masem zatočil a kousek ochutnal. Pote vzhlednul a malem spadnul na bobek jak se leknul překvapenim. Isra stal těsně u něho, s klukem nalepenym na jeho zadech.
Jeho tvař a tělo bylo posete pletivem jemně sviticiho tetovani vyrustajiciho z pod dračich insignii a propletajicimi se mezi sebou. Jeho i tak dlouhe vlasy měly teď delku sahajici do kolen. A po rude byrvě nezbyla ani pamatka. Teď byly bile jako snih, stejně jako oboči a dlouhe řasy. A oči... zařici zorničky světle modre barvy.
"Něco se děje?" Zeptal se Israphiel, když Athelstanuv upřeny pohled na něj trval přiliš dlouho.
"Změnil ses muj pane..." Poznamenal kratce a vratil se zpět k masu.
"Mužu se zeptat, kdo jsi?" Šokoval dalši otazkou Israphiel Athelstana. Když viděla Lidia ten překvapeny vyraz, pokusila se svuj přešlap zamaskovat.
"V trpasličich dolech jsem ztratil paměť. Ani nevim jak se jmenuji, ani odkud sem a proč se mě lidi boji. Vubec nic si nepamatuji."
Athelstan pomalu zavřel usta a chvili přemyšlel. "Tve jmeno je Israphiel de Frey I.
Pane... Si...byl si 300 let panovnikem - regentem v demoni řiši Archana Devani - jejiž hlavni sidlo se nachazi v Arsaphes Oshna Talore(čti Arsafes Ošna Talore). Dokud tě tvuj mladši bratr Rahneyos falešně neobvinil z vraždy princezny Ernia naslednice trunu a jejiho snoubence lorda Kiriela a nepokusil se tě zabit ještě před ukončenim vyšetřovani. "
64
(GirappAWt, 11. 5. 2014 22:36)
"Čo je to?"
"Prevarené biele víno s citrónom, cesnakom a mletým koreňom tembo. Nemôžem zaručiť, že ťa to vylieči, ale ublížiť ti to neublíži takže..."
Di si pohár prevzal a chvíľu váhal, či sa do toho pustiť. Nakoniec si uhol poriadny dúšok, až jeho tvár nadobudla výraz ako keby odhryzol hlavu švábovi. Chuť bola kyslo-ostro, horko-zemitá.
"P... predpokladám, gurg, že musím celé..."
Belial prikývol a tak Domino zatvoril oči a vypil zvyšok ako sa hovorí na ex. Vrátil pohár Belialovi a iba tam tak stál, bojujúc s nutkaním to čo vypil zase vyvrátiť.
"Si v poriadku?"
Odpovedal zamávaním ruky. Potom urobil posunok, ktorým naznačoval, že mu má Belial niečo dať.
"Čo?"
"Tú... kúzelnú, vražednú dýku."
"V nočnom stolíku."
Zašiel teda po ňu a cestou si odpľuvol horkú slinu do nočníka pri posteli.
"Mám ju... poďme!"
Vyzval Di Beliala a pustil sa chodbou dolu schodmi.
"Ale kam?"
"To mi povieš ty."
"Ja?"
"Ty poznáš okolie a ja síce neviem stopovať, ale keď je to nutné, viem rozmýšľať."
"Čo znamená?"
"Čo znamená to, že Lidiel bol veľmi vážne zranený. Ten syčivec s ním nemohol ešte v tú noc zájsť príliš ďaleko, lebo dlhá cesta by mu mohla ublížiť. Musel nájsť nejaké miesto kde sa s ním zastavil a kde ho aspoň trochu lepšie ošetril. Teda opustený dom, jaskyňu, skalný previs alebo niečo podobné."
"Ak ho nevyliečil mágiou."
"Veď ty si sa o to snažil a nešlo ti to!"
"Ibaže ja v mágií nie som nijak veľmi zbehlí. Vyznám sa v bylinkách to áno ale..."
Vyšli von pred nevestinec. Vo vzduchu sa vznášal vlhký hmlový opar. Oleera sa rozhliadla na jednu a na druhú stranu.
"Ticho! Lepší plán nemám! Preskúmame všetky miesta kam by sa dalo na kratší čas ukryť a nie sú ďalej než hodinu - dve jazdy od tohto mestečka a budeme dúfať, že tam niekde narazíme na nejakú stopu."
"A ak nie?"
"Toho sa bojím."
Priznal sa Di.
"A ako začneme?"
"Potrebujeme koňa."
"A kde na neho chceš vziať? Ja rozhodne toľko v mešci nemám aby som si mohol dovoliť koňa. A ani neviem, kto by nám ho tu bol ochotný predať."
"Hovorila som niečo o kupovaní?"
63
(GirappAWt, 11. 5. 2014 22:35)
Porcie v miskách sa míňali a s nimi aj čas. Nakoniec sa Belial iba zhlboka nadýchol a začal:
"Oleera."
"Hm?"
Zdvihol Domino oči od misky.
"Nemôžeme tu ďalej zostať."
Di prikývol. To Beliala trochu vyhodilo z konceptu, čakal aspoň nejaký odpor.
"To je jasné. Musíme ísť hľadať Lidiela."
"Ohľadne toho..."
Belial si pridal pár sekúnd na premýšľanie ako bude pokračovať tým, že si vložil do úst ďalšiu lyžicu.
"...nie je to možné."
Di sa zastavil uprostred prežúvania a uprene sa zahľadel do Belialovej tváre, zatiaľ čo on ešte argumentoval.
"Ešte nie si zdravá, nehovoriac o tom aké je to nebezpečné a napokon ani netuším..."
"Ale mi musíme! Alebo teda aspoň ja... on by spravil to isté pre mňa!"
"Jeho posledné želanie bolo..."
"Chcel ma len chrániť ale to nemôže, pokiaľ je v ohrození on sám!"
"Nie jasne povedal..."
"Tak počúvaj!"
Uložil Di misku s malým zvyškom kaše na stolík vedľa postele s dôrazným buchnutím. Cínová lyžica mu ale zostala v ruke.
"Buď to pôjde po dobrom, alebo po zlom, ale ja ho musím nájsť. A nemôžem sama, pretože sa momentálne nachádzam niekde, kde sa nevyznám a tým, že sa stratím ešte aj ja mu určite nepomôžem! Takže, ktorú cestu si vyberieš?"
Belial zapremýšľal. Oleera očividne nemala v úmysle počúvať žiadne argumenty ako tie rozumné, tak aj tie nerozumné. Nevedel čo by urobila, keby sa rozhodol vzdorovať, no rozhodol sa, že to zatiaľ ani nebude zisťovať. Vstal, vzal aj druhú misku.
"Vy dvaja ste mi zachránili život, ale raz príde deň kedy budete musieť uznať, že svoj dlh voči vám som už splatil."
"Znamená to áno?"
Žiadal si Domino potvrdenie.
"Obleč sa a počkaj ma. Pripravím zásoby aspoň na pár dní a jeden odvar, ktorý ťa snáď ako tak postaví na nohy."
