Nyárë - spoločné príbehy

V pokoji, do ktereho se dostali, byla tma. Rha a Lantash měli přiložene uši ke dveřim a poslouchali, zda-li neuslyši kroky přibližujici se k pokoji. Jak se zdalo nikdo za dveřmi nebyl.
Lantash se narovnal a vlepil Rhaovi pohlavek.
"Za co to bylo?!" Překvapeně zašeptal Rha, narovnal se a vratil Lantashovi pohlavek.
"A za co bylo tohle?!"
"Nemaš mě mlatit!"
"A ty zas nas ohrožovat, jestli se to donese...."
"Si srab!" Hadka začinala nabirat hlasitějšich tonu.
"A ty si hlupak!" A to byla posledni slova před vypuknutim rvačky.

Rvačka ovšem neměla dlouheho trvani. V mistnosti se rozsvitilo tlumene světlo a ozval se něči hlas.
"Kdo jste?" Rhauv pohled stejně jako Lantuv se otočil ve směru hlasu.

Před nimi u postele se svičkou v ruce stal kluk. Rha mladeho kynetha pustil a postavil se.
"A kdo si ty?" Oplatil mu otazku otazkou.
"Ja jsem Glaedr."
Lantash už byl na nohou a ukazoval rukou na sveho přitele:"Tohle je Rhamantus syn sira Persiase z Eldu a Lary , ja jsem Lantash syn Undiny Wolfbrave Aelfleahske a...." U těchto slov na chvili zavahal. Měl řict syn Alucarda nebo Ceowulfa...volba byla těžka, jeden ho splodil a zemřel a druhy ho vychoval. Oba dva miloval, i když jednoho z nich nikdy neviděl. Matka mu, v den kdy se dozvěděl pravdu o tom kdo je...byl jeho skutečny otec, vypravěla o tom jak vypadal a co pro ni znamenal..a to, že by určitě Ceowulfa nevinil z jeho smrti. Musel to byt šlechetny člověk. Lantash netušil, zda-li by byl stejně šlechetny, ovšem srdce jeho bylo zženštile a zlost v něm na nikoho dlouho nevydržela. "...A Ceowulfa." Dokončil sve představovani a zadival se na kluka před nimi.
Nebyl to ani moc kluk spiše jako mlady muž. Měl štihle, pružne tělo, mlade svalstvo na rukou slibovalo, že až bude starši, budou to pořadně silne paže. Měl černe, kratce ostřihane vlasy a jeho tvař byla velice hezka. Ne tak etericky krasna jako Sammaelova. Ovšem dostatečně hezka, aby přinutila se na ni divat hodiny.

Rha si všiml jak Lant Glaedra pozoruje a pichla ho mala bodlina žarlivosti. Trochu si uměle odkašlal, aby upoutal pozornost, ale moc to nepomohlo, tak použil loket.

Když Undinin syn ucitil loket v žebrech, prudce vydechl. Byl velice citlivy na bolest, většinou to dokazal skryt. Toto neškodne šťouchnuti mu ovšem na chvili vyrazilo dech. Rychle se však vzapamatoval a zanařikal.

I Glaedr se při tom zvuku vzpamatoval. Byl tak moc pohroužen do hloubi modrych oči, rudovlaseho Lanta z Aelfleahu, že na něho pusobilo až odporně nepřijemne, když je blonďaty společnik vyrušil.

„Bežte si teraz pospať, a keby váš veliteľ niečo namietal odvolajte sa na môj rozkaz!“
Dall príkývol, a trochu zavrávoral, pretože to nebol rozumný pohyb, potom sa odobral smerom do miestností pre stráže pevnosti. Sammael sa stočil na chodbu smerom do sály kde sa oslavovalo. Zastavil sa vo dverách a očami behal po miestnosti. Muž ktorého hľadal sedel až na druhom konci miestnostni úplne v zadu v rohu v čiernom kresle z vysokou opierkou s z bielim čalúnením. Nohy kresla boly zatočené, opierky na ruky maly podobu dračích hláv ktorým sa ďalej tiahol krk, a operadlo tvorili spojené krídla dvoch drakov vystlané jemným bielym perím. Sammael sa vždy usmial keď videl starého Amrena v jeho kresle. Vždy mu v ňom pripadal ako kráľ, a pritom si spomenul na to ako Amren sám o sebe tvrdí, že je iba o trochu viac než púťový kúzelník a to v Sammaelovy vyvolávalo úsmev. Amren mal na sebe biele rúcho mága prešívané striebornou niťou, ktorou bol na jeho hrudi vyšitý znak Severského kráľovstva. Jeho dlhé havranie vlasy boly bohato popretkávané pravidelnými šedivými prameňmi. Sammael vedel, že ak by bol Amren bežný človek mal by už všetky vlasy šedivé. Obchádzal sálu po jej okraji aby sa nemusel predierať medzi tancujúcimi a zastavil sa u Amrenovho boku.
„Rád ťa vidím mladý rytier.“
Ozvalo sa v Sammaelovej mysli bez toho že by sa na neho Amren čo i len pozrel.
„Idem sa pozrieť na nášho strážcu Della a magicky ho skontrolovať ako si želáš, pokojne to choď oznámiť jej veličenstvu.“
Sammael si len povzdychol. Amren vstal vystrel nad svoje kreslo pravú dlaň a uprene sa naň zahľadel. Kreslo vyskočilo a chvíľu vyselo niekoľko centimetrov nad zemou pričom sa skladalo samo do seba kým z neho nezostal iba malý čierny hranolček asi päť krát dva centimetre ktorý si čarodej zastrčil pod plášť a vyrazil smerom von zo sály. Aj vydal sa smerom k Urilii. Tá sedela na svojom kresle za vrchstolom, držala za ruku svoju céru a jemne sa obe pohupovali do rytmu hudby. Sammael sa vojenským spôsobom zastavil po jej pravej strane, teda medzi ňou a miestom kde by mal sedieť Lantash. Lenže on tam nebol. Sammael si iba zhlboka vzdychol, hľadať ho bude neskôr, len čo oboznými zo situáciou kráľovnú. Naklonil sa bližšie k Urilii:
„Prepáčte, že Vás vyrušujem ale nutne s Vami potrebujem hovoriť.“
Urilia obrátila pohľad od svojej dcéry k Sammaelovy a počastovala ho skutočne vražedným pohľadom. No aj napriek tomu vstala ospravedlnila sa prítomným a spolu poodyšli ďalej od stola:
„Čo je to tentoraz? Znovu povstal Seffess alebo čo sa zase DEJE!“
Posledné slovo zasyčala až priveľmi hlasno.
„Našiel som omráčeného strážku katakomb...“
Šepkal Sammael.
„...tvrdí, že mu na hlavu spadla dlaždica zo stropu, ale akosi sa mi to nepozdáva. Požiadal som Amrena aby tomu strážcovy magicky skontroloval myseľ.“
„Čo si o tom myslíš?“
Opýtala sa Urilia vážne.
„Neviem, možno ten strážca hovorí pravdu, ale mám také tušenie...“
„Naučila som sa veriť tušeniam takých ako ste ty a tvoj brat, nechaj posilniť stráže, nech dovnútra vnikol ktokoľvek, von sa už nedostane!“
„Len dúfam, že ten niekto vnikol a nie, unikol...“
Zamyslel sa maličko nahlas Sammael.

Keď boly Lantash a Rha vonku vydali sa smerom ku križovatke chodieb. Keď dospeli k miestu kde by sa mali otočiť smerom do sály Rha prebehol do náprotivnej chodby.
„Och nie, Rha prosím, už nie!“
Rhamant mu ale naznačoval aby išiel za ním. Lantash ho strestal najnesúhlasnejším pohľadom akého bol schopný a otočil sa, aby vykročil smerom späť do sály. Urobil asi tak dva kroky keď ho niečo chytilo zozadu za golier a začalo ho ťahať späť.
„Ten Sammael ma držal pod krkom a nepustil som do gatí! Teraz si na rade ty, kamarát!“
Zasyčal mu do ucha Rha. Lantash počul ako stlačil kľučku nejakých dverí a tie sa otvorili.

