Príbeh začatý Skype
Lidia se nevěřícně divala na Domina, jak se krči v rohu male místnůstky s obtočenyma rukama kolem kolen a něco si pro sebe brumla o smrti a že si to asi zasloži, za to jak je neschopny.
„Mohl bys toho prosim nechat? Hlupaku, sebelitovanim ničemu nepomůžeš. Mohl by ses trochu namáhat a pomoct mi najit cestu ven z této pasti?“
„Ja že som hlupák?“ Najednou se rozčilil a vzhledl. Musel se ovšem ihned odvrátit. Nebyl gay, ale pohled na krásného muže s hustymi temně rudymi vlasy po pas. Spletenymi do jednoho tlustého copu a se skoro ženskym obličejem, ani jej nenechal chladnym. Když se ještě vzalo v potaz, že on teď sam se nachazel v těle divčim.
„Kvôli komu tu trčíme?“ Pokračoval a jeho něžny divči hlasek se chvěl. „Či nápad to bol, dotýkať sa tej neznámek veci??? Pozri sa na nás! Nemáme ani svoje vlastné telá a ani nevieme kde sme! A to všetko kvôli tebe!“
Li se začaly slzet oči, potlačovanym smíchem a radosti. Byla tak šťastna, konečně se jeji dlouholety znamy začal projevovat a měnit se na kamarada. Konečně ji ukazal, že i on se muže rozčilit a že dokaže říct, co si mysli.
Musela se taky odvrátit, aby ji neviděl na obličej. Byla nadšena, už ani nevnimala co ji Domino řika. Byla odvracena zpatky k prohližení stěny s ruznymi symboly a drahymi kameny.
-
Prechádzala po nej prstami a tak obkresľovala obrisi symbolov.
„Že ja som sa nechal zase presvedčiť. A to sa nechám vždy! A ešte nikdy to nedopadlo...“
„Prestaneš už prosím ťa? Fňukáš ako ženská!“
„Tak ako...“
Na Dominovej tvári sa objavil úškrn. Lida nad tým iba mávla rukou.
„Dobre, nechaj tak a radšej poď konečne sem!“
Domino v tele neznámej ženy s po ramená dlhými, čiernymi vlasmi a nie príliš výrazným hrudníkom sa konečne postavil a pristúpil k Lide.
„Som tu. Takže čo mám robiť?“
„Zapoj tú vec čo máš vo vnútri tohto.“
Poklepala mu dvoma prstami na spánok Lida.
„Mal by si na to prísť aj sám, tak sa snaž.“
Tak sa teda dal do niečoho, čo mu nie vždy išlo, do spájania súvislostí a snažil sa rozmýšľať logicky zatiaľ čo ona ďalej prehľadávala stenu.
„No boli sme v knižnici a zatiaľ čo ja som zakladal knihy späť do police, ty si našla tie dvere. Takže stručne povedané... netuším!“
Lida sa pľacla rukou po čele.
„Čo zase? Tie dvere čo si otvorila boli z čierneho dreva a vidíš tu niekde čierne drevo? No len sa pozri aha!“
Domino sa otáčal dookola malej štvorcovej miestnosti päsťou klopal na steny.
„Všade samí kameň. Po dreve ani zmienky!“
-
„Ahaa!! A co se z toho vyvozuje?“ Lidě radosti zazařili modre oči. Popadla Domina za ramena.
„No čo?“ Zeptal se s naději Domi. Jak se zdalo šťastnou náladou se od Lidy dalo snadno nakazit.
Divka v mužskem těle se zarazila a sklopila hlavu.
„To nevim.“ Pronesla zachmuřeně a padla do deprese a to v tom samem rohu, ve kterem před chvili se nachazel on.
-
Domino na ňu pár sekúnd iba zarazene civel. Bola to nečakane prudká zmena nálady. No ako tam len sedela zo zvesenou hlavou, hľadiac do prázdna a budiac dojem, že jej každú chvíľu potečú z očí slzy bolo mu jasné, že musí niečo urobiť. A tak si k nej prisadol.