Domino si vydýchol, keď sa za Belialom opäť zavreli dvere. Teoreticky síce vedel ako niekoho spacifikovať, prakticky to však nikdy neskúšal, no toľko skúseností, aby vedel, že teória a prax sú ako oheň a voda, mal. Tušil však, že ak má Lidiu skutočne oslobodiť, zrejme sa o ňu bude musieť pobiť. A to sa bude musieť ešte len nejako naučiť. Teraz však začal tým, že urobil to, čo mu kázal Belial a obliekol sa do šiat čo mal ešte od trpaslíkov. Potom sa prechádzal od dverí k oknu a premýšľal kde a ako začať. Všimol si, že je buď ešte krátko pred svitaním, alebo je obloha zatiahnutá, pretože vonku vládlo mierne šero. Netušil ako dlho to trvalo kým sa Belial vrátil z plátenným uzlíkom ktorý bol zrejme plný potravín a pohárom z ktorého stúpala para. Natiahol ruku s ním smerom k Oleere.
62
(GirappAWt, 11. 5. 2014 22:34)
Spánok však u Domina nemal príliš pokojný priebeh, pretože tak ako v jeho domovskom svete aj tu jeho myseľ počas spánku spracovávala do snovej podoby to, na čo myslel než zaspal, s tým že tam to boli obsahy knižných príbehov a tu... príbeh v ktorom sa s Lídiou ocitli. Jeho hlava pri tom používala fakty ku ktorým mala prístup a vytvárala z toho ako inak, najpesimistickejšie možné dedukcie. To, že sa dolu objavil ten zo syčivým hlasom, považujúci jeho za bielu kňažku - nájomnú vrahyňu o ktorej povedal, že svoju úlohu splnila a teraz je rad na ňom, sa vytvorila nočná mora. Jeho hlava pri tom elegantne odignorovala druhú vetu ktorú syčivec povedal a ktorá fakticky popierala dané predstavy. Bol presvedčený o tom, že syčivý hlas si najal bielu kňažku aby vystopovala a vážne zranila démonieho pána v ktorého koži Lídia bola a syčivý hlas si pre neho potom došiel aby z neho niečo vytĺkol nech už chcel čokoľvek. Rovnaký scenár sa mu neustále opakoval, keďže si to Domino inak vysvetliť nevedel, pretože ako obvykle počítal iba s tým najhorším možným. A tak a mu pred očami mihali obrázky spútaného Lidiela a sadistického syčivca. Obmieňali sa v podstate iba spôsoby mučenia. Vyrezávanie ornamentov ostrým nožom do Lidielovej kože, odsekávanie prstov, vypaľovanie značiek, trhanie nechtov, či iba zbesilé kopanie do schúleného Lidiela. Všetky do jedného končili rovnako, podrezaním Lidielovho hrdla. Asi po ôsmej verzií sa prebral, uvedomil si, že kričí z plného hrdla Lídiino meno, je mu teplo a je spotený. Okolo neho bolo akosi veľa ľudí. Bola tam Elein, Belial a ešte asi tri sporo odeté ženy ktoré nepoznal.
"Upokoj sa! No tak upokoj sa, bol to iba zlý sen!"
Dohováral jej elf a ostatné ženy sa iba vystrašene prizerali. Di opäť spadol do perín a prudko oddychoval. Ellein chvíľočku počkala a potom si vzala Beliala na chodbu.
"Pozri ja chápem, že ste v ťažkej situácií a cením si čo si pre mňa vtedy urobil, ale takto to ďalej nejde! Z tohto domu sa majú ozývať slastné stony lákajúce chlapov z okolia od ich frigidných manželiek a nie výkriky ktoré by človek skôr čakal kdesi v hradných kopkách. Plaší to klientelu Bel!"
"Ellein ja chápem..."
"Ak chápeš tak ju do večera odtiaľto odvedieš preč!"
"V takomto stave? Má horúčku, blúzni!"
"Na tvojom mieste by mi to bolo srdečne jedno. Stále nie som úplne presvedčená, že nie je jednou z tých krvilačných monštier!"
"Ale predsa... ah... a čo mám teda robiť?"
"Pokračuj vo svojom pôvodnom pláne a vezmi ju k Poholdovi. On sa o ňu postará kým nevyzdravie a potom ju zapojí do práce."
Belial si povzdychol.
"Tak dobre... a Ellein, ďakujem za tvoju láskavosť, mrzí ma, že to dopadlo takto."
"Aj mňa."
Priznala Ellein, no potom sa zvrtla na päte a pokračovala ku schodom. Belial sa rozhodol im ešte obstarať raňajky. Keď sa Belial vrátil do izby s dvoma miskami omastenej ovsenej kaše, Domino už bol opäť sám. Spoločníčky ktoré do jeho izby vbehli potom, čo počuli výkriky s ním už neboli. Dal Di do ruky teplú misku a sám začal jesť. Popri tom rozmýšľal ako začne. Mimoriadne tuho premýšľal nad tým ako Oleere vysvetlí, prečo by nemali ísť Lidiela hľadať.
61
(Sheewa, 20. 4. 2014 17:56)
***
Odněkud ze strany se ozval mužsky syčivy smich. Divka pomalu otočila hlavu v tom směru.
U improvizovaneho roštu s opekajicim se masem seděl na kameni muž. Vypadal jako velka humanoidni ještěrka. Měl po stranach lidsky vypadajici hlavy dva rohy se zlatymi kroužky na spodni časti. Když se postavil, tak Lidii lehce připomněl bodybuildera. Rozložite svalnate tělo. Spodni čast těla kryly černe gatě. Boky a slabiny zakryvalo kovove, člankove brněni. Přes širokou svalnatou hruď měl tlusty pas na kterem se leskly dyky a na zadech dva meče. Na nohou s ostrymi drapy neměl boty ale ochranne podkoleniky.
Na to že byl tak rozložity, pohyboval se velice rychle. Lidia se ani nenadala a už ji neznamy pomahal na nohy. "Pane." Slyšela znamy hlas. "Měl byssste na sebe davat pozor, ještě nejssste uplně uzdraven."
Hlas měl hluboky a jasny. Pomohl divce se posadit k ohni. Na plašť, ktery sloužil jako deka.
Lidia z něj nespouštěla pohled do chvile než se na jeji noze objevil zeleny tvoreček. Trhla sebou, ale to už ji humanoidni ještěr podaval kus pečeneho masa.
"Nebojte se jich. Jsou to vaši draci, neubliži Vam."
Slovo Draci... Zaječelo v Lidině hlavě a přehlušilo uplně všechno ostatni. Už ani nevnimala budybuildera ani jeho slova. Jeji zrak a veškera existence byla najednou zcela upřena na dračeti na jeji noze.
"To neni možne." Mumlala si pro sebe."Drak." Usmala se a polkla knedlik v krku. Byla neznamo proč tak dojata. Utrhla si maly kousek ze sveho masa, pofoukala jej, protože byl přiliš horky a se slzami v očich nabidla dračeti.
Mladě zakňučelo, obemknulo pacičky kolem divčineho palce a opatrně vzala do tlamičky nabizene pohoštěni.
Athelstan se zastavil ve svem šťastnem brumlani o jeho zažitcich, když si všiml Israphiela a toho co se děje. Zdalo se jakoby byl ve svem vlastnim světě.
Zelene drače při převzeti jidla, se mužova prstu nepustilo. Schlamstlo jidlo a otřelo si svou hlavičkou o jeho ruku. Najednou Isrova dlaň rozzařila a objevila se na ni nazelenala insignie dračiho jezdce. Muž heknul bolesti.
