Príbeh začatý Skype
Lidia se nevěřícně divala na Domina, jak se krči v rohu male místnůstky s obtočenyma rukama kolem kolen a něco si pro sebe brumla o smrti a že si to asi zasloži, za to jak je neschopny.
„Mohl bys toho prosim nechat? Hlupaku, sebelitovanim ničemu nepomůžeš. Mohl by ses trochu namáhat a pomoct mi najit cestu ven z této pasti?“
„Ja že som hlupák?“ Najednou se rozčilil a vzhledl. Musel se ovšem ihned odvrátit. Nebyl gay, ale pohled na krásného muže s hustymi temně rudymi vlasy po pas. Spletenymi do jednoho tlustého copu a se skoro ženskym obličejem, ani jej nenechal chladnym. Když se ještě vzalo v potaz, že on teď sam se nachazel v těle divčim.
„Kvôli komu tu trčíme?“ Pokračoval a jeho něžny divči hlasek se chvěl. „Či nápad to bol, dotýkať sa tej neznámek veci??? Pozri sa na nás! Nemáme ani svoje vlastné telá a ani nevieme kde sme! A to všetko kvôli tebe!“
Li se začaly slzet oči, potlačovanym smíchem a radosti. Byla tak šťastna, konečně se jeji dlouholety znamy začal projevovat a měnit se na kamarada. Konečně ji ukazal, že i on se muže rozčilit a že dokaže říct, co si mysli.
Musela se taky odvrátit, aby ji neviděl na obličej. Byla nadšena, už ani nevnimala co ji Domino řika. Byla odvracena zpatky k prohližení stěny s ruznymi symboly a drahymi kameny.
-
Prechádzala po nej prstami a tak obkresľovala obrisi symbolov.
„Že ja som sa nechal zase presvedčiť. A to sa nechám vždy! A ešte nikdy to nedopadlo...“
„Prestaneš už prosím ťa? Fňukáš ako ženská!“
„Tak ako...“
Na Dominovej tvári sa objavil úškrn. Lida nad tým iba mávla rukou.
„Dobre, nechaj tak a radšej poď konečne sem!“
Domino v tele neznámej ženy s po ramená dlhými, čiernymi vlasmi a nie príliš výrazným hrudníkom sa konečne postavil a pristúpil k Lide.
„Som tu. Takže čo mám robiť?“
„Zapoj tú vec čo máš vo vnútri tohto.“
Poklepala mu dvoma prstami na spánok Lida.
„Mal by si na to prísť aj sám, tak sa snaž.“
Tak sa teda dal do niečoho, čo mu nie vždy išlo, do spájania súvislostí a snažil sa rozmýšľať logicky zatiaľ čo ona ďalej prehľadávala stenu.
„No boli sme v knižnici a zatiaľ čo ja som zakladal knihy späť do police, ty si našla tie dvere. Takže stručne povedané... netuším!“
Lida sa pľacla rukou po čele.
„Čo zase? Tie dvere čo si otvorila boli z čierneho dreva a vidíš tu niekde čierne drevo? No len sa pozri aha!“
Domino sa otáčal dookola malej štvorcovej miestnosti päsťou klopal na steny.
„Všade samí kameň. Po dreve ani zmienky!“
-
„Ahaa!! A co se z toho vyvozuje?“ Lidě radosti zazařili modre oči. Popadla Domina za ramena.
„No čo?“ Zeptal se s naději Domi. Jak se zdalo šťastnou náladou se od Lidy dalo snadno nakazit.
Divka v mužskem těle se zarazila a sklopila hlavu.
„To nevim.“ Pronesla zachmuřeně a padla do deprese a to v tom samem rohu, ve kterem před chvili se nachazel on.
-
Domino na ňu pár sekúnd iba zarazene civel. Bola to nečakane prudká zmena nálady. No ako tam len sedela zo zvesenou hlavou, hľadiac do prázdna a budiac dojem, že jej každú chvíľu potečú z očí slzy bolo mu jasné, že musí niečo urobiť. A tak si k nej prisadol.
„Hej, no tak. Na katastrofické scenáre a sonety o smrti som tu ja. Ty si z nás dvoch tá silnejšia a rozhodnejšia. Ak na to neprídeš ty, ja určite nie!“
Hodila po ňom pohľad z ktorého ho zamrazilo a ktorý naznačoval, že ak neprestane, stane sa niečo nepekné. Nebol si istý, či sa zase nesprávne vyjadril alebo... tak počkať. Mal v úmysle ju povzbudiť, skutočne ju chcel povzbudiť tak prečo sa zase vyjadril takto? V hlave mu konečne preskočila nejaká iskra. Vzal Lidu za ruku:
„Vstávaj, no tak, hore sa!“
Zápasil aby ju dostal na nohy, čo nebolo ľahké pri jej súčasnom vzraste a fakte, že jeho súčasné telo sa dispozíciou sily od jeho starého dva krát nelíšilo.
„Čo má zasa biť?“
Vyzvedala keď ju konečne dostal z daného rohu preč.
„Už je lepšie?“
Pokývala hlavou.
„Tak už vieme aspoň niečo. V tom rohu je niečo čo urobí pesimistu aj s teba! Počkaj tu!“
Štvornožky sa vplazil späť do daného rohu a strčil ukazovák presne do miesta kde sa steny stretávali. Okrem chuti si otrieskať hlavu o stenu pocítil slabý chlad.
„Čo tam špekuluješ?“
„Je tu chladnejšie než inde v tejto, miestnosti alebo kde to vlastne sme. Možno je tu nejaká škára cez ktorú prúdi dovnútra chladný vzduch.
„A kde je škára, tak môže byť aj priechod. Uhni!“
Vošla znova do rohu, z ktorého Domina sekundu pred tým vytlačila a dala sa do vlastného skúmania. Posúvala ruku vyššie po línií stretu dvoch stien. Zastavila sa vo výške o niečo vyššej než kde mala hlavu a potom pokračovala horizontálne až do ďalšieho miesta v ktorom ju slabé závany chladného vzduchu usmernili aby prsty znova posúvala vertikálne. Natiahla sa aká bola dlhá, chrbtom sa zaprela do steny za ňou a nohami do kamenných kvádrov za ktorými, ako sa zdalo, bol nejaký priechod.
„A čo takto mi pomôcť?“
„Tak raz uhni, teraz poď sem tak si vyber!“
Po dovetku sa však dal do tlačenia do steny aj Domino.