„Hej, no tak. Na katastrofické scenáre a sonety o smrti som tu ja. Ty si z nás dvoch tá silnejšia a rozhodnejšia. Ak na to neprídeš ty, ja určite nie!“
Hodila po ňom pohľad z ktorého ho zamrazilo a ktorý naznačoval, že ak neprestane, stane sa niečo nepekné. Nebol si istý, či sa zase nesprávne vyjadril alebo... tak počkať. Mal v úmysle ju povzbudiť, skutočne ju chcel povzbudiť tak prečo sa zase vyjadril takto? V hlave mu konečne preskočila nejaká iskra. Vzal Lidu za ruku:
„Vstávaj, no tak, hore sa!“
Zápasil aby ju dostal na nohy, čo nebolo ľahké pri jej súčasnom vzraste a fakte, že jeho súčasné telo sa dispozíciou sily od jeho starého dva krát nelíšilo.
„Čo má zasa biť?“
Vyzvedala keď ju konečne dostal z daného rohu preč.
„Už je lepšie?“
Pokývala hlavou.
„Tak už vieme aspoň niečo. V tom rohu je niečo čo urobí pesimistu aj s teba! Počkaj tu!“
Štvornožky sa vplazil späť do daného rohu a strčil ukazovák presne do miesta kde sa steny stretávali. Okrem chuti si otrieskať hlavu o stenu pocítil slabý chlad.
„Čo tam špekuluješ?“
„Je tu chladnejšie než inde v tejto, miestnosti alebo kde to vlastne sme. Možno je tu nejaká škára cez ktorú prúdi dovnútra chladný vzduch.
„A kde je škára, tak môže byť aj priechod. Uhni!“
Vošla znova do rohu, z ktorého Domina sekundu pred tým vytlačila a dala sa do vlastného skúmania. Posúvala ruku vyššie po línií stretu dvoch stien. Zastavila sa vo výške o niečo vyššej než kde mala hlavu a potom pokračovala horizontálne až do ďalšieho miesta v ktorom ju slabé závany chladného vzduchu usmernili aby prsty znova posúvala vertikálne. Natiahla sa aká bola dlhá, chrbtom sa zaprela do steny za ňou a nohami do kamenných kvádrov za ktorými, ako sa zdalo, bol nejaký priechod.
„A čo takto mi pomôcť?“
„Tak raz uhni, teraz poď sem tak si vyber!“
Po dovetku sa však dal do tlačenia do steny aj Domino.
-
Po chvilce pychtění se stěna se začala posouvat. Když se tak stalo, Lida nadšeně vykřikla a zabrala ještě vic. Domino se usmal a taky si přiložil sve usili.
Pak se najednou stěna rychle odsunula sama. Jak byla dvojice opřena o zeď zadami, tak nestihli zareagovat a chytit se něčeho. Začali padat.
Padali prazdnym temnym prostorem, který musel byt naprosto obrovsky. Protože zvuk jejich vystrašenych vykřiku se ztracel v prostoru.
Přes jekot vlastního hlasu, Lidia slyšela vodu a tak se připravila a zatajila dech.
Dopad do vody byl náhlý a šokujici. Ledova masa ji celou obklopila a vyvolala v ni paniku.
Vždycky měla strach z hloubek a teď se v jedne z nich se nachazela. Rychle rozpřahla ruky a začala plavat k hladině.
Po nějake chvili ji začal docházet dech. Vyděsila se ještě vic. Když už myslela, že to nedokaže, najednou se vynořila. Začala kašlat, protože spolykala trochu vody.
„Domino!“ Zařvala. Nikdo se neozval. Vykřikla znovu, tentokrát se slzami na krajičku.
Nějakou dobu se nic nedělo. Lida slyšela jen zvuk vzdáleného vodopadu. Připadala si jako v americkém hororu „Jeskyně“ a doufala, že se neocitla v podobne situace. Jeji myšlenky vyrušilo vzdalene zakašlaní. Divka se zaradovala a znovu zakřičela jmeno kamaráda.
„Jsem tu!“ Ozval se po chvili žensky roztřeseny hlas.
„Křič na mě, ať najdu!“ Řvala a plavala po směru, ve kterem očekávala, že Domina najde.
Když se konečně jeden druhého dotkly. Oba se kratce zasmali.
Jejich smich je hned přešel, když uslyšeli rychle se bližici hluk vodopadu. Znovu vykřikli.