Bronzově-rude drače slezlo z Israphilove hlavy na jeho rameno. Pote dlouhy ocas obtočilo kolem jeho krku a zavrtalo se mu do prostoru mezi hlavou a vlasy. Něco si broukalo a piskalo, když najednou Israphiel vykřiknul. A začal ze sebe rvat košili. Kde v mistě hrudniho koše, už jasně rudě zařila ruda značka.
A aby toho nebylo malo. Kromě Athelstana to vše pozoroval z povzdali, na pomezi lesa a louky, střibrny jeden a pul metrovy drak. Svirajic v chřtánu mrtvou laň.
Pustil ulovek a rozběhl se k panu Demonu. Když byl u něj, povalil jej na zem a přidržel si jej zakrvacenymi tlapami. Pote si sklonil svou ušlechtily čumak k jeho hlavě. A nepatrně se jej dotknul.
Louka se na moment rozzářila oslnivým světlem.
60
(Sheewa, 20. 4. 2014 17:55)
***
Lidii vzbudila přijemna vuně pečeneho masa.
Otevřela oči. Musela chvili mrkat než si zvykla na sluneční svit. Na mrtvolu se citila poměrně dobře. Zkusila trochu zahybat prsty, když tu nahmatala něco hladkeho a přijemně teploučkeho na dotek. Vzala to do ruky a natahla to před obličej.
Dival se na ni par krasnych velkych azurovych oči, umistěnych v male travově zelene hlavičce.
Najednou z te hlavičky se vyplaznul dlouhy purpurově zbarveny hadi jazyk a oblizl ji obličej.
Li vyděšeně vyjekla, a v doměni že je to had, odhodila tvorečka. Nato rychlosti startujici rakety vyskočila na nohy. Na kterych se neudržela a spadla na bobek.
Tvoreček chvili vzpamatovaval z nečekaneho letu prostorem, motal se na drobnych, křehkych nožičkach, třasl hlavičkou ze strany na stranu a protahoval si křidla aby udržel rovnovahu. Když si trochu vzpamatoval obratil svou dětskou pozornost zpět na vyděšeneho, sediciho, prudce oddechujiciho muže par metru před sebou.
A tazavě, jako nějake kotě zavrnělo a zamňoukalo zaroveň. Li naprazdno polkla, když se najednou jeji košila na zamňoukani odpověděla.
Něco se na jejim břiše pohlo a najednou z pod limce na jeji hrudi vykoukla bronzově-ruda tlamička. Zavrněla, rychle jako ještěrka se vydrapala na lidinu hlavu. Chytla se jejich vlasu a vitězoslavně zapištěla.
59
(Sheewa, 20. 4. 2014 17:54)
***
Athelstana z horečnateho ticheho modleni ke všem bohum co znal, vytrhnul zvlaštni hluk a pak piskot, vřiskot a všechno to co vydavaji ze svych hrdel hladova dračata, když se vyklubou nebo narodi. Utřel si zaslzene oči a obratil svuj nevěřici obličej plnou otazek na velkou bronzovou dračici před nim.
Ra' Effyd na něj shlížela skoro stejně překvapeně jako on na ni.
Stahla křidla bliž k tělu. Postavila se a vyrazila do vedlejší jeskyně-Velke lihně všech vznešenych.
Když vešla dovnitř s Athelstanem v patach. Vypustila oblaček pary.
Uprostřed mistnosti plne dračích vajec na kamenne podlaze uprostřed louže krve ležel Pan demonu. Skoro nedychal.
Dvě sotva 30 centimetrova dračata opirala se o jeho ramena a hruď a kňučela mu do ucha. Strkala do něho svymi hlavičkami.
Bronzová dračice zatajila dech když spatřila vedle demoni hlavy střibřitě-bile metr a pul velke mladě.
***
"To neni možné." Pronesla když přikročila ke čtveřici. Střibrny, mlady drak v ochrannem gestu roztahl křidlo nad svym jezdcem a hromadkou dračat. Měl odohodlany pohled řikajici "ochranim to, co je mi drahe za každou cenu! Nedam je i když si větši."
"Neboj se, prastary." Pronesla uctivě a ujistila se o tom, aby se mu nepodivala do jeho křišťalově zbarvenych oči.
Když mluvila měla pokorně staženou hlavu k zemi.
"Prastary." Znovu Oslovila dračice mladě. Athelstan stal opodal a byl z toho poněkud nesvuj. Nevěděl co se děje. Proč početna vznešena drači matka projevuje takovou ponižujici pokoru před sotva vylihlym mladětem. "Slibila jsem tady svemu nebohému, ztracenemu synovi, že vylečim tohoto muže s divnou mysli. Pokud jej jedno z mych potomku vybere. Tak se i stalo. Dodržim sve Drači slovo, pokud mi to dovoliš."
Mladě vahalo jen chvili, pak stahlo sve křidlo zpět.
Bronzova natahla čumak k tělu muže.
58
(Sheewa, 20. 4. 2014 17:53)
***
Byla to obloha. Kam se jen podivala. Temna a nadherná s tisice hvězdami kolem.
"Umřela jsem?" Pomyslela si. "Měla jsem dojem, že všechno po smrti přestava existovat. Takove zklamáni." Jeji myšlenky přerušil nahly přival bolesti. Li se rozkašlala a znovu ucitila krev v ustech.
"Prosim pane, nenamáhejte se. Odpočivejte, než dorazime..." Dal Lidia slyšela jen utržky toho co Neznamy hovořil.
"Rana... zkoušel jsem... nedostatek ...moc silne kouzlo přenesene dýkou .....letime ...bude muset Vas přijmout..."
Slova se ji pomalu ztrácela v temnotě hluboke a přijemne.
***
Musela to byt věčnost.
Bylo ji hrozne vedro a měla zvlaštní žive sny. Ze kterych se nemohla ne a ne probudit.
Slyšela něči rozhovor. Ale ne ušima. V mysli!
Jeden hlas patřil tomu jenž ji oslovoval pane a druhy nějake bytosti. Hlas te bytosti byl žensky a vznešeny. Bylo v něm slyšet zlost a odsouzeni ale i zvědavost.
Jejich rozhovor byl dlouhy. Nakonec ten vznešeny žensky povolil a pronesl:"Jestli aspoň jeden muj potomek jej vybere. Uzdravim ho. Jestli ne, sežeru ho... A teď jej odnes do hnizda. Davam mu čas jen do rana. Stejně do te doby zemře.
***
Leželo se ji lehce řečeno, nepřijemně. Byla vzhuru, ale nedokazala otevřit oči. Citila jak z ni odchazi život. Dlouho a bolestivě. Každe nadechnuti ji stalo ohromne množstvi sily, ktere bylo čim dal tim meně. Vice a vice času ji zabralo udělat dalši nadech. Třasla s ni zima. Měla strach, ale ne ze smrti. Smrt brala jako samozřejmost.
Trapilo ji co se stane s Di. Ale vic než to... sobecke otazky. Že si neužila sveho noveho Ja naplno. Že nema potomky. Jasně jako divka, žena ve svem minulem světě...nechtěla mit děti. Z mnoha duvodu.
Ovšem nezanechat potomka po tomhle skvostnem "demonicky přitažlivym" těle by byl naprosty hřich. Jestli to přežije, jeji novy cil musi byt ditě! A taky zmrzlina, a čokolada! Měla chuť na sladke!
Li se chtěla zachechtat nad tim jak hloupe jsou jeji myšlenky v jeji finalni prohrane bitvě. Ale nedokazala to.