-
Po chvilce pychtění se stěna se začala posouvat. Když se tak stalo, Lida nadšeně vykřikla a zabrala ještě vic. Domino se usmal a taky si přiložil sve usili.
Pak se najednou stěna rychle odsunula sama. Jak byla dvojice opřena o zeď zadami, tak nestihli zareagovat a chytit se něčeho. Začali padat.
Padali prazdnym temnym prostorem, který musel byt naprosto obrovsky. Protože zvuk jejich vystrašenych vykřiku se ztracel v prostoru.
Přes jekot vlastního hlasu, Lidia slyšela vodu a tak se připravila a zatajila dech.
Dopad do vody byl náhlý a šokujici. Ledova masa ji celou obklopila a vyvolala v ni paniku.
Vždycky měla strach z hloubek a teď se v jedne z nich se nachazela. Rychle rozpřahla ruky a začala plavat k hladině.
Po nějake chvili ji začal docházet dech. Vyděsila se ještě vic. Když už myslela, že to nedokaže, najednou se vynořila. Začala kašlat, protože spolykala trochu vody.
„Domino!“ Zařvala. Nikdo se neozval. Vykřikla znovu, tentokrát se slzami na krajičku.
Nějakou dobu se nic nedělo. Lida slyšela jen zvuk vzdáleného vodopadu. Připadala si jako v americkém hororu „Jeskyně“ a doufala, že se neocitla v podobne situace. Jeji myšlenky vyrušilo vzdalene zakašlaní. Divka se zaradovala a znovu zakřičela jmeno kamaráda.
„Jsem tu!“ Ozval se po chvili žensky roztřeseny hlas.
„Křič na mě, ať najdu!“ Řvala a plavala po směru, ve kterem očekávala, že Domina najde.
Když se konečně jeden druhého dotkly. Oba se kratce zasmali.
Jejich smich je hned přešel, když uslyšeli rychle se bližici hluk vodopadu. Znovu vykřikli.
***
Domino se cítil špatně, bylo mu strašné vedro a měl vyschlo v ústech. Slyšel nějake tiche hlasy.
Najednou na čele ucitil něco chladivého.
Někdo mu podepřel hlavu a nechal jej napit nějakeho teplého, ne zrovna moc dobře chutnajícího moku.
Škrabaní v krku jej donutilo se zakašlat.
„Tak, tak, pomalu, pij pomalu.“ Slyšela vedle sebe neznámy žensky hlas.
„Jak je na to jeji společník?“
„Je vzhuru. Převazali jsme mu žebra a teď se nachazi u lečitele Dagry.“
„Vysvětli mi jak se dvojice lidi dostala do řiše trpasliku bez jejich vědomi…a přežila to?“
„To netuším Ooti, však je tu spousta starych chodeb a prostoru, které je už zakazane používat.“
„Ale to stále nevysvětluje…“
Domino se znovu rozkašlal.
Komentáře
Přehled komentářů
"Je mi tak strašně špatně." Zamumlal Di vyschlými usty a pokusil se pohnout, ale to jen zpusobilo, že se mu zvedl žaludek a hrozilo, že se pozvraci.
"Klidně zvracej. Lepši než kdyby si to dusil v sobě. Sem, tak... opři se rukou o zeď. Spravně. Ja ti podržim vlasy." Slyšel starostlivy Lidin mužsky hlas.
Di neměl silu ani pořadně stat. Lidia jej přidržovala jako starostliva matka.
"Kde - - - to - - jsme?" Zajimal se Di v přestávkách mezi zachvaty dávivého kašle.
"Jsme pobliž hradu. Ale je noc a brana je zavřena. Dovnitř se dneska nedostanem. Počkáme tu na Beliale a zeptáme se co dal. Jak ti je?... Ne nenamáhej se mluvit...Nejsem si jista, ale nejspiš si hodně podchladl, když jsme se nachazeli v te vodě v jeskyni. Nevim proč ses včera citil lip. Hadam v tom taboře ti trpaslici museli dat něco co ti na chvili pomohlo... no a přestalo to nejspiš fungovat. Ještě ten pochod. Rada bych ti pomohla Domino. Věř mi, že jo...Tak jak to dělavaji kynethi v našich přibězich. Ale hadam, že tady to není možne, nebo spiš nevim jak." Divka v mužskem těle se na chvili odmlčela.
"Hlavně mi neumírej." Poznamenala zkroušeně, hned na to se nějak divně rychle pohla. A najednou stal Di v temnem zakouti, opřeny o kamennou drolivou zeď. A obličejem nalepenem na zada rudovlasého muže.
"Co ...se děje?" Chtěl se zeptat, ale Li jej zarazila v puli slova razantnim "PŠŠT!".
Uběhla chvile ticha než se na malem nadvoři osvětlenym měsícem objevila štihla postava Beliala.
"Předpokladal jsem, že to nestihnem do zapadu slunce. Brany se tu po setměni zaviraji. Poďte za mnou. Kousek odsud je dům me zname, svolila, že mužem u ni dneska přenocovat."
Když se pul-elf obratil k odchodu, teprve tehdy Domino ucitil jak Li pomalu vydechla. Uvědomil si, že po celou dobu nedýchala. A jako druha zeď, kryla jeho drobne tělo tim svým. Schovav ho do tmy.
Znovu jej zvedla do naruče a nasledovala jejich pruvodce. I když to nošeni mladikovi v divčim těle zprvu připadalo nedustojne, trochu se styděl, pak mu to i častečně vadilo, ale následně rezignoval. A teď mu to připadalo dokonce i přijemne. Citil se v bezpeči a nemusel se namáhat chuzi.
46
(GirappAWt, 28. 2. 2014 23:56)
„Heh... kto vie prečo tentoraz?“
Poznamenal Belial. Z týchto zvláštnych Lidielovych otázok naberal neustále podozrenie prinajmenšom na to, že musel nejakým spôsobom stratiť pamäť , keď nepoznal ani veci ktoré boli všeobecne známe.