***

Sammael z pochodňou pred sebou pokračoval ďalej do temnej chodby odkiaľ sa ozval ten zvuk. Svetlo pochodne dopadlo na strážcu ktorý sa namáhavo zviechal späť na nohy. Vedľa neho ležala polodlhá kopija a zhasnutá pochodeň. Na zemi bol roztrieštený kameň. Sammael vzal jednou rukou muža pod pazuchou a vytiahol ho na nohy. Vojak zastenal, chytil sa jednou rukou za hlavu a otočil sa k Sammaelovy.
„Ste vporiadku?“
„Áno myslím, že áno, len moja hlava...“
Sammael si naňho lepšie posvietil a zamračil sa. Časť mužovej prilby bola mierne preliačená.
„Čo sa stalo?“
„No...“
Muž zatínal zuby.
„Prechádzal som chodbou ako zvyčajne a keď som prechádzal cez toto miesto všimol som si jemný prach ktorý sa sype zo stropu. A tak som dvihol hlavu a videl som padať zo stropu uvoľnený kameň. Zjavne som sa mu ale nevihol.“
Mužov pohľad padol na na niekoľko častí rozbytý plochý kameň a sňal si z hlavy prilbu. Na pravej strane čela mal slušnú bozuľu.
„Pomôžem?“
Ponúkol sa Sammael.
„Ďakujem pane, zvládnem to.“
„Choďte si odpočinúť pošlem sem inú stráž.“
Povedal Sammael a spolu sa vydali schodišťom nahor. Aj keď strážcov príbeh dával zmysel, Sammaelove vytrénované zmysli mu dávali dôvod byť podozrievaví, že sa na tom mieste stalo niečo iné, než ten muž tvrdí. Aj keď nevidel dôvod prečo by klamal. Možno neklame vedome.
„Ako sa voláš?“
„Dall pane. Dúfam, že nebudem mať problémy.“
„O nie, neurobil sa predsa nič zlé.“
Povzbudivo sa naňho usmial Sammael. Otvoril dvere na chodbu. Lantash s Rammanthom boly preč. Sammael len dúfal, že sa nerozhodli túlať sa niekam ďalej. A aj keby teraz na to nieje čas aby ich hľadal. Spolu z Dallom došli až na križovatku chodieb.

"Co tady dělate?" Zavrčel Sammael a pustil Rhamanta, pak je oba popadl rukama za ramena a lehce zmačknul. Rhaovi to nic nezpusobilo, ale Lantash vyheknul bolesti. Rytiř se překvapeně na kluka zadival a rychle pustil jeho rameno. Rha začal i hned vysvětlovat:" Už od malička ma problemy s citlivosti, jakoukoli bolest vnima intenzivněji než ostatni."
"Promiň Lantashi, to jsem nevěděl...pak to však měni situaci a ty rytiřem se stat..." Jeho slova byla přerušena stenanim vychazejicim z vedlejši mistnosti.
Sammael se prudce otočil v tom směru a rozkazal klukum aby odešli. Mladici chtěli protestovat, ale když viděli, že jejich slova padaji na neurodnou pudu s dohadovanim mezi sebou odešli.

Spolu odyšli zo zháhrad a vrátili sa do pevnosti. Rha ťahal Lantasha pozdĺž hlavnej chodby na ktorej konci bola hlavná sála. Asi v polovici bola chodba malou križovatkou. Chodba, ktorá hlavnú chodbu pretínala však bola oveľa užšia. Tak úzka, že keby kráčali vedľa seba traja, bolo by tam tesno. Na pravo od nich sa chodba končila schodišťom ktoré smerovalo nahor, naľavo schodišťom ktoré smerovalo nadol. Skryli sa za rohom chodby naľavo. Lantash mal veľmi zvláštny pocit. Nebol to priamo strach, aj keď určite bol časťou zmäsy pocitov. Bolo to skôr vzrušenie z nekalej činnosti. Ktokoľvek, kto by teraz opúšťal sálu by si ich mohol bezproblémov všimnúť. Rha teda kontroloval smer od sály, a Lantash od vchodu do pevnosti. Odrazu sa vo vchode do sály objavil muž v bielej zbroji. Sammael. Určite sa mu už zdalo dlho, čo je Lantash preč a tak ho išiel hľadať.
„Skry sa!“
Sykol Rha na Lantasha. Ten okamžite stiahol hlavu do chodby. Rha ešte máličko vykukoval, kým sa Sammael rozhliadal na jednu a na druhú stranu. Potom urpiamil svoj pohľad dopredu a vykročil.
„Do pekla ide smerom sem!“
Zasyčal Rha, tak aby jediný kto to mohol počuť bol Lantash. Obaja vedeli, že prebehnúť na druhú stranu nemôžu, to by si ich bol určite všimol. Rýchlo začali skúšať kľučky dubových dverý, jednu po druhej, každý z nich na jednej strane chodby. Každé dvere ktoré skúsili boly zamknuté.
„Ja som vedel, že toto nieje dobrý nápad! Ak nás nájdu budeme mať problémy!“
„Lantash, no tak! Spolupracuj!“
Napomenul ho Rha trochu vyčítavým tónom. Keď už skúsili aj posledné dvere pred schodišťom, ostávalo im jediné. Pustili sa dolu schodmi len malú chvíľočku predtým než Sammael došiel na „rázcestie“. Cupitali po špičkách aby nenarobili hluk. Schody sa stáčali za ohybom steny. V pravidelných odstupoch boly pri stene v hákoch zavesené pochodne. Rha jednu vzal a zostupovali až úplne nadol. Schody sa končili dverami. Boly masívne a ťažké, ale Rha zistil, že niesu zamknuté keď na ne siahol. Aby ich otvorili museli sa ich chopiť obaja.
„Je tam tma a k to vie čo tam môže byť? Čo ak sme zlomili nejakú magickú...“
Zaúpel Lantash.
„Prestaň, mám predsa pochodeň. To si už zabudol na čom sme sa dohodli? Ja sa prestanem báť ľudí, a ty nezámeho!“
Rha schytil Lantasha za rameno a vtiahol ho dovnútra. Potichu za sebou uzavreli dvere.
„A ty? Prečo utekáme pred sirom Sammaelom, ak sa ho nebojíš?“
Šeptom oplácal Lantash.
„To ty sa bojíš, že z toho budeš mať problém.“
„Áno vďaka tebe!“
„Pšššt!“
Zahriakol ho Rha a priložil si ucho ku dverám. Lantash ho napodobnil. Zdalo sa im, že počujú na chodbe kroky. Nevedeli presne určiť či sa k nim približujú alebo vzďaľujú, hrúbka dverí to neumožňovala. Tak sa obaja otočili a zašli ďalej do chodby. Aj tá sa rozdeľovala, na pravú a ľavú. Teraz už rozoznali, že kroky sa blížili. Každý vleteli do chodby ku ktorej boli bližšie. Zhlboka dýchali. Počuli ako sa dvere otvárajú.