Z jejich ust nevyšel jediny zvuk. Ucitila jak ji po tvaři stekla slza.
Jeji tok myšlenkoveho sebelitovani přerušil nějaky zvuk. Možna se ji to zdalo. Ale někde pobliž uslyšela něco zakřupat. Musela byt ve velke mistnosti. Protože zvuk vytvořil nepatrnou ozvěnu.
Ne, nezdalo se ji to! Uslyšela dalši praskave křupnuti, tentokrat hlasitějši. A ještě jedno.
"Tak a teď mě něco sežere. To nemohlo počkat až umřu? Možna to neji mršiny?"...Prolitlo Li ironicky hlavou než znovu omdlela.
57
(GirappAWt, 2. 4. 2014 23:46)
„Belial... zbláznil si sa?“
Upierala na neho oči veľkosti tanierov Ellein. Načiahol k nej ruku s dýkou.
„Len si ju vezmi. Je nejako upravená.“
Ellein si dýku prevzala aby sa o tom presvedčila.
„To, že ju dokázala zdvihnúť vôbec nič nedokazuje.“
Snažil sa Oleeru obhájiť.
„Ale čo ten muž, veď jasne povedal… všetci to počuli!“
„Aj to sa dá vysvetliť.“
"Tak to si rada vypočujem!"
Založila si ruky vbok.
"Neskôr, len ju uložím."
"Bel... čo ti vravel... predtým než tam prišiel ten..."
Zašepkala mu Oleera pri uchu.
"Mám sa o teba postarať. Vraj sa budeš chcieť vrátiť domov…"
Ozvalo sa niečo medzi smiechom a snahou vykašľať hlien v pľúcach.
"Hneď ako to bude len trochu možné, vyrážam po jeho stopách!"
Povedala slabým hlasom. Di si k tomu ešte domyslel, ak tam vôbec nejaké budú a ak nájdem nejakého stopára.
Belial uložil Oleeru späť do postele a poriadne ju pozakrýval.
"Biele kňažky... čo sú zač?"
Ozvala sa náhle.
"Vyzerá, že ľudia ich nemajú v láske."
"Keď ti bude lepšie, musíme sa pozhovárať."
Povedal Belial. Narážal však na to, že Oleera nemá ani tušenia o niečom tak všeobecne známom ako biele kňažky. Nevedelo sa toho pravdaže veľa, ale o tom, že existujú a čím sa živia vedel asi každý.
"Chcem to počuť teraz..."
"Nuž teda... je to ženský rád nájomných vrahov. Uctievajú nejakú upírju bohyňu ale nespomeniem si na meno…"
"Upír… to by sa Lidii páčilo."
Pomyslel si Di.
"No a nosia biele kožené kombinézy aby na nich bolo vidno krv. To je znak, že uspeli. Preto sa im hovorí biele kňažky. Viem, že v skutočnosti sa volajú inak, je to meno tej bohyne a ešte niečo, ale presne to nikto nevie. Každý im skrátka hovorí biele kňažky."
Oleera prikývla.
"Nosia magické dýky ako je tá ktorú si zodvihla a sú oficiálne mimo zákon. Teda aspoň medzi ľuďmi a démonmi. Asi preto, že ich služby nezriedka využíva aj šľachta a dokonca aj vládnuce rody. Aspoň tak sa povráva. No elfovia ich vraždia bez milosti a niekedy aj bez akéhokoľvek procesu."
Ale to už Domina premohol spánok a tak Belial iba ticho vyšiel z izby a opatrne za sebou zavrel dvere. Potom sa so znepokojeným výrazom na tvári vydal obhájiť Oleerinu nevinu u Ellein.
56
(GirappAWt, 2. 4. 2014 23:46)
"Stoj!"
Vykríkol Domino a pokúsil sa klásť maximálny odpor. Zaprel sa pätami do schodov ako len vládal a ruky natiahol vpred. Tak preniesol ťažisko a spôsobil že aj spolu s Ellein spadli na podlahu. Potom sa dal plazením vpred. Z očí mu tiekli slzy. Jednak pre tú sprostú bolesť hlavy z horúčky ale hlavne preto, že jej kamarátku práve niekto takmer zabil a následne ju uniesol nejaký maník a on tomu nijako nemohol zabrániť. Keď sa dostal k najbližšiemu stolu z námahou sa vyškriabal na nohy. Zhodil pri tom všetky veci ktoré na stole boli. Našťastie sviečka ktorá tam bola už dohorela.
"Nnnnghrrrr!"
Použil stôl ako odrazový mostík k tomu aby sa rozbehol. Ale Belial ktorému sa už podarilo spamätať ho zachytil takže opäť aj spolu s ním spadol a rozrazil tak hlúčik ľudí ktorý stáli nad čímsi čo bolo na zemi. Striebristo a červeno sa to lesklo. Di to vzal do ruky. Bolo to lepkavé. Pri bližšom pohľade si uvedomil, že je to dýka, celá od niečej krvi. Prítomný zhíkly a ustúpili. Cítil mravenčenie v dlani v ktorej dýku zvieral. Ako keby si peknú chvíľu sedel na ruke, až kým mu nestŕpla.
"Takže je to pravda..."
Ozval sa ktorýsi.
"Biela kňažka!"
Di netušil čo to znamená a momentálne mu to bolo aj jedno. Cestu ku vchodovým dverám mal už voľnú, len sa tam dostať. Opäť pokračoval vpred plazením. Belial sa medzi tým pokúšal pochopiť, čo sa práve stalo. Nešlo mu do hlavy ako by Oleera mohla byť bielou kňažkou, o ktorých sa všeobecne vedelo, že by bez zľutovania podrezali hrdlo vlastnému otcovi a ani by im pritom netrhlo kútikom úst. Jednoducho mu to nešlo k žene ktorá sa o jeho život zaujímala viac ako väčšina ľudí ktorých v poslednom čase stretol. Di sa medzičasom znova postavil na nohy, za pomoci dverí ktoré následne otvoril. Potom sa rozkašľal až ho prehlo a zapotácal sa. A Belial sa rozhodol, vložiť do Oleeri svoju dôveru.
„Čo to robíš? Pusti ma! Musím… musím ho zachrániť!“
Okríkla ho keď ju vzal okolo pásu.
„V tomto stave by si toho obra čo ho uniesol určite nepremohla!“
Namietal. Zároveň jej vykrútil ruku s dýkou a aj keď vedel, že je to krajne nemúdre, odobral jej ju. V mysli sa už pripravoval na extrémnu bolesť, o to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď ucítil iba mravenčenie. S dýkou v jednej ruke a Oleerou kladúcou stále márnejší odpor sa otočil a vliekol ju späť do izby. Nikto s prítomných sa neodvažoval priblížiť.
55
(Sheewa, 30. 3. 2014 22:51)
Ne, nebyl to vykřik Lidiela, ale jedne lehke děvy ktera našla mrtvolu sve kolegyně.
Belial jen zběžně pohledl do pokoje v momentě kdy probihal mimo. Lidiela tam nenašel, seběhl po schodech dolu a rozhlidl se po přizemi. A když jej ani tam nenašel, vyběhl ven z nevěstince. Odněkud z poza budovy se ozyval čachtavy zvuk boje. Nakonec pulelf spatřil jak rudovlasy valečnik vraži dyku do nějakeho maskovaneho muže, znovu a znovu a znovu.