„Elfovia a ľudia majú za sebou niekoľko vojen vzniknutých aj z najbizarnejších vecí. Prvá, takzvaná vojna s privandrovalcami bola pred niečo málo vyše deväťsto rokmi, takže medzi elfami má ešte aj zopár pamätníkov. Na nešťastie pre ľudí, niekoľko z nich ešte sedí v elfskej rade. Ide o to, že všetko čo na okolo vidíš bolo elfským územím, vtedy. Ľudia sem pritiahli zo severu a vyhnali odtiaľto elfov.“
„A ako sa im to podarilo?“
Zaujímala sa Lidia.
„Nuž používali metódy ktoré boli pre elfov neprijateľné, napríklad vypaľovanie lesa. Nakoniec sa ale elfovia zmobilizovali, vyrazili do protiútoku a začala sa celé desaťročie trvajúca vojna, v ktorej ale za celý ten čas ani jedna zo strán nedokázala získať významnú prevahu. Nakoniec ľudia aj elfovia usúdili, že lepšie bude uzavrieť mier, než plytvať životmi a inými zdrojmi na vedenie vojny ktorá nikam nevedie. Ale samozrejme, elfovia ľudí nemajú v láske. Možno nie už tak ako bezprostredne po vojne ale stále... oni boli predsa pred rokmi agresorom. Z toho dôvodu bol mier nesmierne krehký. Stačilo, že nejaké rozmaznané ľudské lordiatko pri love ulovilo toho nesprávneho jeleňa, alebo sa od vypaľovania trávy na poliach pri lesoch chytil okraj lesa a vojna bola na svete. To bolo, aspoň čo som počul, príčinou aj tej súčasnej vojny.“
„Vypaľovanie trávy?“
Belial na Lidiinu otázku odpovedal súhlasným prikývnutím.
„Tak ako to, že sa z ľudí a elfov znovu stali spojenci?“
„Ich vojnu využil Rahneyos a na oba národy súčasne zaútočil. Boli by hlupáci keby pokračovali vo vojne medzi sebou a dovolili Rahneyosovim vojskám aby ich bodali od chrbta a tak sa proti nemu radšej spojili. Áno viem aj mne to už napadlo, čo ak ten les dal podpáliť Rahneyos zámerne, aby elfov a ľudí znovu rozoštval proti sebe a tak ich oslabil.“
"No tak by sa určite zachoval každý rozumný stratég."
Poznamenal Lidia. Potom skontrolovala Dominovo čelo.
"Ako mu je?"
Chcel vedieť Belial.
"Rozhodne sa to nelepší."
"Sme tu na vrchole."
Oznámil Belial. Pred nimi, neďaleko za miestom kde sa končila druhá strana kopca sa otváralo lúčnaté údolie ktoré pretínala kľukatiaca sa strieborná stuha rieky. Na druhej strane v jednom z jej znateľných ohybov, prehradených mostom stál relatívne neveľký kamenný hrad, chrániaci prístup do menšej usadlosti. Mal dvojicu veží orientovanú na prístupový most. Spájalo ich vysoké cimburie a jednu vežu na centrálnej pevnosti, ktorá pravdepodobne slúžila ako rozhľadňa do okolia za riekou. Na strane rieky bližšie ku kopcu bolo kde tu roztrúsených pár fariem.
"Mali by sme to stihnúť ešte než padne tma. Ale mám takýto návrh, ty pôjdeš rovno ku hradu a budeš čakať pri moste a ja sa cestou z kopca trocha poobzerám, či nenájdem nejaké byliny ktoré by jej pomohli."
Navrhol Belial.
45
(Sheewa, 23. 2. 2014 15:38)
Poslední větu si spiš zamumlal sam pro sebe. Jak se tak na chvili zastavili, když mluvili. Tak znovu vyrazili na cestu.
Šli pravidelnym krokem už dobrych několik hodin, mlčky, ztraceni ve svých myšlenkách.
Na rozdil od dvojici mužu, začinal se na Di a na jeho ženskem těle, dlouhy pochod podepisovat. Čim dal tim vic zakopaval, sjižděli mu nohy z kamenu a listi. Obtižně se mu dychalo a měl vyschlo v ustech. Nakonec to dospělo k bodu kdy při jednom z dalších stoupani do nekonečnych kopcu, ve chvili kdy se vyškrabal na kamen, mu na kluzkém mechu podjela noha a on by se tvrdě zřitil na zem, kdyby za nim nešla Li.
Při padu jen citil jak hlavou narazil na jeji pevny hrudnik a byl obejmut jejími svalnatými pažemi.
Pote slyšel jako z dalky, jak na něj Lidia mluvi. Jeji hlas byl uklidňujici.
Li poklekla s kamaradovym tělem na kolena. A položila dlaň na jeho čelo.
"Ma vysokou horečku." Poznamenala se starosti v hlase k vylekanému Belialovi.
Ten jen pokyval blonďatou hlavou a pronesl:" Za timto vrcholem je uzemi Pani Kaven je tam rovina, řeka a hrad Oldari. Musime si pospíšit."
Domino citil jak jej Li opatrně vyzvedla do vzduchu. Pak už nic jen černou, chladnou tmu a zvlaštni sny.
"Ja to nechapu." Slyšel Belial za sebou Lidiela když utikali na vrchol kopce.
Musel obdivovat, jak ten člověk dokaže obtěžkan zavažim i když malo važicim. Utikat do kopečka a ještě u toho mluvit.
"Když mezi sebou lidi a elfove valči... tak jak je možne, že ta Nililie nebo jak ji tam... ma za spojence Tomorie ESterlotskeho? Je to člověk ne? Nebo není? A taky... proč mezi sebou lidi a elfove valči?
44
(GirappAWt, 17. 2. 2014 0:03)
"Nó a čo napríklad?"
Otočil sa za jej poznámkou Belial.
"Tak hlavne, koho okrem toho Estermiliusa by sme sa mali obávať? Prečo sa na mňa tak dívaš?"
Takmer ho okríkla keď po položenej otázke na ňu iba hľadel a to spôsobom ako keby spadla z vyšne.
"Pardon, ja... pardon, no tak samozrejme máme tu všetku možnú verbeš na ktorú si jeden len môže spomenúť. Lapkov, nájomných vrahov, krčmových opilcov..."
"Nezabudni na trpaslíkov. Tí tiež neboli nadšený z toho, že nás vidia!"
Pripomenula Di.
"Čože trpaslíkov?"
"Súčasť nášho... ehm, zamotaného príbehu..."
Snažila sa Lidia odviesť pozornosť.