Sammael sa zarazil. Tie dvere nemaly byť predsa otvorené. Aj keby sa hliadky striedali, mali zostať zatvorené. Všimol si, že pochodeň ktorá by mala vysieť v háku pred dverami chýba. Vošiel a dvere za sebou zavrel. Zbehol po schodoch dolu. Okamžite si všimol svetlo na pravo. Rha nestačil pochodeň zahasiť, kým Sammael zbehol dolu. Rýchlim pohybom ho chitil za šaty pod krkom a pritlačil ho k stene. Rha zabudol dýchať a oči sa mu vytreštili strachom. Mihotavé svetlo pochodne dodávalo Sammaelovej tváry ešte nebezpečnejšieho výrazu, a netváril sa potešene, že ho tu vidí.
„Čo tu robíš chlapče, a kde je Lantash?“
„J-ja, s-om tu!“
Ozval sa Lantash z druhej chodby a priblížil sa do svetla pochodne.

Rhamantus tahl Lantashe ven z obrovske tančici mistnosti do klidnějši chodby a tam do zahrad.
"Možna mi už konečně prozradiš, proč si mě sem přitahl?....a pusť mě konečně!" Zavrčel Lant a přinutil aby ho Rha pustil. Pak se rozhlidl po nočni obloze.

Blonďak se otočil na kynethiho kamarada a ukousl si kus z jablka, ktere ukradl ze stolu s pouchoutkami, když kolem něj prochazeli. S plnou pusou se usmal.

Zahrady byli osvětlene podobnymi světly, ktere se s oblibou uživaly v elfskych městech. Takže dvojice na sebe perfektně viděla.
"Nemrač se tak Lante, buď mi vděčny, zachranil jsem tě z chlipnych ruk prvniho obdivovatele."
"O čem to mluviš?"
"Seděla vedle mě dost ukecana postarši ženska a drbala se svou kamaradkou o vas dvou a řikala....podivej se jak spolu cvrlikaji...U Urilii se objevil novy sok...chudak Ceowulf syn, Sammael si ho jak se zda vybral jako přišti objeť svych zvrhlych choutek....atd.... a k tomu se ještě ty dvě škatule šileně smaly."
"A kvuli tomu si mě odtahl sem?" Kyneth nadhodil ironicky vyraz a chystal se k odchodu.
Rhamant vyhodil ohryzek jablka někam do keře a ďabelsky se usmal:"Ovšem, že ne." A otočil přitele z patky k sobě, "Mame perfektni přiležitost se zde porozhlednout."
"Ale Rhamante...neměli bysme..." Začal protestovat Lant, když ho Rha znovu popadl za rukav. Po chvilce toho však protestu zanechal a oddal se pocitu dobrodružstvi.

***

Urilie se vratila na oslavu. Miřila ke svemu mistu a cestou se divala na lidi a elfy, kteři se ji uklanili.

Posadila se na sve misto a položila svou ruku na tu dceřinu. Jemně ji zmačkla a pak ji vlepila polibek na dlaň.

Jolanda dojatě polkla a zadivala se na matku. Matka ji utřela z obličeje zatoulanou slzičku. A s divčinou rukou blizko rtu pronesla:" Si pro mě se svym bratrem to nejduležitějši co na tomto světě muže existovat. Nikdy na to nezapominej."
"Ano m-m-matko!" Jolanda ztěžka vykoktala přes dojetim stažene hrdlo. Jolanda se postavila, a nepouštěje matčiny ruky se k ni postavila na kolena co nejbliž mohla a nechala se od matky co nejpevněji obejmout. Urilie polibila Jolandu na čelo a dlaněmi přibližila jeji obličej k tomu svemu, prsty ji utřela dalši slzičky. Usmala se tak jak se muže usmat jen matka na svou dceru a tiše pronesla:"Neplač, malička, ještě by se tady objevil tvuj otec a vynadal mi za to, že mučim i vlastni dceru."
Obě dvě se tiše přes zavoj slz rozesmaly.

A žiadosť ktorá medzi drakmi vyvolávala skôr rozpaky než rozhorčenie, bol príkaz aby Illina a štrnásť zradcov priviedli žvích, alebo priniesli ich hlavy. Podľa toho čo rade ešte pred príchodom stihla pretlmočiť Belise, kráľovnú rozhnevalo práve to, že by mala vypuknúť vojna drakov. A teraz im prikáže niečo, čo nemôže viesť nikam inam, len k začatiu takejto vojny. Nakoniec sa rada drakov zhodla na tom, že to nemá zmysel všetko preberať teraz a že sa o tom budú musieť poradiť aj z novým dračím pánom. Zhromaždenie bolo po troch mesiacoch a dvoch týždňoch rozpustené. Od doby keď hlasovanie začalo, boly v službe iba provinčné dračie hliadky aj z jazdcami, a aj tie prelietali nad územím rýchlejšie ako obvykle. Draci maly konečne opäť dovolené vrátiť sa k svojim jazdcom, aby upokojili ich aj seba. Maly ich však pripraviť na úlohy ktoré ich všetkých čakajú.
Walnira Belise pomaly pustila, a zadívala sa jej do očí. Ešte stále zdieľali myseľ a tak nebolo potrebné aby ktorákoľvek z nich čokoľvek hovorila. Belise vedela, že Walnira má v úmysle vrátiť sa na oslavu.
„To nemôžeš, nie potom čo sa dnes stalo! Ja jej už neverím! Prečo jednoducho nemôžeme zaletieť na tvoje malé panstvo, vzdať sa služby, plniť si bežné povinnosti voči vládnucej moci a inak žiť pokojne?“
„Ty môj malý hlupáčik.“
Walnira dračicu pobozkala na čumák.
„To čo Urilia urobila, bolo preto, že bola rozzúrená, mala k tomu dôvod, a mala na to právo. Aj keď priznávam, že to trochu prehnala...“
Pokúsila sa o úsmev. Ibaže Belisin výraz nehovoril o tom, že by bola presvedčená aj keď vedela, že je to tak. Walnira svoju dračicu dobre poznala a vedela, že bude ďalej namietať a tak tomu predišla najrýchlejšie ako vedela:
„Ja jej verím, takže je len na tebe, či mi chceš byť nablízku alebo pôjdem do pevnosti peši.“
Belise Walniru oblízla na tváry. Aj napriek tomuto zmierlivému gestu bolo v jej očiach badať obavu a nie úplnú dôveru. To však iba znamenalo, že sa od Walniri určite nevzdiali.