***
Za pomoci Ellein, ktera vyběhla sled za Belialem, dvou hostu a velke latky, se podařilo těžkeho Lidiela vnest do nevěstince. Někdo byl tak pohotovy, že dal dohromady par stolu a muže na něj položili.
"Měli bychom zavolat hradni straže." Někdo navrhl, ale pulelf mu to zatrhl slovy, že by to bylo zbytečne je otravovat teď v noci.
"Ellein, připrav vodu, musime mu omyt rany." Rozkazal pak ženě, poděkoval chlapum, kteři mu pomohli a poprosil je aby šli po svych.
Pote se obratil k Lidielovi. Muž sypal a z jeho ust se řinula zvlaštně zbarvena krev. Na hrudi nebylo vidět žadne važnějši zraneni a tak jej pul-elf obratil na bok a strhnul zbytky košile.
Rana byla važna. Pokusil se poskladat par veršu v prastarem jazyce na hojeni. Ale k jeho nemilemu překvapeni, na rudovaeho muže kouzlo nefungovalo.
Mezitim se vratila Ellein s vodou a hadrami na omyti a na rychle vyrobenymi obvazy. Za ni kračela jeji kolegyně třimajic v rukou alkohol.
Jak se zdalo, tim že muže otočil na bok, tak jeho stav jen zhoršil. Lidiel začal dychat ještě huř než předtim. Pul-elf tedy rychle převzal alkohol, nalil na okraje rany. Ellein mu podala obvazy. Velkou čast jich Belial přiložil na zraněni a za pomoci dvou žen zraněneho posadil a pote mu rychle obvazal hrudnik.
Když jej chtěl znovu uložit na stul. Lidiel ovinul sve paže kolem jeho ramenou , opřel svou hlavu o jeho a zasypal.
"Be-beliale slib mi, že...že se postaraš o Oleeru. Bude se chtit vratit domu..." Muž se odmlčel aby nabral silu. "Musiš ji za každou cenu pomoct." Rozkašlal se.
"Klid, Lidieli...ja...."
"Slib... mi ... to!" Zavrčel zraněny a pote zakňučel."Prosim..." A s těmito slovy na ustech ztratil vědomi.
V te chvili se na schodech objevila zpocena a motajici se Oleera. V jejich ořiškovych očich se zračila nepopsatelna hruza z toho co viděla.
"Li." Zašeptala vyschlymi usty. Chtěla se rozběhnout k dvojici ale z těžka opirajic o zabradli dokazala jen nepatrně motajic popojit.
Ellein k ni rychle přiskočila, aby předešla jejimu padu.
V ten moment se dveře do hostince rozrazily . A z venkovni temnoty vstoupila do matneho světla nevěstince velka zahalena osoba. Měla na sobě kapi halici jeji obličej a tělo a musela se přikrčit, když prochazela dveřmi.
Jak se rychlym, razantnim krokem přibližovala se k dvojici muž. Mavla rukou v černe rukavici a najednou Belial byl na druhe straně mistnosti přišpendleny ke zdi.
Zahaleny vetřelec zachytil padajiciho Lidiela a vzal jej něžně do naruče. "Promiňte mi pane, že to trvalo tak dlouho." Pronesl syčivě, s odstinem smutku v hlase a zamiřil spolu s nim ven.
"Kam jej nesete?!" Zaječela Oleera, když byl obr těsně u vychodu.
Zahalena postava na ni natočila hlavu. A jedine co mohl Di spatřit z pod černeho prostoru kapě byly dvě žhnouci oči.
"Sssvuj ukol sssi sssplnila, kněžko. Teď jsssem na řadě ja." Poznamenal a vykročil do tmy.
Jakmile osoba byla pryč, tlak ktery poutal Beliala ke zdi, pominul a tak se pul-elf svezl na kolena.
54
(GirappAWt, 27. 3. 2014 21:43)
***
"Ach jo... už zase."
Povzdychol si Di.
Belial na ňu vrhol spýtavý pohľad.
"Niekedy je až príliš ochranársky. Ja viem, že to myslí dobre ale ako mám potom dokázať, že sa viem o seba postarať?"
"Celé to medzi vami je akési zvláštne. Vravela si, že ste sa spoznali na cestách..."
Premiešal obsah misky drevenou lyžicou, nabral trocha slepačieho vývaru a priložil jej ju k ústam.
"Ešte aj ty začínaj prosímťa! Daj to sem!"
Natiahol sa Di po miske.
"Nie som úplný Lazar..."
"Kto?"
"Ale nič."
Mávol rukou Di keď mu došlo, že zase použil metaforu z ich pôvodného sveta. Radšej si teda prevzal misku a pomaly začal jesť ešte horúci vývar. Popri tom vymýšľal príbeh ich stretnutia. Len aby ho potom nezabudol zosynchronizovať s Lidiou. Pravdu nemal v úmysle povedať. Rovnakej nedôvery ako keby o tom čo sa udialo tu hovoril niekomu doma by sa pravdepodobne nedočkal, keďže v tomto svete fungovala mágia ale aj tak. Nakoniec sa rozhodol pre fikciu založenú z časti na pravde.
"Nepamätám si presne všetko... trpaslíci nás našli v jednej starej šachte a priviedli nás do svojho tábora. Nepamätám sa ako sme sa tam dostali ani prečo sme tam šli. Spadli sme tam, zrejme sme pri údere museli stratiť pamäť lebo ani Lidiel si to nepamätá. Ale ako sme sa spoznali to viem celkom presne. Bolo to na Peltskej ceste."
Využil informácie ktoré si pamätal z rozhovoru trpaslíkov v tábore.
"Prepadli ma tam lapkovia a on sa do toho zamiešal. Lapkov síce zahnal no mňa pri tom nechtiac zvrhol z mosta do potoka. A potom sa chechtal..."
"Ááááááááááá!"
Ozvalo sa odkiaľsi z vonku a muselo to byť neďaleko lebo to bolo dosť zreteľné.
"To neznelo ako Lidiel však?"
Ubezpečoval sa Di.
"Asi... asi sa pre istotu pôjdem pozrieť."
Rozhodol sa aj keď trochu váhavo, postavil svoju misku na nočný stolík a vyrazil von z izby.
53
(GirappAWt, 27. 3. 2014 21:42)
Forze vytasil ďalší s rozmanitého počtu ďalších nožov ktoré pri sebe nosil. Neboli tak vzácne ani tak mocné ako ten, ktorý Israphielovi práve vrazil do chrbta, ale dúfal, že jeho mágia démonovu odolnosť oslabila natoľko aby boli proti nemu použiteľné. Za prvé sa chcel uistiť, že prácu dokončil a za druhé nechcel o tak vzácnu zbraň prísť. Podrezanie hrdla bielej kňažky bol jeho najväčší úspech v branži, teda až dodnes. Veď mu aj tá šibnutá ženská zanechala na to, čo jej podrezaniu predchádzalo peknú pamiatku. Jazvu od kútika úst až k uchu na ľavej strane tváre. To keď ho tou vecou zasiahla z otočky do tváre. Keby nebol trhol hlavou dozadu v tom momente, dnes by mal oveľa širší úsmev. Takto došlo iba k povrchovému zraneniu.