"Dobre... možno sa na to niekedy... ale z tých známejších je to hlavne Israphiel, teda skôr jeho súčasný nástupca Rahneyos, ale toho sa ty iste báť nemusíš..."
"Čože a to prečo?"
"No..."
"Aha, samozrejme... prepáč."
'Je to zvláštne.' Pomyslel si Belial ale Lidiel očividne nemal náladu na podobný rozhovor.
"Skôr by ste sa mali obávať Nililie... elfská kráľovná, vedie proti vám vojnu a jej spojenec veľkráľ Tomorius Esterlotský."
"Dobre, to by zatiaľ stačilo..."
Vstúpil do rozhovoru Domino.
"A čo tá barónka Kaven? Je pekná?"
"Čože? Prečo?"
Zarazil sa Belial. Domino si uvedomil, že zase vystúpil z role.
"Budeme tam... v bezpečí?"
Zmietla to rýchlo zo stola Lidia. Belial sa na Lidiela kriticky zamračil.
"Prakticky vzaté, je poddanou veľkráľa, ale má toľko služobníctva, že si nepamätá ani každého meno. Pokiaľ sa jej, hlavne ty, neukážeš na očiach, malo by to byť v poriadku."
"No počkať? A čo ostatný? Tí z toho nebudú robiť... vedu?"
"Nie."
"Ako si môžeš byť taký istý?"
"Muž, ktorý je tam teraz hospodárom statku panstva... pomáhal som jeho žene odrodiť mu syna. Je to pár rokov dozadu, asi dva. Na viac, chcete to iba dočasne však? Ostáva mi len dúfať, že takáto protislužba za moju vtedajšiu pomoc nebude až príliš..."
43
(Sheewa, 8. 2. 2014 16:45)
S plným břichem nesolené ryby šla jako poslední. Podle Beliala miřili k baronce Kaven na hrad Oldari.
"Takže ty umiš používat kouzla?" Slyšela Oleeru Lidia.
"Trochu... Nebylo to kouzlo, spiš jsem přesvědčil ty ryby aby pro nas obětovaly život. Je to schopnost, která se mi podědila od otce, kterého jsem nikdy nepoznal."
"A znaš i nějaka jina kouzla?" Vyptaval se i nadále Di.
"Mě by spiš zajímaly informace o tomto světě." Zabrumala si pro sebe Li. Nevěděla co je čeka. Byla zmatena, měla strach a musela hrat na odvažnou.
Lezli někam do kopečku. Všechno kolem vydavalo zvuky. Les byl živy a krasný. I přes strach o svou a Dominovou budoucnost. Libilo se ji to co prožívala.
42
(Sheewa, 8. 10. 2012 22:27)
Chtěl začit mluvit ale Lidia ho předběhla:" Hele Beliale, situace je takova. Potřebujeme jidlo a oblečení a nemame čim zaplatit, leda tak praci. Jestli viš o někom, kdo by mohl přijmout naše služby na dobu určitou.... budeme ti velice vděční..."
Lidia se odmlčela a podivala se na Di. Z neznameho duvodu, začinala byt čim dal tim vic podražděnější... měla hlad. "Nemame čas ani možnost potulovat se jen tak kolem. Potřebujeme zaklady..." Pak se podivala na pulelfa. " V tom jezirku jsou ryby, umiš je lovit?"
41
(GirappAWt, 8. 10. 2012 22:25)
Tuho zapremýšľal. Bol to už nejaký ten piatok čo bol v spoločnosti ďalších osôb, teda ak nerátal Estermilia a túto dvojicu. Blízko k Estermiliovi ich posielať nechcel. Černokňažník by sa ich určite pokúsil zajať a nejako ich zneužiť.
„Bohužiaľ presne to neviem, ale radím vám vyhnúť sa južnému smeru. Ty vieš prečo.“
Mávol rukou smerom k Oleere.
„Estermilius!“
„Kto?“
Vyzeralo to, že Lidiel nevie, na koho sa skôr obrátiť.
„Černokňažník.“
Začali Belial aj Di naraz.
„Prepáč, pokračuj.“
Vyzval Oleeru Belial.
„Nie, je to tvoj príbeh ty pokračuj.“
„Prosím! Mne je jedno KTO bude pokračovať, len to už konečne vysvetlite!“
Zahriakol ich Lidiel, zrejme nadobúdajúc pocit, že vy sa tí dvaja mohli ponúkať k pokračovaniu donekonečna. Nakoniec sa slova ujal Belial.
„Černokňažník, ktorý žije vo veži uprostred lesov, južne odtiaľto, päť dní chôdze. Bol som jeho väzňom, no nakoniec sa mi podarilo mu ujsť.“
„Prečo začínam mať pocit, že tí extra veľký vlci čo ťa chceli zožrať, neboli obyčajný a nechceli ťa zožrať ale odtiahnuť späť do veže?“
Zauvažoval nahlas Lidiel.
„Dobre, takže keď na juh nie tak kam?“
Pokračoval po krátkej odmlke ktorú venoval úvahe.
„Proti prúdu rieky, na sever.“
„Tak sa priprav na to, že nám budeš robiť sprievodcu!“
Vyhlásil Lidiel. Oleera ho zaťahala za rukáv košele a stiahla ho trochu nabok. Začali sa potichu dohadovať a Belial sa snažil zamestnať niečím svoju myseľ, aby ich nepočúval, napriek tomu, že vďaka svojmu poloelfskému sluchu počul aj ich šepot dostatočne dobre na to, aby rozumel, čo hovoria.
„Myslíš si, že je to dobrý nápad? Sama si povedal, že tí vlci...“
„Dobrovoľne by si sa pripravila o potešenie z jeho spoločnosti?“
Nadhodil provokačne.
Di nasuptene našpúlila pery, dala ruky v bok a mierne sa vykrivila do strany v páse takže Lide pripomínala urazenú tínedžerku z ich pôvodného sveta. Musela sa na tej predstave aspoň krátko zasmiať. Chýbalo by už len lýzatko v ústach, minisukňa a šiltovka nakrivo a ilúzia by bola absolútne dokonalá. Potom však zvážnela.
„Pozri, o tomto svete nevieme absolútne nič. Nevieme na čo si dávať pozor, čo si ku komu môžeme dovoliť¬… Skrátka ho potrebujeme, aby sme sa od neho dozvedeli ako tu veci bežia!“
„Dobre, dobre. Jasne, máš pravdu.“
Súhlasila Di a tak sa opäť obrátili tvárou k Belialovi.