Akonáhle mala Belise zase svoje myšlienky, aj seba samú pod kontrolou, naplno ju ovládlo zdesenie. Pozviechala sa na nohy, našťastie nebola nijako zranená a ponáhľala sa k Walnire, ktorá stála na mieste a stočila sa okolo nej do klbka. Walnira si sadla, objala Belise hlavu, ktorú si dračica položila na predné laby, tak ako len zvládala a duševne s ňou splinula. Snažila sa ju upokojiť hoci sama bola rovnako vydesená. Nemuseli ani hovoriť, lebo presne vedeli čo by povedala tá druhá a tak spolu iba cítili. Obe uronili pár sĺz a to im pomohlo uvoľniť sa. Walnira začala Belise hladiť po čumáku a Belise jej na oplátku špičkou rozoklaného jazyka oblizovala krk. Potom už netrvalo dlho, aby sa im dych spomalil a srdcia nadobudli normálny rytmus.
Medzitým v rade drakov zavládol čulý ruch vyvolaný Uriliinými nastolenými podmienkami. Druhý a tretí bod jej požiadaviek vyvolával rozruch. Lietajúca pevnosť, bola skôr legendou než skutočnosťou, aj keď sa vedelo, že existuje, nikto ju neuzrel už celé veky. Hovorievalo sa jej aj oblačná skala. Bola to vlastne obrovská levitujúca skala na ktorej bola postavená pevnosť z bieleho mramoru predtkaného čiernymi žilkami. Čo bolo na pevnosti z kovu, bolo pozlátené, alebo to zlato bolo. Bol to patrný znak toho komu táto pevnosť náleží, pretože každý z dračích pánov mal na svojom dračom tele aspoň pár šupín zlatých. Aj keď materiály tomu nenasvedčovaly, aj napriek tomu to bola pevnosť v pravom slova zmysle. Z vysokými hradbami, štyrmi bočnými vežami, cimburím a vnútornou budovou ktorá tvarom pripomínala telo draka. Jej dominantou bola piata veža ktorá vyrastala z hlavnej budovy tak aby to vyzeralo, že je to dračí krk a vrchol veže bol opracovaný do tvaru dračej hlavy z dvoma jedinými oknami, miesto očí. Súčasťou komplexu pevnosti boly aj záhrady, ktoré zas boly na pevnosť nezvyčajne rozsiahle a prenádherné. Hovorilo sa, že je v nich zasadený pár z každej rastliny ktorá rastie na severnom kontinente. Na tejto pevnosti sýdlil nielen dračí pán, ale aj jeho dvor, ktorý zväčša tvorili ľudia, a služobníctvo. Skala pod pevnosťou bola rovnako ako tunajšia dračia voliéra prešpykovaná tunelmy a dômyselne vyhĺbenými chodbami, do ktorých sa mohly dostať iba draci, a dračí jazdci. Bola to vlastne prvá dračia voliéra prvých jazdcov a drakov ktorý kedy lietali medzi oblakmi, bola teda rovnako stará ako samo povolanie dračieho jazdca, alebo z pohľadu drakov, jazdeckého draka. Keď bol založený prvý rád, prvý dračí pán a všetci vtedajší draci pomocou dračej mágie začarovali mramor kúzlom ktoré ho robilo pevným ako ztuhnutá hruda železa, vytrhly horu z miesta kde stála aj z postavenou pevnosťou a nechali ju naveky levitovať a plachtiť po oblohe. Naposledy na nej vládol Fryndolf dračí pán, posledný z éry dračích pánov. Keď bol Fryndolf zavraždený, podľa legendy sa zišlo koncílium čarodejníkov a na čele z najstarším majstrom mágom Thasdinom pevnosť zapečatili, kúzlami ju zastavili takže sa vznášala na jednom mieste po celý čas a urobili ju neviditeľnou. Pôvodne zamýšľali nájsť žijúceho potomka dračieho pána a kúzlo uspôsobiť tak, aby pevnosť mohol uvidieť iba on, a každý kto vzíde z jeho krvy, ale nepodarilo sa im to. Potomok ktorý prežil, bol ukritý pred kýmkoľvek. Pre jeho ochrancou nebol žiadny dôvod ani úmysel dosť dobrý na to, aby odhalili kde sa následník nachádza. A preto, koncílium mágov uplatnilo toto kúzlo tým spôsobom, ktorým mohly každé dračie oči pevnosť uvidieť v nádeji, že na nej raz spočinú aj oči pravého dračieho pána. No aj naprek tomu, že pevnosť mohol uvidieť ktorýkoľvek drak, ju už po stáročia nikto nenašiel.

"Dobře." Zašeptala vladkyně vyhružně, zavřela oči a jednim krokem přistoupila k Belise. Walniřina dračice ji ve velikosti a všem ostatnim nesahala ani po ramena.
Urilie otevřela oči, vycenila svuj nadherny, neuvěřitelně ostry, drači chrup a popadla Belisu pod krkem.
V ten moment se Walniře zatajil dech a přestalo bit srdce, jak se bala o svou dračinku.
Urilia přisunulu Belisin čumak do takove blizkosti k obličeji, až Walniřina dračice viděla, jak vladkyni z oči srši namodrala staticka elektřina.
"Tak me rozhodnuti podle Vas by na tom nic nezměnilo..." Zavrčela tiše a vyhružně Urilie a přitom zcvakla zuby.
"Asi Vam mam připomenout, proč Vznešeny rod je vznešenym rodem a proč ja se dostala na trun, a proč me slovo zde plati vic než vaše životy."

Walnira viděla jak Urilia zavřela oči, odhodila jeji dračici pryč a tichym hlasem pronesla jedina dvě slova: "Na kolena."
Všichni ať chtěli nebo ne, včetně samotne Walniry, prudce přistali na kolenou. Neznama slabost, ktera se objevila, byla tak silna, že ani tak mocny drak jako byl nejstarši Střibrny, nemohl s ni bojovat.
"Tak když je to teď tak jak ma byt..." Jak se zdalo Urilie se zničeho nic uklidnila, otočila se k drakum, kteři bez vyjimky klečeli a pokračovala :"...a byla vzpomenuta slušnost, ktera se ma prokazovat panovnikovi...chtěla bych Vam sdělit par duležitych věci, ktere splnite do posledniho detajlu.
1) Pokud chcete mit toho sveho vladce, měli byste začit dodržovat pravidla chovani v blizkosti jeho veličenstva a to...nemluvit bez vyzvani."
Něco se z draky dělo, protože v Belisine mysli Walnira citila vynořovat se stare dědične vzpominky i takove o kterych Belisa ani neměla poněti. Walnira citila jak tyto vzpominky, na davno zapomenute časy, probiraji se bolestivě k životu. Vzpominky, ktere zaplňovaly Belisin mozek, v převažne většině patřili Urilii.
Walnira ani netušila jak je Urilie stara, vzpominky sahali do doby, kdy Vznešeny drači rod vzkveta a kdy lide ještě byli primitivy, ktere teprve objevili oheň.
Walniru začala nesnesitelně bolet hlava a to na tolik, že musela z Belisine mysle pryč. Jakmile se od jeji mysle odprostila, bolest zmizela.
"Za druhe: Ať chcete nebo ne, přivedete mi toho černeho zradce, živym nebo mrtvym a těch 14stejně zradnych vudcu letek taky.....až se tak stane.... budou vyhnani z dračiho světa. Nikdo se k nim nebude znat. Ve chvili kdy zradci budou pryč, Drači pan vyhlasi nove vudce pro těchto 14 letek , které mu budou sloužit. " Pokračovala Urilie vrnivě, posadila se a začala si prohližet diamantum podobne drapy.
"A za třeti: Ten maly všivak Glaedr BUDE vašim panem, budete mit za ukol, svymi silami a kouzly obnovit letajici pevnost....ovšem napřed ji budete muset najit. Tam bude sidlo vašeho vladce, a v te oblasti budete pusobit i vy, ovšem až na draky, ktere se rozhodnou zde zustat. A jako povinnost bude i nadale nějaka leta sloužit s lidmi a take s nimi budete spolupracovat....Takže dotoho mate spoustu prace, ať vaše křidla už zde nevidim."

Urilie se postavila a v lidske podobě se slovy:“Chtěli jste zpět vladu Vznešenecho dračiho rodu , tak ji tedy mějte.“ a odešla. Až po te ještě nějakou chvili trvalo než omračujici kouzlo přestalo pusobit.