***
Lidia mala pľúca stiahnuté v kŕči od bolesti ktorá sa šírila z jej chrbta. Až dodnes nebola nikdy podobne zranená a ani v tých najdesivejších snoch nepredpokladala, že to môže bolieť až tak. Ak nezomrie na stratu krvi tak sa určite do pár minút udusí. Padla na všetky štyri do toho sajrajtu. Nemohla to vidieť ale na tvári toho muža, čo poznala podľa hlasu keď prehovoril, sa rozlial krutý úsmev.
***
Forze Israphiela obišiel a vytiahol mu z chrbta smrtiaci nástroj. Obkročmo sa nad neho postavil a sklonil sa. Voľnou rukou chytil démona za bradu a hlavu mu vyvrátil k oblohe aby mal ľahší prístup k hrdlu.
"Toto bolo také jednoduché..."
Sklonil sa a zašepkal mu do ucha:
"Vďaka."
***
Bolesť bola odrazu asi tak o sedemdesiat percent nižšia. Už sa dokázala nadýchnuť, aj keď dýchala krvavé bubliny. Keď jej vyvrátil hlavu k nebu uvedomovala si, že ide svoje dielo dokonať a že má poslednú aspoň teoretickú šancu s tým ešte niečo urobiť. Bol to inštinkt sebazáchovy. Trhla hlavou a v nasledujúcej sekunde sa mu zahryzla do ruky. Aj napriek tomu, že cítila rukavicu, cítila aj krv, a tento raz to nebola jej vlastná. Nechápala ako sa jej to podarilo ale to bolo teraz najmenej podstatné. Držala ako bulldog.
***
Forze vykríkol. Bol si tak sebaistý, že vôbec nezvážil možnosť, že by sa Israphiel ešte dokázal brániť. Rozhodol sa teda, že mu dýku vrazí zo strany do krku. On si to bohužiaľ všimol. Povolil zovretie čeľustí rovnako nečakane ako mu ich predtým do ruky zatol. Forze sa pošmykol na brečke a prepadol cez neho na zem.
***
Lidia sa rozhodla, že posledné čo na tomto svete urobí nebude, že sa odplazí preč. Aj keď naslepo, ako tam tak bola štvornožky kopla a podľa tlmeného heknutia aj niečo zasiahla. Hoci ju to stálo veľa námahy otočila sa a plazila sa smerom k nemu. Odrazu na zemi niečo nahmatala. Keď sa o to mierne porezala na dlani uvedomila si čo to je a tak šmátrala až kým nezovrela rukoväť. Práve sa zviechal späť na nohy a už vyťahoval spod plášťa ďalšiu dýku tak mu tú čo držala vrazila do lýtka tej nohy, ktorá k nej bola bližšie a zároveň sa mu pokúsila nohy podraziť. Podarilo sa jej to. Bodla opäť, nehľadiac na to kam, len aby niečo zasiahla. Bodla, bodla, bodla, bodla ho ako by to bolo to posledné čo jej na tomto svete zostávalo.
"Dobre... dosť, to stačí."
Ktosi ju bral okolo ramien. Ale ona chcela ďalej bodať.
"Už je mŕtvy!"
Uvedomila si, že je to Belialov hlas a tak sa podvolila. Problém bol v tom, že ako ochabla a klesol jej adrenalín bolesť sa opäť znásobila a hlavne, začala silnejšie krvácať.
52
(Sheewa, 23. 3. 2014 16:40)
" Nikdo se tě ani nedotkne." Lidiel se obratil na Beliala zatímco přistoupil k hromadce rozbiteho hliněneho nadobi na zemi a začal ji sbirat.
"Beliale napad s putanou..."Li se zarazila a hned se opravila"...lehkou děvou...se mi moc nelibi." A nešlo by nas tam propašovat jinak. Třeba jako svobodny par novomanželu hledajici zaměstnani. Ostřihate mi vlasy. Jestli mate ořešák nebo cibuli, mužete mi nabarvit vlasy. Budou tmave. Nahrbim se. Budu nosit nějakou čepici. Všimla jsem si, že to tady neni problem..."
Když se Lidii zdala hromadka střepu v jejich rukou dostatečna, pronesla:"Beliale, mohl bys byt tak hodny a pomohl Oleeře s jidlem. Zatim proberte to co jsem navrhl. Ja zatim vyhodim odpad." A nečekav na souhlas rudovlasy muž vyšel ze dveři a zamiřil po schodech, chodbou ven z baraku.
Ani netušil, že je někym sledovany.
***
Bylo to jako dar z nebes. Nebo od Temnych bohu, ke kterym se modlil . Zvlaštní šťastná nahoda. Tady na kraji uzemi lidi a elfu.
Tehdy když jej spatřil poprve v doprovodu světlovlaseho elfa a pak ve společnosti dvou mistnich poběhlic . Nevěřil svym vlastnim očim. Ano měl svuj vlastni ukol. Odpravit jistou rivalku jisteho šlechtice na onen svět. Ale když se mu naskytla přiležitost zabit samotneho Israphiela... Nemohl promeškat takovou přiležitost. Rehneyos nynějši kral demonu, by mu kralovsky zaplatil za hlavu předešleho Pana demonu.
Ale co dělal Israphiel tady, v nevěstinci, v bohy zapomenutem mistě? Ptal se sam sebe Forze prozvany jmenem Smrtelny stin zatimco si na posteli vybaloval z pečlivě zabalene latky jistou zbraň. Jehož puvodni majitelkou byla vražedna bila kněžka, jedna z jeho oběti.
Opatrně rozložil tkaninu a podival se na předmět uvnitř. Podlouhly řezny nastroj s oboustrannou břitvou byl zvlaštni tim, že zpusoboval neuvěřitelnou bolest jak oběti tak i majiteli a to i při lehkem doteku. Kněžky Bileho řadu, byly specialně cvičeny aby dokazaly tuto bolest snašet. Mohly ji ovladat jen ženy.
Forze se uchechtnul a podival se na mrtvolu děvky na podlaze. Pote opatrně vzal zbraň do ruky.
Ucitil jen lehke zamravenčeni. A znovu se jeho usměv rozšiřil. Nechal si jistym silnym magem tuto zbraň upravit. Už nezpusobovala bolest majiteli... mohl ji použivat i muž a jeji moc byla zesilena. Teď dokazal tento skvost zabit i magickou bytost. Jako byl napřiklad Israphiel.
Forze schovavajicimu se ve stinu a sledujicim svou oběť, bylo jasne, že boj z oči do oči nemuže vyhrat. A tak vymyslel plan.
***
Lidia ztracena ve svych myšlenkach se pomalu spustila po schodech. Několikrát musela uhnout rozesmatym parum, kteři kolikrat ani nestačili dojit do pokoje a rozdavali si to přimo tam kde zustali stat. Pokoušela se to nevnimat.
Obešla je a vyšla ven na ulici. Jake by to bylo mit rudovlase děti? Usmala se a zabočila za roh budovy a musela potlačit zvracivy pocit ze smradu shnilého sajrajtu a splašek, ktery ji ovanul, když zaval jemny větřik. Udělala par kroku do uzke uličky a hodila střepy do tmy.
Když najednou jejim tělem projela paliva, prudka bolest. Vyhekla a ucitila krev v ustech. Rychle se otočila a ohnala se po zahalene postavě.
Šilene šede oči uhly.
Uslyšela tichy zlověstny šepot. "Rahneyos mi za tvou hlavu bohatě zaplati." Pronašel s chechotem vrah zatimco se přibližoval k Lidii. Ta pomalu ustupovala do uličky, několikrat podklouzla na splaškach když couvala do větši tmy.