40
(Sheewa, 3. 10. 2012 23:48)
"Hřeješ jako pec." Pronesl Di a začervenal se. Raději odvratil pohled zpátky na Beliala. Vzpomněl, že má na sobě Lidinu košili a tak ji ze sebe sundal a natahl ruku nad sebe.
"Děkuji." Pronesla s usměškem a pak se obratila na noveho kolegu po neštěsti.
"Beliale, mohl bys nam prosim poradit, kde bychom sehnali nějake oblečeni, jidlo a nocleh.... Třeba za práci?" Na chvili se odmlčela a vykroutila vodu z vlasu.
Pulefl musel obdivovat krasu těch dvou. Oba dva byli hezči než někteři elfove, ktere znal. Ať řikali, co chtěli...ani jeden z nich nebyl člověk... nebo aspoň ne rudovlasy Lidiel.
Měl vysokou, dobře stavěnou postavu. Postavu valečnika. Kromě toho měl hezkou skoro ženskou tvař bez naznaku vousu. Každy jeho pohyb vyznačoval zvlaštní eleganci. Jedine co k němu nesedělo, bylo občasne hrbeni se, když mluvil s jeho společnici. Jakoby s ni chtěl komunikovat na stejne urovni.
39
(GirappAWt, 2. 10. 2012 22:42)
Všimla si, že Dominovi z kútika otvorených úst vytekajú sliny ktoré končia na nej samej. Vyvolávalo to v tom mieste vlhký pocit. Prevrátila oči do neba a bez okolkov jedného aj druhého zo seba čiastočne odvalila, tak aby jej to umožnilo postaviť sa na nohy. Ako sa zdalo ako Dominovi tak ani Belialovi zrejme nevadilo, že už pod hlavami nemajú ten pohodlný vankúš a spali pokojne ďalej. Z ohniska zostali už iba uhlíky. Ako prvé čo ju napadlo bolo, že sa okúpe. Voda takto zavčas rána bola dosť chladná preto do nej vstupovala pomaly. Keď si zvykla na výrazný teplotný rozdiel odplávala ďalej od brehu. Voda bola priezračne čistá, tak čistá, že dovidela až na dno. Náhle zacítila ako sa jej niečo obtrelo o nohu. Inštinktívne sa za tým otočila aby zistila, že okolo nej pláva húf rýb. To jej pripomenulo, ako od nej Domino včera požadoval večeru. Tento krát sa však nerozčúlila, pretože jej žalúdok bol tiež za to, aby aspoň dnes už do seba niečo dostal. Lenže ako sa k nim dostať. Bolo jej jasné, že chytať ich rukami je holý nezmysel a žiadna udica nebola po ruke. A aj keby, bol by potrebný ešte nejaký háčik a návnada. V tom sa od brehu ozvalo:
„Ááááááááááááááá!“
A hlas patril Di. Lidu napadlo tak akurát:
„Čo zas je?“
Otočila to a začala plávať k brehu.
-
Domino sa natiahol, zamľaskal a s vynaložením maximálneho úsilia rozlepil oči. Prvé čo v novom dni uvidel bola tvár, ďalej spokojne spiaceho poloelfa s miernym úsmevom na tvári.
„Ááááááááááááááá!“
Zajačal keď si uvedomil, že spia blízko seba a aj to, že posledné čo si pamätá bolo ako si ľahá k Lide, pretože mu v noci aj napriek tomu, že bol naobliekaný bola zima a jej terajšie telo nevedno prečo hrialo ako piecka. Pamätal sa na Lidu, nie na neho! Alebo žeby sa v tej ospalosti a tlmenom svetle ohňa bol pomýlil? Belial sa okamžite posadil a rozhliadal sa na všetky strany. Najskôr si myslel, že Di jačí preto, že uvidela nejaké monštrum alebo, zlodeja či niečo podobné.
„My... my... spali sme spolu?!“
„Čože?“
„Tak spali?“
„Prečo vrieskaš ako najatá?“
Ozvalo sa za Dominovim chrbtom.
„Spali sme spolu!“
Namierila Di obviňujúco prstom na Beliala.
„Áno, obaja ste sa nalepili na mňa!“
Zdôraznil Lidiel.
„Akurát netuším prečo.“
38
(Sheewa, 1. 10. 2012 22:25)
Uložila sa na mieste Di do polohy ležmo a mala v úmysle spať, pretože dnes sa toho udialo veľa. Na to aký život žila na opačnej strane dverí v knižnici až príliš veľa nových krásnych ale aj menej krásnych vecí. Takto sa jej však neležalo najlepšie. Aj tak si ale pomyslela, že vždy lepšie toto, než tie lodičky čo vymýšľal Domino a tak len vstala a prisunula si lôžko bližšie ku stromu, aby sa o neho mohla oprieť.
„Takže...“
„Prepáč ale pokúšam sa spať!“
Odbila Belialov pokus zo začiatok konverzácie.
„Aha, dobre...“
Myslela si však, že tak rýchlo nezaspí. Nie keď je na blízku Domino a tento nový, zatiaľ ešte značne záhadný poloelf. Opak bol pravdou.
-
Zdal se ji zvlaštní chaos snu. Někde někam utikala...s někym bojovala. V jeden okamžik dokonce zemřela a v ten moment otevřela oči.
Prudce oddechovala a musela několikrat polknout aby přišla v sebe.
Když se tak stalo, všimla si, že neleži na lužku sama, jak si to pamatovala z večera.
Stale byla trochu sklouzle opřena o strom. Na jeji svalnate hrudi však spočivala hlava Domina. Měl zavřene oči a otevřenou pusu. A jak se zdalo, Lidia mu v dnešní noci hrala "polštař na objimani". Ruce měl obtočene kolem jejiho pasu a jednu nohu položenou na jejich stehnach. Domino ovšem nebyl sam, kdo si z ni udělal polštař. O jeji bok se opiral Belial a měl uplně stejný vyraz ve tváři jako Di.
37
(GirappAWt, 30. 9. 2012 21:31)
Obaja sa k nej otočili tvárou v ten samý moment.
„Ó nenechajte sa rušiť!“
Zatiahla, otočila sa a šla drevo zložiť ku kmeňu stromu. Belial sa opäť trochu zamračil.