„To on mi povedal o existencií ďalšieho potomka, a povedal mi aj kde ho nájsť. Najskôr som sa za ním išiel iba pozrieť, či ma Severus náhodou iba nevodí za nos. Na mieste sa ukázalo, že mladý Glaedr hodci nieje takmer ani o rok starší ako dvojčatá, sa správa oveľa vyspelejšie, a naviše je od dvojčat o tých pár mesiacov starší, má teda na post svojho otca právo.“
„Právo? PRÁVO? A ja som podľa vás ČO?!“
Rozhorčila sa Urilia. Strieborný drak sa rozhodol nesmelo prehovoriť:
„Veličenstvo, vy už jeden trón máte, viete že nik nemôže zastávať dva posty, a viete aj prečo.“
Urilia k nemu stočila svoj vražedný pohľad, ale nakoniec pokývala hlavou a potvrdila slová starého draka.
„Ale to nemení nič na tom, že ako jedna z vás, a ako kráľovná Severských teritórií som mala byť k tomuto rozhodnutiu prizvaná!“
„Pani, obávam sa, že by to na našom rozhodnutí nič nezmenilo.“
Ozvala sa Belise a Urilia sa k nej otočila, tak isto na nej spočinul každý dračí pohľad.
„Mala som tú česť poznať ctihodného Bladea osobne, aj keď netvrdím, že som ho poznala dobre, ale trúfam si povedať, že dosť dobre na to, aby som spoznala jeho črty v jeho synovi. Glaedr rozhodne vykazuje črty svojho otca. Nebolo o čom diskutovať.“
„Vážne? Tak prečo mi potom tvoja jazdkyňa prináša správy o možnej vojne drakov?!“
Urilia každé svoje slovo doplnila posunutím sa bližšie smerom k Belise a pri poslednom slove sa ich čumáky takmer dotýkali.
„Čierny Illin, vedúci drak Abbyssalskej letky a jeden z najvážnejších kandidátov, odmietol Glaedrovo právo uznať, a pokúsil sa ho pred očami všetkých, na mieste zavraždiť.“
Vzal si slovo späť Ancalagon a Urilia sa musela k nemu opäť otočiť.
„Keď odlietal, jeho prívrženci z iných letiek sa konečne verejne prejavili a leteli za ním.“
Pohotovo ho doplnil Merin.

Kmitanie Uriliinho chvosta uťalo. Nepovedala však nič. K Walnire pricupitala Belise, nesmelo, snáď akoby po špičkách, sadla si vedľa nej a jemne ju drcla tlamou do pleca. Walnira ju začala neprítomne škrabkať na boku. Ancalagon sa zhlboka nadýchol aby tým získal tých pár sekúnd a prišiel na to ako začať.
„Voľba prebiehala už tri mesiace, a za tie tri mesiace sme sa takmer nepohli z miesta...“
„Prejdi k veci!“
Bez okolkov ho prerušila Urilia, keďže sa jej nepáčilo ako zoširoka Ancalagon začal. Oslava jej dcéry prebiehala, a nebolo slušné nechávať hostí bez hostiteľky dlhšie, než je naozaj nevyhnutné. Ancalagon krátko prikývol.
„Dvojčatá sme za vládcov ustanoviť nemohly. Iste dobre vieš, že časom by to taktiež mohlo znamenať vojnu, pretože by mohly súperiť medzi sebou o moc. Voľba sa ťahala už dlho a tak som vyrazil do divočini nájsť Severusa, áno, toho Severusa ktorý bol zapletený v udalostiach spred pätnástich rokov.“
„Toho, zradcu titulu jazdeckého draka?“
Uriliin hlas rezal ako ostrá čepeľ a pohľad bol chladnejší než severský mráz. Ancalagon, hoci sa cítil nesvoj, pretože z Uriliou mal doteraz iba veľmi málo možností hovoriť, naviac nikdy predtým u nej nevidel takýto vražedný pohľad, snažil sa pokračovať čo najpokojnejším hlasom:
„Áno, presne toho. Dúfal som, že by nám pomohol vo veci voľby. Desať kandidátov bolo v takej pozícií, že by im pomohol, alebo ich mohol zatratiť aj jediný stratený či získaný hlas. Mal som v úmysle ho presvedčiť aby sa zapojil do voľby.“
Urilia si pohŕdavo odfrkla. Ancalagon nasucho prehĺtol ale pokračoval.

Walnira cítila biť svoje srdce po celom tele. Bola rozrušená z Uriliinho výstupu. Keď sa myšlienkami snažila privolať Belise zatvorila oči.
„Mohla by si prosím pre mňa prísť na nádvorie?“
Belisina odpoveď bola stručná:
„Áno.“
Tou dôležitejšou časťou odpovede bol pocit, ktorým sa Belise snažila svoju jazdkyňu ukľudniť.
„A prosím povedz drakom aby sa zrhomaždili na lúke znova, žiada si to...“
Dodala Walnira, Belise ju však chvatne prerušila.
„Neboj sa poviem im to.“
Prisľúbila Belise. Walnira otvorila oči. Nádvorie nevyzeralo nijako nezvyčajne. Odrazu sa za ňou ozvalo:
„Ešte si ani neodišla alebo si už späť?“
Hlas znel menej podráždene než predtým, ale rovnako patril kráľovne.
„Hovorila som z Belise, zvolá drakov a priletí po mňa.“
„Nech neletí!“
Povedala Urilia krátko, chytila Walniru za ruku a ťahala ju dolu schodmi. Keď stáli pod schodmi na nádvorý, Urilia Walniru pustila a rozpriahla ruky. Uprostred jej hrude zažiarilo biele svetlo ktoré sa šírilo po jej tele. Plazilo sa ako nejaká popínavá rastlina po jej ramenách, až sa celá jej bytosť zmenila na čisté svetlo ktoré rástlo, až kým sa neustálilo v podobe obrovskej dračice. Žiara mierne pohasla, slenečné svetlo sa ale ešte stále lámalo na krištáľovích dračích šupinách a tak to pôsobilo, ako keby žiariť neprestala. Oči farby modrého ľadu sa stočili k zemi a našli Walniru, ktorá ostala v nemom úžase. Po svete chodilo len málo ľudí ktorý kedy videli Uriliu vo svojej dračej podobe.
„Buď ťa tu nechám, alebo na mňa vysadneš!“
Zasyčala podráždene. Walnira sa teda ponáhľala vysadnúť jej na chrbát. Nebolo to jednoduché sa na ňu vyšplhať, keďže Urilia sa odmietala skloniť. Jediným mávnutím krídel sa dostala do pol metrovej výšky a druhým sa už rozletela smerom ktorým letieť chcela. Ani jedna z nich celú cestu nepovedala ani najmenšie slovíčko, či už mysľovým spojením alebo nahlas. Iba Walnira kontaktovala Belise a vysvetlila jej nastalú situáciu. Let bol ešte kratší než keď leteli s Belise. Urilia bola ešte stále naštvaná a tomu zodpovedalo aj prudké pristátie, pri ktorom z nej Walnira takmer spadla. Na planine sa nestihli ešte zhromaždiť všetci, ale rada drakov ich tam už očakávala a stále prilietali a prichádzali ďalší draci. Walnira nevedela či to bol zámer alebo iba náhoda, že Urilia pristála za ich chrbtami a tak sa všetci museli otočiť. Potom sa každý a jeden prítomný drak sklonil na pozdrav. Potom sa mierne nesmelo narovnali. Walnira zoskočila Urlilii z chrbta, čo si vyslúžilo nejeden rozpačitý pohľad. Spomedzi rady vystúpil najstarší, strieborný drak:
„Moja pani.“
Oslovil Uriliu ktorá naštvane, prudko mrskala chvostom zo strany na stranu. Po oslovení sa jej ešte raz uklonil. Urilia túto zdvorilosť takmer neopätovala.
„Chcem vysvetlenie!“
Zasyčala len a jej ľadové oči, tým, že ich prižmúrila získaly ešte nebezpečnejší výraz než maly obyčajne.
„Pani, ak dovolíš...“
Prehovoril Ancalagon. Urilia pomaly presmerovala svoj pohľad zo strieborného draka na Ancalagona.
„oboznámim ťa zo všetkým.“

Lantash uždiboval kousky z jidla, co měl položene na taliři a v hlavě se mu pořad honila představa jeho matky. Par dni, možna dneska, možna zitra a možna za tyden, bude rodit a možna při porodu zemře.
Někdo se posadil vedle něho a jemně do něho vžduchnul:"Rhamante, nemam naladu." Pronesl a vzhledl. Ovšem Rhamant to nebyl. Vedle něho seděl sir Sammael a usmival se na něj. Podal mu ruku. "Sammael"
"Pane." mlady polovični kyneth sklonil hlavu.
"Pro dnešek ty formality nechame, a pro soukrome schuzky a cvičeni take, ale při společnosti, mi budete tuto nepotřebnou slušnost prokazovat, domluveno?"
Lantash se usmal a pokyval hlavou.
Temnovlasy anděl jak ho mladičky kyneth viděl, uždibl kus prsiček z kuřete a podal je Lantashovi. Červenovlasy mladik byl překvapen. Chtěl jej vzit, no najednou ten kus masa zmizel v prstech jine osoby. Lant vzhledl a spatřil usmivajiciho Rhamanta. Rha ho popadl za limec a uklonil se Sammaelovi:“Omluvte nas pane, musim si s mym panem promluvit.“
„Ovšem.“ Odpověděl muž a chladně demonskeho mladika zhodnotil a ještě dodal:“Ovšem vraťte mi vašeho pana co nejdřive, kralovna mi poručila ještě před koncem oslavy zavest mladeho pana Lantashe k dračici, ktera nedavno nakladla vejce.“
„Nebojte se.“ Rha se ještě jednou prudce uklonil a odtahl sebou Lanta.