***
Domino se cítil špatně, bylo mu strašné vedro a měl vyschlo v ústech. Slyšel nějake tiche hlasy.
Najednou na čele ucitil něco chladivého.
Někdo mu podepřel hlavu a nechal jej napit nějakeho teplého, ne zrovna moc dobře chutnajícího moku.
Škrabaní v krku jej donutilo se zakašlat.
„Tak, tak, pomalu, pij pomalu.“ Slyšela vedle sebe neznámy žensky hlas.
„Jak je na to jeji společník?“
„Je vzhuru. Převazali jsme mu žebra a teď se nachazi u lečitele Dagry.“
„Vysvětli mi jak se dvojice lidi dostala do řiše trpasliku bez jejich vědomi…a přežila to?“
„To netuším Ooti, však je tu spousta starych chodeb a prostoru, které je už zakazane používat.“
„Ale to stále nevysvětluje…“
Domino se znovu rozkašlal.
Komentáře
Přehled komentářů
„Prišli zásoby a aj strýko Kelian.“
Lida si všimla, že pri vyslovení mena Kelian Dagry zaťal ruky v päste.
-
Ooti priložila drevenú misku k ústam, ženy a naklonila ju aby jej obsah naliala dovnútra.
„Ďakujem. Čo je s... mojim priateľom?“
„Bude v poriadku, jeho zranenia patria síce k vážnejším ale, nič čo by ho hrozilo zabiť.“
„A ja? Necítim bolesť, teda keď ma už netrieskate po chrbte...“
„Prechladli ste. Prepadli ste sa cez štôlňu do zaplavenej šachty. Mali ste obrovské šťastie, že sme vás tam našli. Ako ste sa tam vlastne dostali?“
„Dverami.“
06
(Sheewa, 13. 9. 2012 21:26)
Dagra, vousaty muž malých, rozložitých rozměru znovu přistoupil k Lidii a chtěl ji namazat mast na škrábance z male nádobky kterou držel v rukou, když najednou z ničeho nic do prostoru stanu bez předchozího jakéhokoli varováni vběhla jeho menši napodobenina jen bez vousu.
"Otče!" Vykřiknul drobný trpaslík a trochu se zarazil, když spatřil vysokého lidského muže sedícího na stole. Měl skoro ženskou tvař a zvláštně se na něj díval.
"Co se děje Norrale, nevíš že se musíš nějak ohlásit, když vcházíš někam?"
05
(GirappAWt, 13. 9. 2012 21:26)
„V Hadlandskom lese, juhozápadne od Šamrockých dolov kde sme Vás našli.“
Červenovlasý mladík sa ale tváril, ako keby netušil o čom je reč.
„Šamrocké doly, Západoalenské pohorie.“
Od mladíka, žiadna určitá reakcia.
„Smiem sa spýtať na vaše meno?“
Lida zapremýšľala. Ak by sa predstavila svojim „pravým“ menom znelo by to určite veľmi zvláštne. Jej chvíľku premýšľania si ale trpaslica vyložila ako snahu spomenúť si na niečo, na čo zabudla a nedokáže nájsť odpoveď.
„Pravdepodobne ste si pri páde zranili hlavu a stratili ste pamäť. Šachta cez ktorú ste sa prepadli mala desať metrov. Odpočiňte si, na vrátenie pamäte nie je lepší liek než pokoj a čas. Dagry sa o Vás postará.“
S týmito slovami sa otočila a opustila stan.
03
(GirappAWt, 13. 9. 2012 21:25)
To už ale dvojica od nej cúvala čo najďalej, chrbtom smerom k východu.
„Nie, nebojte sa. Ja... ja vám neublížim.“
Vystrela k nim ruku. Holohlavý fúzač si s pehatou, trochu zaguľatenou ženštinou s dvoma vrkočmi ryšavých vlasov podobne malého vzrastu vymenil opatrný pohľad až potom sa odvážil znova vykročiť jej smerom.
„Musíte si zase ľahnúť. Púšťať sa do vstávania s prasknutými rebrami je veľmi nemúdre.“
„Ale keď ono to tak desne svrbý!“
Zaprotestovala a až pritom zovrela päste čo si znovu trpaslík vyložil ako signál a o krok ustúpil.