„Mám iba ja taký pocit alebo je Lidiel vo vzťahu k tebe žiarlivý?“
Šepkal tak aby ho počula iba Oleera. Domina tým však dostal do pekných rozpakov. Lidu totiž aj v jej pôvodnom tele, v svete ktorý obývali a poznali doteraz považoval za atraktívnu, a ich súčasná výmena pohlaví na tom veľa nezmenila. Aj napriek tomu sa nikdy neodvažoval myslieť o nej týmto smerom. Mal ju príliš rád ako priateľku na to aby riskoval, že si to nie čím takým pokazí, lebo si úprimne nevedel predstaviť ako by s ním ona dokázala vydržať v takom vzťahu.
„Čože? Prečo by mal byť... Ó, nié, nié, neuniesol ma a nie sme ani to na čo myslíš teraz, to... spoznali sme sa na cestách a spriatelili sme sa.“
„Aj tak mi pripadá, že sa správa trochu zvláštne.“
„Hm, dobre ja... ty seď ja...“
Naznačila rukou smerom k Lidielovi, vstala a vybrala sa tam.
-
Lida prútie opracovávala aby si z neho mohla urobiť lôžko a snažila sa ignorovať ich rozhovor. Bohužiaľ jej nové uši boli o dosť citlivejšie.
„C, spriatelili.“
Kým sme sa neocitli tu, extra ako priateľ si sa neprejavoval. Pomyslela si. Odrazu sa hlas Di ozval priamo za ňou.
„Choď si tam sadnúť, ja to dorobím.“
„Nie, už na tom robím, len sa tam vráť. Pardon, že som nepriniesol večeru.“
„Tá, to bol len žart. Zase jeden nepodarený ako sa zdá.“
Vytušila Di z tónu jeho hlasu.
„Vážne choď si tam sadnúť, najprv si nás zachránil pred trpaslíkmi, nanosil si drevo...“
„Som v pohode JASNÉ!?“
Di o pár krokov po odstúpila.
Domino bol vždy nervózny ak nie rovno rozhodený z toho, keď mal jednať z autoritami a z Lidi teraz, v tomto novom tele, autorita priamo žiarila. Chvíľu tam len stál, zhlboka dýchal a pripravoval sa odporovať. Aj keď nič na svete nerobil neradšej, než hádal sa s kamarátmi a priateľmi. Teda možno ešte chodil do školy.
Di uchopila druhý koniec konára, ktorý Lidiel práve opracovával.
„Choď si tam sadnúť... prosím.“
Lida sa na neho pozrela, usmiala sa zvláštnym spôsobom, z ktorého Dominovi prebehol mráz po chrbte, ktorý určite nebol spôsobený teplotou a zimnicou, konár pustila a vydala sa k ohňu.
36
(Sheewa, 28. 9. 2012 21:01)
***
"Tak Beliale, povim mi něco o sobě? Nebo je to tajmstvi?"
Pulefl se usmal. Měl radost, že s nim po dlouhe době někdo mluvi zcela normalně bez přiměsi opovrženi v hlase
"Hadam, že si elf? Podle tvych uši..."
"Ah...ne. Ne tak docela... Moje maminka byla člověk a otec elf." Belial se v te chvili zarazil, bal se záporné reakce, na kterou byl zvykly už od malička. Ale ničeho se nedočkal, spiše v divce vyvolal ještě větší zájem. Protože se posadila naproti němu s obtočenýma rukama kolem pokrčených kolen.
Jeho usměv se nepatrně rozšířil, pak však zavahal:" Nejsem si jist z čeho mam začit..."
"Ze zakladu."
"Tak jo... je mi 18 let, jsem pulefl. Moje maminka zemřela při porodu. Nějakou dobu jsem žil u sve babičky, na hranicich s řiši elfu Eliadem. Když mi bylo 10...babička taky...." mladikuv hlas posmutněl. Domino soucitna to duše, jej poplcal po rameni:" Jestli nechceš, nebo je to pro tebe obtižné, nemusiš pokračovat dal."
"Nene...v pořadku...Pote mě nikde nechtěli přijmout ani u elfu ani u lidi...a ve vesnici...to bylo pro mě špatne..... tak jsem odešel. Vždycky jsem se dobře vyznal v bylinach a tak jsem nějake začal sbirat a prodavat tinktury a lektvary. Nedavno na cestě... k baronce Kaven na hrad Oldari...při sběru bylin...jsem padl do pasti černokněžníkovi Estermiliovi, ktery žije ve stare věží 5 dni cesty jižně odsud." Pulelf se až rozčilil, když pronesl jmeno neznameho.
"Ten bastard mě tam věznil skoro tyden, vzal mi všechno...a chtěl vědět něco o elixiru Saridi..."
"Saridi?"
"Elixir Mladi." Vztekal se Pulefl. "Nic takoveho neexistuje!... Je to jen mytus!"
"Opravdu?"
"Ano, nikdo kromě pana Demonu nevi jak se vyrabi! A pochybuji, že by pan Demonu prozradil, jak se děla!"
"Vskutku." Pronesla zamyšleně Oleera.
_
"To je drzost... Řikat mi, co mam dělat...jak mati...fakt." Bručela si pod nos Lidia a davala pozor kam šlape. "Jsem moc hodna...přiliš hodna...." Poopravila si dřevo v rukach a zamiřila zpět k taboru. "Jestli budu o Di pečovat jako kvočna... sedne se mi na krk..." Vzhledla, když se přibližila k tabořišti, jejim očim se naskytla zcena, jak u ohně bok po boku sedi neznamy Belial s Di a o něčem se živě bavi a přatelsky se u toho směji. Najednou Lidii zamrzelo, že tam neni s nimi.
Neznamo proč Li pocitila nahly smutek. Samota. Ať se bude snažit s kýmkoliv spřátelit a pečovat o ni nebo o něj...vždycky to dopadné stejně. Nic nedostane na oplatku...žadne přátelství...žadne zařazeni mezi ně.... a zustane znovu sama. Nechtěla se znovu spalit, nechtěla davat nove šance. Citila se až přiliš unavena. Rozhodla se držet odstup.
Vystoupila z lesa na ozařenou plochu.
35
(GirappAWt, 28. 9. 2012 20:51)
Potom sa vzdialil a dal sa do práce. Aspoň čo mohol Belial posúdiť, išlo mu to lepšie než Oleere. Tá sa zatiaľ odvliekla k jazeru a v dlaniach mu priniesla niečo málo vody.