„Zaveď mě za nim Walniro!“ Zuřila Urilie. „A pak svolej ty prašive draky na to misto kde maji ty jejich schuzky a nezajima mě, že tam nechtěji žadneho člověka, apropo ja nejsem člověk, ale jedna z nich.“ Jak vychazeli z mistonsti a prochazeli chodbou, Urilie vztekle jednou rukou popadla těžkou vazu kolem ktere šla a vztekle s ni praštila o zem. „Mě tady, žadnou valku vytvařet nebudou...copak si neuvědomuj, že tim ohrožuji stabilitu me země a životy všech!“
Po par minutach došli tam, kde měl Glaedr pokoj. Urilie otevřela dveře a vztekle napochodovala dovnitř. Sluhove ji raději uhybali z cesty, protože tak vzteklou ji ještě neviděli.
„Hej ty, vstavej probuď se!“ Vykřikla na spiciho Glaedra a přikročila k posteli, Walnira ji popadla za ruku...pohled ktery na ni Urilie hodila, ji přinutil tu ruku zase stahnout zpět.
Glaedrovi se zachvěla vička a on je ztěžka otevřel.
„Viš kdo jsem?!“ Vyhrkla a zprudka se posadila na postel vedle jeho hrudi.
Mlady drak nasucho polkl a pokusil si zaostřit zrak. „Kralovna Urilie, vladkyně Severu.“ Pronesl tiše a pak se chytl za hlavu, ktera mu hrozila, že bolesti pukne.
Walnira se k němu přisedla z jine strany a položila mu vlhky hadřik na hlavu. „No tak vaše vysosti, ten kluk Vas prakticky nevnima.“
Kralovna Severu se prudce nadechla a vykřikla:“Svolej mi ty draky, konečně! A vy všichni vypadněte z pokoje!“
Walnira zavrtěla hlavou, vstala a odešla, chapala jak se Urilie citila, to co se stalo ohrozilo stabilitu země.
Urilie počkala až všichni odejdou a pak se zeptala, už klidnějšim hlasem:“Jak se jmenuješ?“
„Glaedr, ma pani.“
„Glae....budu ti řikat zkraceně a neptam se o dovoleni......kdo je tvou matkou?!“
„Ylthin z rodu elfskeho.“
„Glae připrav se na to, že mi budeš co nejvic napomocen v řešeni teto komplikovane situace a pomuže mi ji uklidnit co nejdřiv, protože pokud se to roznese po celem světě, bude Sever a Vychod mit velke problemy! Rozumiš mi?!!!“
Kluk pokyval hlavou.
„Chapeš to, ty nemužeš jen tak nakračet a prohlasit, že si Pan draku! Svym neuvaženym činem si ohrozil nas všechny....a jestli se mnou nebudeš spolupracovat, postaram se o to abys zmizel a nezajima mě, že jsi posledni člen kralovskeho rodu draku, už jen proto, že nejsi!“ S těmito slovy se postavila a odkračela, přitom nezapomněla v tiche zuřivosti praštit dveřmi.

Na sebe mala reprezentatívne šaty. Zvraštila čelo keď si všimla, že sa jej nepodarilo uchrániť ich pred poškvrnením dračou krvou. Krv však bola iba na spodnom okraji záhybu šiat a tak dúfala, že si to nikto nevšimne. A vlastne čo na tom záležalo, na starosti teraz mala dôležitejšie veci. Vkročila do sály. Zábava vo vnútri bola v plnom prúde a nikto si v podstate jej príchod nevšimol. Očami prebiehala po dlhom stole. Vládkyňa za vrchstolom nesedela, takže musela byť medzi tanečníkmi. Walnira sa zamiešala medzi nich a začala sa opatrne predierať tancujúcimi pármi. Na ramene jej spočinula čiasi ruka. Trochu sebou trhla, ale keď sa otočila uvedomila si, že je to jej syn Santhil ktorý sa zastavil v tanci a svoju partnerku chvíľu držal iba za jednu ruku a bol k nej napolo otočený chrbtom.
„Matka, Urilia sa na teba pýtala. Čo sa stalo, prečo si tak náhle odyšla pred tým než sme došli na nádvorie?“
„Teraz nie Santhil, neskôr. Najskôr sa musím porozprávať s Uriliou.“
Santhil prikývol a vrátil sa k tancu. Walnira vyrazila ďalej a prezerala si každý pár. Nakoniec Uriliu našla ako inak v Mahirovom náručí. Keď si ju Urilia pri otočke všimla, zastavila sa v tanci:
„Walnira, drahá, konečne si tu. Čo ťa zdržalo?“
Obrátila sa na ňu z otázkou.
„Práve o tom s vami musím okamžite hovoriť, ale nie tu.“
Urilia sa Mahirovy ospravedlnila a venovala mu krátky úklon. Potom sa s Walnirou ponáhľala do miestnosti kde boly pripravené zásoby tekutých zložiek hostiny, aby mohly byť poháre neústále doplňované a rozkázala prítomnému služobníctvu aby sa rozišlo. Walnira sa nadýchla a začala:
„Zdržala som sa, pretože na dračom zhromaždení sa stala vážna vec.“
Urilia bola napätá očakávaním čo jej Walnira chce oznámiť. Tá sa rozhodovala ktorú zo správ oznámiť ako prvú. Rozhodla sa, že začne zo zlou správou.
„Bol tam ťažko zranený jeden drak a Belise ma na to upozornila a spolu z Amrenom sme sa ponáhľali na miesto, aby sme zabránili tragédií...“
Koniec vety nechala otvorený. Urilia ani nehlesla, všimla si neukončenej myšlienky naznačenej Walniriným hlasom a čakala, čo sa jej ešte chystá Walnira povedať.
„V tej súvislosti mám dve správy. Jednu dobrú, a jednu ktorá môže mať časom katastrofálne následky.“
Urilia napätím zaťala päste. Walnira sa tentokrát rozhodla začať z lepšou variantov.
„Tou dobrou správou je, že draci si konečne zvolili svojho vládcu!“
V tom momente Urilia ako keby zabudla na to, že má prísť ešte nepríjemná správa. Vrhla sa k Walnire a objala ju:
„Dnešok je dňom osláv!“
Vyhŕkla nadšene.
„Musíme osláviť aj túto udalosť. Dnes sa bude oslavovať až dozajtra a...“
„Drakov menovanie vládcu rozdelilo na dva nerovnomerne rozložené tábory a rada drakov si myslí, že môže hroziť vojna drakov.“
Walnira prudko prerušila Uriliine nadšené reči. Tá strnula ako keby ju na mieste nejaký čarodejník zmrazil kúzlom na kosť.