Teď zemřu. Pomyslela, když už neměla kam jit. Ani o zeď se nemohla opřit, protože ji s těla stale trčela dyka. Jejim tělem proudila nesnesitelna bolest, ktera ji zbavovala zraku a v ušich ji hučelo.
51
(GirappAWt, 18. 3. 2014 22:41)
„Sakra... nerobíš si srandu!“
Poznamenal.
„Takže ja som po prvý krát v živote v hambinci a ani si nemôžem… veď vieš, lebo to nie som ja!“
Nato už Lidia vzdala súboj zo smiechom a rozchechtala sa.
„Vieš o tom ako rozkošne to vyzerá, keď sa s touto tvárou tváriš namosúrene? Vidíš! To je ono... zasa ten výraz!“
Potom sa jej podarilo čiastočne sa upokojiť, no popri tomu ju napadlo:
„A prečo by si vlastne nemohol?“
Predpokladala, že mu dôjde, že si ho iba doberá a nemyslí to vážne, preto ju šokovalo, keď si založil ruku pod bradu v zjavnej úvahe.
„Prestaň, neblázni iba som žartovala.“
Potom si spomenula, že by si mala dávať pozor v akom rode o sebe hovorí a radšej vykukla na chodbu. Našťastie bola prázdna.
„Ale máš pravdu! Vlastne prečo nie?“
Húdol si svoje Domino.
„Zamysli sa trochu…“
Snažila sa mu vstúpiť do svedomia.
„Tu nemajú ochranu z našej doby. Čo ak otehotnieš?…“
U tejto vety pre istotu stíšila hlas.
„… Si pripravený stať sa v tomto svete matkou?“
To znelo dostatočne absurdne, ale zároveň aj pravdepodobne nato aby to zobudilo Dominov zdraví rozum.
„No dobre, máš pravdu… uvidíme… časom. Ak sa ukáže, že sa nemáme ako vrátiť…“
Lidiu už napadla filozofická otázka o tom, či a prečo by sa Domino chcel vrátiť a či by to chcela aj ona keď začuli vracajúceho sa Beliala na schodoch a tak radšej zmenili tému.
„Takže hovoríš dva dni?“
Lidia prikývla.
„A aký je ďalší plán?“
„No čakáme kým nebudeš schopná fungovať. Belial tvrdí, že na hrad pôjdeme buď všetci traja alebo nikto.“
„Správne.“
Potvrdil Belial práve vstupujúci do miestnosti s dvoma hlinenými miskami z ktorých stúpala para.
„A prečo?“
„No budeme musieť prejsť okolo stráží a…“
Zadíval sa na Lidiela.
„Chápem, ale nejde mi do hlavy…“
„No keby sme strážam dali objekt ktorý by ich zaujímal viac a tvojho spoločníka dostatočne zamaskovali.“
„Á... už chápem. Ale prečo si k tomu nezoberieš niektorú z tunajších…?“
„Všetky tunajšie stráže dobre poznajú. Ani by sa neobťažovali ich kontrolovať. Toto je dosť malé mestečko, ale nová deva ktorú ešte nikto z nich nesprznil…“
„Toľko k tomu!“
Obrátila Di opäť, hrane namosúrenú tvár smerom k Lidielovi.
„Lenže ty sa nenecháš!“
Namietol.
50
(Sheewa, 15. 3. 2014 14:25)
***
Domino se probudil od toho, že měl vyschlo v ustech. Otevřel oči a po chvilkovem mrkani se rozhlidl po pokoji. Trochu zpanikařil když nikoho nenašel. Jen prazdny pokoj s plapolajicim ohněm v malem krbu. Kde to jsem? Ptal se sam sebe. Kde je Lidia, kde je Belial?"
"Li?" Zavolal chraplavym hlasem, a když se nedočkal odpovědi. Vylekal se. Pokusil se vydrapat z postele. Ale byla měkka, prohybala se pod nim a jakoby naschval jej nutila zustat ležet.
Vydrapat se na kraj lužka jej neuvěřitelně vyčerpavalo a když se mu konečně podařilo dosahnout kýženého cile. Zamlženym pohledem spatřil otevřit se dveře. Chtěl se posunout ještě kousek, ale jak se zdalo, postel neměla v umyslu pokračovat. Kratce vykřiknul.
Ozval se zvuk třišticiho nadobi a najednou Di byl v duvěrně znamem objeti.
"Co dělaš prosimtě?" Slyšel Lidii zasyčet. Jeji hruď se prudce zvedla a klesala spolu s jeho hlavou jak prudce oddechovala.
"Kde si bola? Bal som sa, že si ma nechala samotneho... Jako kedy se dohadame na facebook. A ty ma odstranieš z kontaktov."
Lidia na chvili zadržela dech. Na jejim obličeji zahral vyraz "kousnuti do kyseleho". Chtěla něco řict, když ucitila jak ji něco smači latku na rameni.
"Vieš, mňa to trapi. Kedy se dohadame..." Mumlal přes slzy. Vzlykal. A pevně Lidii objimal kolem širokeho hrudniku jakoby měl strach, že mu uteče.
"Co ako mi zmizieš ako na skype lebo facebook..."
Lidiel si povzdechl. Opatrně se nadzvedl z kolenou, ktera jej ted šileně palila. V rukou třimajic třesouciho se kluka v divčim těle. A posadil se s nim na postel.
"Di...tohle je něco jineho. Tady bych tě nenechala samotneho ani kdybychom se poprali. Tam jsme byli doma, měli jsme ruzne životy, ruzne starosti. Nic tak važneho...
Takovy nonsense." Usmala se. Opřela tvař o divčino temeno hlavy.
"Chtěla jsem aby sis mě všiml. Aby sis uvědomil, že mezi tvymi znamymi a přateli je člověk, kteremu neni jedno, když jej ignoruješ, prakticky s nim nemluviš a hlavně neudržuješ jedine co Vas v tom světě spojuje. Ja VIM jsem na vině vic než ty... Ale bala jsem ti nepsat... protože...měla jsem strach, že budu otravna jako tehdy, vzpominaš?... Ovšem tady v tomto "středověkym světě"... je to jine..."
Di slyšel jak se Lidia odmlčela. Bylo ji těžko. Bolest v hlase, kterou slyšel zmizela a nahradil ji pobaveny ton.
" Oleero, ja bych tě tady nenechal samotnou, ani kdyby mi zaplatili." Slyšel ji.
"Tak co, jak se citi? Lektvary co jsem ji podal, zabiraji? Co se tady stalo, proč je rozbite..." Belial se zarazil v puli kroku.
Naskytl se mu zajimavy obrazek. Křehka divka v narurči rudovlaseho muže, měla uplakany obličej. A probodavala pulelfa vražednym pohledem.
"Omlouvam se, jestli jsem vas vyrušil..." Začal pulelf. Ukazal rukou k vychodu." Nejspiš zajdu pro nove jidlo...doufam, že budou mit tak pozdě v noci...přeci to neni hostinec." Zamumlal a vyklouzl z pokoje.
"Jsem rada, že pro to jidlo pujde on a ne ja." Povzdechla ulevou Lida. "Když jsem tam šla ja, tak mě jeho kamaradka Ellain a dalši dvě divčiny.... malem znasilnili." Začervenala se. A pokusila se uložit kamarada zpět do postele, ale jak se zdalo on neměl v umyslu ji pustit."