„To je dobre, to totiž znamená, že sa to hojí!“
„A čo je s...?“
„Nebojte sa, Vaša...?“
„Spoločníčka.“
„...spoločníčka iba v tej vode poriadne prechladla. Je v inom stane a je o ňu postarané. A teraz si ľahnite a prosím, snažte sa neškrabať! Obväzy sú schválne uviazané natesno, aby sa rebrá dobre zrástli. Ak si budete hruď škriabať, mohli by sa uvoľniť a kosti potom zrastú zle, alebo nezrastú poriadne vôbec.“
02
(Sheewa, 13. 9. 2012 21:24)
Provaz vypadal bytelně. Zkusmo za něj zatahala. A přetrhla ho!
Lidia překvapeně vyvalila oči a rychle se zadivala ve směru dvojice.
Dvojice se na ni divala se stejnym šokem.
„Jejda, promiňte.“ Zasmala se nervozně. Zkusila jestli roztrhne ten provaz, který poutal jeji zapěsti, a hle ono to šlo. Jeji usměv se ještě vic rozšiřil. Citila, že se ji špatně dycha a neměla by se hýbat, ale nemohla si pomoct a musela se posadit. Na stole se ji neleželo dvakrát pohodlně a tak se rukama zapřela o stul a posadila se.
01
(GirappAWt, 13. 9. 2012 21:24)
Jedna z dvojice neznámych ho teda nie príliš šetrne posadila, donútila ho prehnúť sa v páse a vrazila mu dlaňou medzi lopatky až to v ňom zadunelo a to tiež nebolo práve najpríjemnejšie. Potom ho opäť uviedla do polohy ležmo. Nepokúšal sa otvoriť oči, nevedel či to naozaj chce. Takže Lida je u akéhosi Dagry so zaviazanými rebrami.
„...ako sa im práve tam podarilo dostať. Ako si hovoril, nie sú používané a tak je väčšina z nich zapečatená.“
„Správne, ako hovoríš, väčšina z nich. A nezabúdaj na ten najdôležitejší fakt, že to boli kedysi bane ako aj zhromaždisko výrobkov z drahých kovov. Také miesta sú pre zlodejov a iných bláznov čo sa ženú za bohatstvom ako med pre muchy.“
„V...vvvvv.“
Vyrazil zo seba. Jedna z dvojice sa k nemu zrejme naklonila, pretože cítil jej dych na tvári.
„Vo...du!“
„Nechávam ti ju na starosti Ooti, ja sa zatiaľ idem pozrieť za tým druhým. A keď konečne prídu k sebe zistíme čo tam porábali!“
Zaznel ten druhý hlas ktorý bol následne nasledovaný vzďaľujúcim sa zvukom krokov.
-
Lídia na tom nebola o nič lepšie keď sa jej aspoň opäť vrátila časť vnímania. Zlé bolo už to svrbenie na hrudi, no ešte horšie fakt, že mala ruky povrazmi priviazané a tak sa nemohla poškrabať. Práve v momente keď sa rozhodla, že by bolo vhodné otvoriť oči aby videla, kde vlastne je, teda skôr presvedčiť sa, že nie je vo väzení ako to mohli zviazané ruky naznačovať, zistila, že sa díva na hladké čelo. Pod ním sa nachádzali sivé oči, hruškovitý nos a bujné fúziská s bradou. Ten koho videla musel byť malý, pretože videla akurát jeho hlavu a nič viac. Pohľad však trval iba sekundičku.
„Dagry, tak ako je na tom tento?“
Ozvalo sa za jeho chrbtom a muž sa od nej odvrátil. Zamerala teda svoj pohľad na okolie. Bola v nejakom stane z krémovej plachtoviny a ležala na doske dreveného stola, ku ktorej mala tie ruky pripútané. Podľa ďalšieho stolíka s množstvom rôznych bylín fľaštičiek, tekutín a podobne si domyslela, že to bude nejaký alchymista alebo liečiteľ. Takže priviazanie rúk sa teraz dalo vysvetliť ako protiopatrenie proti tomu aby sa neškrabala, čo liečiteľ správne predpokladal, lebo teraz by aj pokojne zabila len preto aby sa poškrabať mohla.
07
(GirappAWt, 13. 9. 2012 21:26)