Glaedr byl tak vyčerpan, že jak ležel na hlavě tyrkyskově-modreho draka, tak na ni i usnul.
***
Walnira sa mimovoľne usmiala keď sa zahľadela na Glaedra ktorý odplával do snov s „drakom v náručí“. Spolu s Amrenom ho opatrne vzali a položili na chrbát na zem. Takmer vôbec sa nepohol. Walnira mladého dračieho pána obdivovala. Jeho vyčerpanie mohlo znamenať jediné, vydal zo seba veľa energie. Priveľa na to, koľko duší vrelo ochotných energiu potrebnú na liečenie takéhoto rozsahu poskytnúť bolo všade na okolo. Dralion sa pohol. Rýchlo bola pri ňom a jemne zatlačila jeho hlavu ktorú sa pokúšal zdvihnúť späť k zemi.
„Ešte nie! Rana je síce vyliečená, ale práve si unikol z pazúrov smrti, len lež.“
Zachitila jeho pohľad.
„Neboj sa bude v poriadku.“
Ubezpečila tyrkisového draka. Ten, keďže mu zakázala sa postaviť, aspoň trochu natiahol hlavu a dotkol sa čumákom Glaedra.
„Je mladý, ale dokázal, že má srdce na pravom mieste. Bude z neho dobrý vládca.“
Zauvažovala Walnira, ale zabudla, že naokolo je príliž veľa otvorených myslí na súkromné myšlienky a názory a tak sa jej do hlavy dostali súhlasné hlasy prítomných.
„Vezmeme ho do pevnosti.“
Rozhodla a oznámila to Amrenovi. Potom Glaedra z Amrenovou pomocou vyložila Belise na chrbát a nasadla na ňu spolu s Amrenom. Inokedy by si Belise možno trochu posťažovala asi v tom duchu, že sa z nej stáva čosi ako prostriedok verejnej dopravy, ale ona ako prvá dostala možnosť niesť na svojich pleciach vládcu drakov. Aj keď tá malá a pred okolím takmer dokonale skrytá osa žiarlivosti ju ešte stále trochu bodala v mysli, pocit cti prevážil. Draci naokolo sa rozostúpili aby mala priestor na vzlet. Vzniesla sa do vzduchu a z nie celkom obvyklým počtom pasažierov stúpala o čosi pomalšie. Netrvalo to ani päť minút a už pristávali na kammenom nádvorý pred pevnosťou. Okamžite k nim pribehli strážný:
„Odneste ho do komnaty a postarajte sa o jeho pohodlie.“
Rozkázala Walnira.
„Ja informujem Uriliu.“
Dodala. Strážni Glaedra vzali tak aby ho niesli v čo najprirodzenejšej polohe a doprevádzaný Amrenom sa vydali do pevnosti. Potom sa Walnira v myšlienkach poďakovala Belise za to že ju upozornila na to čo sa udialo a povedala jej aby sa pokojne vrátila medzi drakov. Nakoniec jej poslala ešte pocit lásky, akú cíti každý jazdec, či jazdkyňa ku svojmu drakovi. Potom vystúpala po kamennom schodišti a keď sa ocitla vo vnútri pevnosti, pokračovala do tanečnej sály.

Bola osedlaná a pripravená na odlet. Ylthin sa trošku podusmiala, no zostala tam stáť, nepriblížila sa k nej. Dračica k nej natiahla krk a jemne sa čumákom dotkla jej tváre. Do Ylthininej mysle nechala prúdiť chlácholivé a upokojujúce myšlienky a obe pri tom privreli viečka. Severus preskočil z vedľajšieho konára na ten na ktorom stáli Eby a Ylthin a taktiež sa k elfke pritúlil z druhej strany. Eby otvorila oči. Jej pohľad hovoril:
„HEY! Toto je medzi mnou a Ylthin, je to MOJA jazdkyňa.“
„Ale no tak!“
Dočkala sa káravej myšlienky od Ylthin.
„Ja vás mám rada obydvoch.“
Zhlboka sa nadýchla a otvorila oči. Konečne bola pripravená, viac než kedykoľvek od dôb kedy ešte lietala na Bladeovy. Oboma rukami sa chytila hrušky sedla a vysadla na Eby. Keď sa bezpečne zapla do popruhov Eby bez pokynu vzlietla, nasledovaná Severusom.
„Tak kam to bude?“
Opýtala sa Eby a z jej hlasu sršala číra radosť. Toto bolo možno po druhý krát v jej živote, kedy na ňu Ylthin vysadla bez toho, aby sa s jej pobytom v sedle spájala nejaká cesta, ktorú musela nutne vykonať.
„Kamkoľvek, len prosímťa nezabúdaj, že niesom Glaedr, takže nie príliž rýchlo.“
Eby to rozosmialo. Severus sa mihol po ich pravici a predbehol Eby.
„Máš smolu, nebudeme sa pretekať!“
Zakryčala za ním Eby. Hneď potom sa ale ukázalo, čo mal Severus v pláne. Keď bol pred nimi dostatočne ďaleko na to, aby to nebolo nebezpečné, prudko sa stočil a letel smerom oproti nim. Iba pár metrov pred Belise prudko vystúpal o čosi vyšie a urobil vývrtku priamo Ylthin nad hlavou. Znovu, aj keby to malo byť iba pre túto chvíľu bol taký ako keď ho Ylthin stretla prvý krát, šťastný a plný energie. P vývrtke zase prudko klesol pod Eby a letel tak, že sa ostňami na chrbte občas dotkol Ebyných zadných tlapiek.
„Prestaň, prestáááň to šteklííí!“
Smiala sa dračica a odletela od neho trochu ďalej. Severus sa im na chvíľočku stratil ale opäť priletel k nim. Tentoraz letel chrbtom k zemi. Ylthin si tak trošku povzdychla:
„No tak dobre. Eby ak chceš môžeš sa vyblázniť.“
„Myslíš, myslíš to vážne?“
Chcela sa uistiť Eby.
„Áno!“
Hneď ako to dopovedala, Eby prudko pritiahla krídla k telu. Okamžite klesli o hodný kus nižšie a stále klesali ku korunám stromov. Tesne nad nimi Eby znovu rozprestrela krídla a presvišťala ponad ne. Prudký poriv vzduchu ktorý spôsobila strhol z vrcholkou stromov listy ktoré ich chvíľku prenasledovali prúdením vzduchu. Severus sa držal tesne za nimi. Potom začali draci tancovať akýsi vzdušný tanec pozostávajúci z rôznych akrobatických prvkov a Ylthin si to prvý krát po dlhých pätnástich rokoch užívala. Z jej vlasmi sa hral vietor a okolo nej sa točil svet. Až keď Eby znovu letela spôsobom, pri ktorom sa Ylthin nemusela sústrediť na to, aby nevypadla zo sedla, aj keď bola pripútaná, si spomenula o čo chcela Severusa požiadať. Vyhľadala jeho myseľ a spojila sa s ním:
„Severus mohol by si pre mňa urobiť jednu maličkosť?“
„Pre teba, aj dve!“
Zažartoval Severus.
„Mohol by si ešte dnes uloviť nejaké, menšie zviera a priniesť mi ho, prosím?“
Pocítila ako sa začudoval, ale potom mu zrejme došlo, že úlovok nebude priamo pre Ylthin.
„Takže návšetvník nieje nadšený elfskou stravou? Spoľahni sa!“
Súhlasil.