"Di, pusť." Poprosila jej.
Osloveny jen něco nesouvisleho zabrumlal. A tak musela Li použit trochu sve sily aby uvolnila objeti.
"Kde to jsme?" Zeptal se z ničeho nic mladik. Kromě toho, že mu bylo neuvěřitelně špatně, horko a zima zaroveň. Nemohl za boha přijit na to, co mu vadi.
"V nevěstinci." Pronesla Li a malem vyprskla smichy, když na ni Domino prudce obratil pohled.
Vypadal jako hlavni hrdinka z Vymítaní ďabla. Rozcuchane hněde vlasy, bledy zpoceny obličej, doširoka rozevřene oči. Ležici u prostřed lužka.
"Už jsme tady dva dny." Zakašlala Lidia aby potlačila smich. Vzala hadru a namočila ji ve vodě v misce na vodu stojici u lužka. Pote ji vymačkala a položila mladikovi na čelo.
Latka přijemně zachladila. I doopravdy zpoza zdi vychazely zvuky te nejstarši hry světa.
49
(GirappAWt, 6. 3. 2014 21:52)
„Ellein, toto sú Lidiel a Oleera Di.“
Predstavil jej ich Belial.
„Toto je Ellein, spolumajiteľka tohto... ehm... hostinca.“
„Teší nás.“
Odpovedala Lidia za oboch.
„Ale my nemáme... veľmi čím zaplatiť.“
Dodala jedným dychom.
„Och to je v poriadku... je to moja protislužba za Belialove služby.“
Odvetila koketným tónom. Dominovi sa podlomili kolená a Lidia ho musela chytiť pod ramenami aby sa tam nezložil na zem.
„Och zlatko, si na tom horšie než som si myslela. Poďte, zavediem vás hneď do izby.“
Vyzvala ich Ellein a tak ju nasledovali.
„Vravel si dom... nie hostinec!“
Zaútočila na Beliala vyčítavým tónom Lidia keď sa k nemu dostala dostatočne blízko na to, aby to počul len on.
„V tej chvíli to nebolo podstatné a ono to nie je ani tak hostinec ako...“
„Ako?“
„Nnnn... nevestinec.“
"ČOŽE?"
Zrúkla Lidia trochu hlasnejšie, než mala v pláne.
"Zbláznil si sa? Doviesť Di do nevestinca?"
"Neboj sa, neskrivia jej ani vlas na hlave!"
"O jej vlasy na hlave sa nebojím."
Zabručala Lidia. Vystúpali na prvé poschodie kde sa potvrdilo, že Belial tento krát neklamal, pretože akýsi hnedovlasý rozložitý muž v čiernom oblečení si viedol do izby spoločníčku, tým, že ju držal okolo úzkeho pása.
"Bohužiaľ izba ktorú som pre vás pripravila je až o poschodie vyššie."
Oznámila Ellein. A tak ich čakal ešte jeden výstup po schodoch. Zložili v poslednej izbe na konci chodby. Jej podstatnú časť samozrejme tvorila mäkká pérová posteľ z nebesami a šarlátovými závesmi s hromadou vankúšov. Okrem toho tam bola ešte misa na opláchnutie tváre, menšie zrkadlo šatník a truhlica na uloženie vecí pocestných. Svetlo poskytovalo niekoľko trojramenných svietnikov zasadených do stien tak, aby sa od nich nemohlo nič chytiť. Lidia pomohla Dominovi na posteľ.
"Tak o tomto som často sníval, v takejto posteli s nejakým sexi..."
Jeho pokus o vtip skončil záchvatom suchého kašľu pri ktorom mu z očí vyhŕkli slzy.
"Za moment za vami pošlem niekoho s niečím pod zub a na uhasenie smädu."
Prisľúbila Ellein keď za sebou zatvárala dvere.
48
(GirappAWt, 6. 3. 2014 21:51)
Belial kráčal asi dva kroky pred ňou po vychodenej hlinenej ceste vedúcej od hradnej brány dolu do malého mestečka. Na cestu im svietil iba z dvoch tretín plný mesačný kosák, vysoko na oblohe nad nimi. Cestu z Lidiinej ľavej strany lemoval okraj lesa. Mesto nemalo žiadne opevnenie, iba vykopanú priekopu. Vďaka tmavej ryhe v zemi to šlo poznať. Na ceste, za hranicou ktorú priekopa tvorila sa po ceste, zo strany na stranu prechádzala akási postava s pochodňou v ruke.
„Neobávajte sa, je to vybavené.“
Poznamenal Belial smerom k Lidii. Skutočne, keď okolo muža, ktorý ako sa so znižujúcou vzdialenosťou medzi nimi ukázalo, mal na sebe krúžkovú zbroj a za opaskom dlhý meč v koženej pošve, prechádzali, ten im iba pokývol hlavou, že môžu prejsť ďalej. Mestečko bolo osvetlené iba sporadicky, väčšinou vďaka tomu, že sa ešte svietilo v niektorých oknách, no niekoľko domov malo na priečelí aj v kovových obručiach založené, zapálené pochodne. Z ktoréhosi domu boli patrné zvuky veselia. Bolo počuť muziku a smiech. Lidii trvalo iba malú chvíľku kým si uvedomila, že Belial ich vlastne vedie smerom k zdroju toho veselia.
„Nevravel si kúsok?“
Uisťovala sa.
„Áno, je to už tu za rohom.“
Odvetil Belial a skutočne odbočil do najbližšej uličky odbiehajúcej z hlavnej cesty. Intenzita zvukov dosahovala vrcholu. Dom z ktorého sa šírila musel byť jedným z tých v uličke. Ulička samotná bola široká asi toľko, že by v nej mohli plece k plecu kráčať traja, rozhodne nie širokoplecnatý ľudia. Lidia usúdila, že ak nechce obiť Dominovi hlavu o najbližšiu stenu, nemôže ho takto v náručí niesť. Trochu ním zatriasla aby ho trochu prebrala.
„Bohužiaľ, tadeto budeš musieť po svojich.“
Oznámila mu.
„Dobre... len ma prosím ťa drž lebo... nohy mám celkom ako z gumy.“
„Jasné, neboj sa. Už sme veľmi blízko.“
Kráčali pozdĺž dlhej steny dvoj poschodového dreveného domu. Okná boli na tejto strane až na prvom a druhom poschodí. Belial sa zastavil na jej konci a zaklopal na dvere. Tie sa otvorili a do temnej uličky vyrazilo zlatavé svetlo z vnútra. Vtedy Lidia pochopila, že idú presne na to hlučné miesto pretože hluk vychádzal práve odtiaľ. Belial im naznačil aby vošli dovnútra za ním. Ocitli sa v nejakom sklade. Bolo tam niekoľko sudov, police so syrmi a vôbec rôznymi potravinami. Vítala ich modrooká, kučeravá blondína bujných tvarov, výškou sa rovnajúca Belialovi. Síce bolo na nej vidieť, že obdobie jej mladosti sa už chýli ku koncu ešte stále lahodila nejednému oku. Mala na sebe šaty modrej farby, ktoré ladili k jej očiam a viac odhaľovali ako zakrývali. Bolo jasné, že Belial ju na situáciu dobre pripravil, pretože z Lidiin vzhľad ju neprekvapoval.
67
(Sheewa, 18. 2. 2018 2:32)