„Pozor, pomaly. Je dosť studená.“
Upozornila. Tak si to malé množstvo ešte rozložil na dva dúšky, z ktorých každý najprv krátko ohrial v ústach. Lidiel zatiaľ zostavil dve celkom schopné lôžka spôsobom ktorý predtým popisoval a presunul ich bližšie k ohňu. Belial sa pokúsil postaviť, aby sa na jedno z nich uložil, ale aj napriek jeho rýchlejšej regenerácií ktorou sa chválil ho nohy ešte úplne neposlúchali a tak mu Lidiel a Di trochu pomohli.
„Tak ja idem na to drevo. A ty, vieš čo ťa čaká, jeden vlások, jediný vlások...!“
Na dôraz svojich slov na Beliala namieril prstom.
„Keď zase o niečo zakopneš, mohlo by to byť niečo jedlé.“
Nadhodila Oleera. Odmenou jej bol spražujúci pohľad odchádzajúceho Lidiela. Trochu váhavo si prisadla do lôžka pri ohni. Belial si všimol, že sa otriasa v ramenách. On sám nemal pocit, že by bola až taká zima, dievča vedľa neho však očividne jeho pocity nezdieľalo. Vyzliekol si teda to čo zostalo z jeho košele. Oleera však okamžite nadskočila ako keby ju niečo poštípalo a poodstúpila. Domino si uvedomoval, že jeho súčasné telo bude pre mužov oveľa atraktívnejšie, než to ktoré mal, keď prechádzal tými dverami v knižnici ale to, že sa po ňom bude sápať každý chlap okrem Lidi si fakt nemyslel. Na viac nie po Lidiných výhražných slovách o vydlabávaní očí.
„Čo to robíš?!“
Belial sa zatváril prekvapene a nechápavo.
„Zdalo sa mi, že sa trasieš, chcem aby si si obliekla moju košeľu.“
Domino si povzdychol a znova sa posadil.
„Trasiem sa pretože som prechladla a mám zimnicu. Môžeš si nechať svoju košeľu, toto prejde až vtedy keď mi klesne teplota.“
34
(Sheewa, 26. 9. 2012 23:08)
Pak se však Lida skepticky podívala, na to co Domino zkouší provést z větvemi s širokými listy rostoucími na keřich všude kolem. "Diii?" Zamručela, "...Nechtěla bys ty raději pomoct našemu novemu znamemu s vodou?"
"Co je zas?" Zavrčela, poněkud nežensky, drobna ženska osubka. Které, jak se zdalo, vadili v praci vlasy a větve byly přiliš nepoddajne.
"Viš nemusiš to tak hrotit, stači...když u těch větvi se odstrani ta tvrda čast a listy se naskladaji na hromadku. Pokud možno, někde mimo mraveniště.
"Aha...tak jo." Souhlasil Domino proti své vůli. Byl neznamo proč podražděny a nechtělo se mu poslouchat dalši Lidino vysvětlovani.
Li se podivala na hořici oheň a pak na Beliala. Usmala se něj, jak nejpříjemněji mohla a s naprosto milym hlasem serioveho vraha, pronesla:" Jakmile udělam lužka, pujdu se podivat po dalším suchem dřevě. A tak ti varuji... Jakkoli ji ubližiš, vypichnu ti oči a necham tě je sežrat...rozumime si?"
Belial naprazdno polknul, bylo mu jasne o kom rudovlasy Lidiel mluvi.
33
(GirappAWt, 26. 9. 2012 23:07)
Dievča sa zamračilo. Potom presunulo pohľad na muža so zlatými očami čo ešte stále rozhrabával oheň.
„On?“
Prikývol. Žena prepukla v srdečný smiech ktorý ale pozvoľna stíchol.
„Li, si až príliš známi, skrývať sa... to nebudeme mať ľahké.“
Slová adresovala vládcovi démonov. Potom si ale všimla, že zarazený výraz má na tvári teraz modrooký poloelf. Áno Dominovi bolo jasné aspoň to, kam neznámeho aspoň čiastočne zaradiť. Rovnako ako Lida sa vo fantasy pohyboval dosť dlho a dôkladne na to aby to vedel.
„Ó, ty, ty si myslíš, že môj spoločník, že ma väzní. Nie, nie pridala som sa k nemu. A ty sa tiež nemusíš báť, teda za predpokladu, že ho nejako nenaštveš.“
„Už by si sa s ním mala prestať toľko vybavovať a aspoň niečo zmotať z toho prútia, alebo chceš nachladená spať na zemi?“
„Ach jo no... Mimochodom ja som Oleera Di, ale väčšinou o sebe počúvam iba ako o Di a tamto, navzdory tomu čo si myslíš je Lidiel.“
Poloelf si opatrne oboch obzrel ešte raz.
„Dúfam, že môžem povedať, že ma teší, ja som Belial.“
„Ak poznáš aspoň širšie okolie tak bude tešiť aj mňa.“
Neodpustila si dovetok Di a vrátila sa k zostrojovaniu niečoho, čo by sa dalo najlepšie prirovnať k „lodičke“ z prútia, do ktorej sa teoreticky dalo ľahnúť. Na jej mieste ju vystriedal Lidiel.
„Ospravedlňujem sa za tú košeľu ale mám iba dve ruky, a musel som odniesť teba aj drevo. Ako sa cítiš?“
„Mám sucho v krku a trochu problém utriediť si myšlienky, ale žijem a pravdepodobne aj vďaka tebe.“
„Dobre prinesiem ti ešte nejakú vodu. Keď bude mať Di hotové aspoň to prvé lôžko môžeš sa do neho presunúť.“
„Ďakujem.“
32
(Sheewa, 23. 9. 2012 21:10)
"Výpada to, že dycha sam, tak mu nebudem davat uměle dychani." Pronesla a na jeji tváří se objevil škodoliby usměv. "Ale zkus to. Aspoň bys měla nějake "zkušenosti".
Di chtěl zaprotestovat, protože mu bylo jasne, kam tim miři, už otviral pusu. Když v ten moment si všiml, že se na něj divaji modré oči neznámého toho muže. Domino se tak lek až nadskočil.
"O-o-on se diva!"
Lidia vzhledla od ohně.