ASI TRI DNI PREDTÝM, V ERIUANE:
Ylthin sa prehrabala rônymi ampulkami. Konečne našla tú ktorú hľadala s priezračnou tekutinou ktorá mala jemnú mandľovú vôňu.
„Napite sa trošky tohto.“
Priložila ampulku Waylinovy k ústam.
„Čo je to?“
„Trochu Vás to otupí, ale podstatné je, že to otupí vaše bolesti.“
Waylin váhal, no nakoniec sa rozohodol tento liek prijať a krátko sa z ampulky napil.
„Nebola to vaša vina, že na mesto zaútočila orkská horda. Často takto prepadávajú okolité usadlosti.“
„To povedzte obyvateľom toho mesta...“
„To nebudete musieť ani vy sám. Chcem aby ste tu zostali, aj keď už budete zdravý.“
„Čože?“
Vyhŕkol Waylin ako keby nerozumel čo mu Ylthin práve povedala.
„Povedala som, že chcem aby ste zostali tu.“
Zatváril sa zvláštne.
„Myslíte to vážne?“
Pýtal sa ako keby tomu stále nemohol uveriť. Ylthin vzala jeho ruku do svojej a druhou hladkala jemnú srsť na predlaktí.
„Budete mať opäť domov.“
„Ale to predsa nemôžem...“
„Zachránili ste život môjmu synovy!“
Vpadla mu do reči tónom odmietajúcim pochybnosti či námietky a usmiala sa na neho. Waylin prehltol ďalšiu námietku ktorá mu proti tomu zišla na um. Krátko zazýval. Liek zdá sa začínal účinkovať.
„Odpočívajte, podľa toho ako sa stále vypytujete ako dlho ešte musíte ležať je zrejmé, že chcete byť z tej postele už preč!“
Krátko prikývol. Ylthin mu pustila ruku, vstala od neho a opustila jeho izbu. Vonku natrafila na elfa ktorý niesol na podnose pre Waylina jedlo.
„Pardon, dala som mu niečo na zmiernenie bolesti, zrejme zaspý. Prineste mu to neskôr prosím.“
Očami zhodnotila obsah na podnose. Elfský chlieb, a šalát zo zeleniny zo syrom.
„Toto odneste prosím do môjho domu. Sama mu vyberiem niečo neskôr.“
Pretože zhodnotila, že obsahu podnosu by sa asi veľmi nepotešil. Nie hodlala mu nabezpečiť mäso. Bolo jej však jasné, že žiadneho tunajšieho elfa nedokáže prinútiť aby kvôli obžive zabil živého tvora, okrem... Obyšla elfa a pokračovala smerom k dračím stromom. Vyšla po schodišti až na strom na ktorom zvyčajne sedávala Eby. Nepotrebovala na ňu volať, nepotrebovala sa s ňou spájať mysľou. Eby tam na ňu už čakala v Severusovej spoločnosti ktorý sedel na vedľajšej vetve.
„Vedela som to!“
Zazubila sa Eby.

Tyrkysově modry drak ležel na boku a svyma stejně modryma zařicima očima pozoroval sveho vladce. Dračiho panovnika, jenž byl jen o par let mladši než on sam. V jeho personě viděl zachranu pro budoucnost, dalši stupeň vyvoje draku. Těsnějši spojeni mezi "těmi co maji dvě ruce a dvě nohy" a draky. Jeho velke drači srdce bušilo radosti. Tolikrat slychaval od matky vypravět o dračim Vznešenem rodě a co se s nim stalo, že už nevěřil, že jednoho z nich uvidi.
Chtěl by se na něho divat věčnost jen dotěrna tma, ktera byla větši, chladnějši a tmavši mu v tom branila.

Jeho panovnik plakal, byl zašpiněn drači krvi, ktera stale vytekala a špinila vladce.
Slyšel jak vznešeny Glaedr něco křiči, par draku začalo k Tyrkysovemu přistupovat a dotykat se čumaky jeho těla, ale to on neviděl jen citil.

Chlad byl stale větši a větši, už mu ani nevadil ten šum kolem něho i šepot ustal, když tu najednou v jeho otevřene mysli se objevil Glaedr. Stal skoro u něj i přesto na něho nemohl dosahnout, tak aspoň upěnlivě prosil, aby s nim zustal. Naruč smrti však byla bliž a tak jemna, jako naruč matky. Nevěděl co vybrat.
Najednou se vedle něho objevila dalši drači mysl a dalši a dalši až jich tam bylo tolik, že to bylo nesnesitelne.

Dralion otevřel sve tyrkysově-modre oči. Uslyšel radostny smich a troubeni draku. Když se jeho pohled zaostřil. Spatřil jak jeho hlavu objima vladce draku a na jeho krku se nachazi 2 pary rukou, jedny patřili lidskemu muži a druhe elfske ženě. Citil z nich přiliv velke energie, ktera převažně vychazela z draku, ktere se svymi čumaky dotykali jak jeho, tak i dvojice lečitelu. Byl jim tak vděčny...byl vděčny jemu za to, že ho nenechali zemřit.

Glaedr cítil ako mu na čele a na chrbte vystúpajú kropaje potu. Tlak Belisinych myšlienok stagnoval na v celku neznesiteľnej úrovni a Glaedr zbieral sili aj v posledných bunkách svojho tela aby sa nezrútil. Ťažko sa mu dýchalo. A odrazu... nič! Belisina myseľ zmyzla. Konečne ho pustila. Z ťažka dýchajúc a roztrasene sa postavil, bol prekvapený tým, že sa dokáže udržať na nohách. Belise stála pred ním a zjavne posúvala svoje zistenia ostatným. Netrvalo to dlho a informácia už kolovala medzi tisíckami drakov. Illin potichu zdrvene konštatoval zrejmý fakt:
„Je to on!“
Mocného draka by ani v tých najdesivejších nočných morách nenapadlo, že by ho post dračieho vodcu, pripravil niekto, kto ani len nemá krídla a sám nedokáže lietať! Verdikt bol však zrejmí. Potomok bol potvrdený. Ale čo Belise? Nezasiahne proti tomu? Veď aj ona má dvoch synov. Ale aj Illin sa už rozhodol, práve v tomto momente. Zhlboka sa nadýchol. Svoj cieľ mal rovno pred nosom. Odrazu doňho ale vrazilo čosi ťažké, strhlo ho z nôh a povailo ho na bok. Nejaký tyrkysovo modrý drak sa vrhol na Illina a začali spolu zápasiť. Členovia rady začali kričať a žiadať o pokoj, „radový draci“ divadlu iba prizerali. Glaedr si uvedomil, že myseľ draka ktorý napadol Illina patrí jednej s tých zdráhajúcich sa myslí v pozadí. Draci boly ako klbko, kde tu krídlo, chvost. Odrazu sa ozval bolestný rev. Illin ktorý až doteraz ležal na zemi sa zazmietal, uvolnil sa spod tela tyrkysového a okamžite sa vzniesol do vzduchu. Ohlušujúco zatrúbil. Na tento pokyn sa k odletu mala rovná stovka drakov z jeho letky. Na Glaedra sa nasmerovala štrnástka vražedných pohľadov. Tie sa však pomaly vzďaľovali. Zjavný Illinovy sympatizanti sa verejne prejavili a „odpovedali“ na jeho volanie. Zvolali si svoje letky a leteli za ním. Zvyšných deväť otrasených pohľadov sa upieralo k tyrkysovo modrému drakovy. Bol zranený. Illinove zuby sa zahryzli tesne pod jeho bradu, krvácal. Akonáhle bol Illin preč, Glaedr sa vrhol k zrazenému. Zvliekol a roztrhol si tuniku ktorú následne položil na zranené miesto a pritlačil na ranu rukami.
„Liečiteľa, ihneď!“
Rozkázal. Merin bol už ale dávno preč, a po liečiteľovi pátral. Členovia rady plný zdesenia sledovali ako sa Glaedr snaží všemožne sa postarať o zraneného.
„Čo ak sa práve rozpútala...“
Prehovoril strieborný drak a hlas sa mu znateľne chvel.
„... vojna drakov?“