-
Belial na chvili zatjil dech. Jejich pohledy, modre a zlate s odleskem ohně, se setkaly. Chvili tiše nehybně setrvaly a pak muž se zlatyma očima podival na ženu vedle něj.
"Myslim, že bys tam neměla stat." Pronesl a jeho hluboky, melodicky hlas zněl nalehavě.
Světlo ohně svitici Belialovi do oči, přehradila postava ženy, divky, vily. Jak si puvodně myslel, když ji poprve spatřil. Její krok byl lehky, jako elfi. Ale uši měla zakulacené jako člověk.
"Asi maš pravdu." Zaznělo z jejich ust. Jeji přizvuk byl zvlaštní a slova změkčena, ale i přesto... Jeji hlas pusobil jako samet. Něžný a laskajici na duši. Měla menší, štihlou postavu a nadherné, dlouhé hněde vlasy. Pulelf Belial se nadechl aby něco pronesl. Ale nedokazal ze sebe nic dostat. Jeho krk se ještě nestihl zotavit z opasku na krku, ktery jej věznil ke stěně, ve strži černokněžnika Estermilia...5 dni cesty odsud.
"Ja jen, že ja se hojim daleko rychleji než ty. Kdyby se o něco pokusil, bych to spiš přežil."
31
(GirappAWt, 20. 9. 2012 23:27)
„Tééda, tak to musíš podľa vlčích merítok vyzerať strašne.“
Pokúsila sa zažartovať Di, horečne sa pokúšajúc nejako to prútie zapáliť.
„Len dúfam, že ti bude dostatočne vďačný na to aby sa nás nepokúsil zabiť. Sakra, dal by som ľavú ruku za zápalku alebo rovno zapaľovač!“
Rozčúlil sa až tak, že zabudol o sebe myslieť ako o žene, keď si už po tretí raz pri šúchaní kameňa o kameň prešiel cez prsty. Lida sa nakoniec rozhodla naliať neznámemu do mierne pootvorených úst zopár kvapiek vody. Liala ju pomaly a dávala dobrý pozor. Ak by neznámi prejavil akékoľvek známky toho, že sa dusí bola pripravená ihneď prestať. Hneď potom podišla k Di aby jej pomohla s ohňom.
„Ty by si v divočine sama asi dlho neprežila čo?“
„Idem sa pozrieť čo vykúzlim z tých zbytkou.“
Oznámil a odišiel ku stromu kde Lida uložila zvyšok prútia. Jej pri tom tiež zabralo pár pokusov docieliť aby iskry prepukli v oheň. Otočila sa aby skontrolovala neznámeho muža. Nevyzeral veľmi odlišne od chvíle keď ho našla.
„Žije vôbec?“
Spýtal sa Domino keď si všimol, že sa na neho Lida díva.
„Dýcha, ale veľmi plytko. Nemal som čas ešte... vieš aspoň dať prvú pomoc?“
„Uff... naposledy to bolo na KOČAPE ešte na strednej. Myslíš, že by sme mu mali dať umelé dýchanie?“
„Nie som si istá.“
Domino nechal prútie prútím a priblížil sa k neznámemu. Chytil ho za zápästie pravej ruky aby mu zmeral pulz.
„Žiť, žije.“
30
(Sheewa, 20. 9. 2012 23:27)
"Mysliš, že dokažeš rozdělat oheň?" Pronesla bez toho aby pozdravila." Myslim, že jej budeme urgentně potřebovat." Natahla ruku se svazkem větví směrem k Dominovi.
Ten jej převzal a se slovy:"No nevim." Se rozběhl k předpřipravenému ohništi. A mezitim, co se pokoušel rozdělat oheň. Lidia odnesla muže na misto, kde předtim ležel Di. Položila jej na mech, a přemyšlela nad tim jestli mu muže dat vodu. Když přemyšlela, zaroveň mluvila. Jeji řeč nebyla moc souvisla. Měla problemy se soustředit.
"Na to, že jsem před par hodiny měla zlamana žebra, tak se teď citim poměrně dobře a nic mě neboli a co ty?"
"Mě je hrozna zima. Ale jinak jsem v pohodě? Kdo to je?"
"Zakopla jsem o něj v lese. Chtěli ho sežrat neobyčejně velcí vlci. Ovšem když mě uviděli utekli."
29
(GirappAWt, 20. 9. 2012 23:26)
Niekoľko krát sa zastavila a rozhliadla, či sa náhodou neobjavili ďalší vlci a aj kvôli tomu aby sa uistila, že sa ešte stále drží tej trasy, ktorou sem prišla.
-
Domino si prekrížil ruky na hrudi a postavil sa na nohy. Roztraseným krokom vykročil smerom k húštiu za ktorým už minimálne pred dobrou hodinou a pol zmizla Lida aby ju išiel hľadať. V kroví ale zašušťalo, vetvy sa zatriasli a naraz sa rozhrnulo a ona odrazu stála pred ním. Zľakol sa až zaspätkoval, pretože to bolo nečakané.
„No to je dosť! Už som ťa chcel ísť hľadať!“
Potom si všimol, že prútie nie je jediná vec, ktorú jeho priateľka nesie.
28
(Sheewa, 20. 9. 2012 21:40)
Pak si všimla dlani, jeji pohled sjel na paži a pak na mužske tělo v otrhanem nazelenalem oblečení.
Lida se instinktivně lekla. Šance vidět něči mrtvolu se ji v životě ještě nenaskytla, aspoň ne naživo.
Aby se ubezpečila, o pravosti mrtveho. Zkontrolovala jeho puls. Podruhé, za poslední čast dne, se lekla. Puls byl slaby, ale byl. Divka v mužskem těle na chvili zazmatkovala. Nevěděla co dělat. Sice ve škole probirali první pomoc. A taky něco viděla ve filmu, ale nikdy ne v realu. A tak zustala chvili nehybně stat. Chvili zirala do prazdna, a jak to u ni bylo vždy ve vypjatych situacich, zachovala se zcela chladnokrevně a na první pohled, nelogicky. Utrhla u muže car oblečení z košile. Posbírala dřivi, ktere rozsypala. Svazala je carem dohromady. Pote přistoupila k sotva dychajicimu muži. Nadzvedla jej a přehodila jeho ruku přes sve rameno. Jednu paži obtočila kolem jeho těla a druhou vzala ovazane dřevo a vyrazila zpět k jezeru.
47
(Sheewa, 2. 3. 2014 21:52)