Nyárë - spoločné príbehy

„Priveďte Belise!“
Glaedrovi sa odrazu votrel niekto do myšlienok. Našiel skulinku v jeho bariere.
„Prestaň sa tu nad nás povyšovať chlapče!“
Bol to samozrejme Illin.
„Jediný kto sa tu nad niekoho povyšuje si ty!“
Osdekol Glaedr a vytláčal jeho myseľ zo svojej.
„Nemiešaj sa do vecí ktorým nerozumieš a radšej choď odkiaľ si prišiel.“
„Prečo máš strach, že sa môj nárok ukáže ako opodstatnený?“
„Iba si nemyslím, že nič z toho čo máš na sebe nieje ohňuvzdorné!“
Glaedr konečne Illina zo svojej mysle vyhodil, no na jej okraji cítil mnohé ďalšie mysle ktoré by do nej radi nahliadli, ale neodvážili sa. Glaedr si prstami pretrel spánky. Z myšlienkového súboja ho trešťala hlava. Nastal ďalší rozruch, keď sa Merin vrátil v doprovode bielej dračice Belise. Illin sa okamžite ponáhľal k úklonu. Nie príliž skryto vyjadroval svoj záujem o samičku. Tá jeho gesto ale prešla bez sebemenšieho povšimnutia. Vlastne si nevšímala nikoho, plne sa teraz sústredila na jednu jedinú prítomnú osobu. Belise stačil jediný pohľad aby v Glaedrovy spoznala Bladeovho syna, ale Merin jej vysvetlil, čo sa od nej žiada.
„Glaedr toto je Belise, niekdajšia družka tvojho otca.“
Predstavil ju Ancalagon.
„Belise toto je...“
„Viem kto to je! Vidím to na prvý pohľad!“
„My ale potrebujeme iný druh pohľadu.“
Namietol Illin prekvapivo jemne. Belise jeho poznámku odignorovala, ako vlastne aj jeho samého.
„Môžem, Glaedr, syn Bladeov?“
Spýtala sa Belise a slovo syn vyslovila zo zvláštnym plezírom.
„Smieš.“
Odvetil Glaedr a uvolnil mysľové zábrany. Belisina myseľ zaútočila na jeho myšlienky. No, nielenže ona videla doňho, aj Glaedr čiastočne videl do jej myšlienok. Dve z nich boly tak silné, že sa nedali prehliadnuť. Glaedr klesol na kolená a zatal zuby aj dlane v päste. V Belise cítil ranenú žiarlivosť. Nebola Bladeovovu družkov, ba čo viac, nebola ani tou ktorú skutočne miloval. A teraz sa objavil už tretí jeho potomok, a to ju zamrzelo. Glaedr vicítil, že nebola jeho družkov, preotže nemohla, a pokúsil sa k nej vyslať súcitný pocit. Nebol si však istý, či sa mu to podarilo. Druhá myšlienka bola túžbov, vzdialenou, neznámou túžbou, bola ale silná.

„Hmatateľný dôkaz neexistuje...“
Začal opatrne Ancalagon. Odrazu sa draci na jednej strane rozostúpili a celá rada pozdvihla oči k nebi. Potom sa tam zdvihol pohľad aj Glaedr. Zoradený v jednom šíku oblohov letelo dvadsaťpäť drakov – vodcovia letiek. Postupne všetci kĺzali vzduchom smerom k zemi, než na ňu zosadli.
„Čo to má znamenať?“
Zahrmel hlas uhľovo čierneho Illina, doterajšieho najväčšieho, aj obrazne aj doslova, favorita na post vodcu drakov. Zreničky v jeho snehovobielich očiach ktoré tvrdo kontrastovali s farbou jeho šupín sa zúžili tak, že sa mohlo zdať, že takmer zmyzli. Glaedr, hodci jeho pôvod by skôr vyžadoval opačné konanie, sa drakovi mierne uklonil, asi preto, že z Illina autorita priamo žiarila.
„Toto, je syn dračieho pána Bladea. Aspoň to tvrdí Ancalagon.“
Informoval jeden z rady drakov. Illin si smerom ku Glaedrovy posmešne odfrkol. V tom momente všeka úcta krorá sa z neho šírila na Glaedra prestala pôsobiť. Jeho pohľad stvrdol. Illin dal jasne najavo čo si o Glaedrovi myslí, príliž nevhodným spôsobom.
„Nemienim o čomkoľvek jednať v jeho prítomnosti!“
Ukázal na čierneho draka prstom. Ten k nemu zohol hlavu tak, že sa mladíkovy díval priamo do očí a nozdry ktoré vládly smrteľným plameňom sa takmer dotýkali jeho hrude.
„Kde je dôkazzss, že mášššš právo sssomnou hovorrriť takýmto ssspôsssobom?!“
Zasyčal podráždene a díval sa Glaedrovi priamo do očí. Glaedr mu ale na tento úskok neskočil. Nedíval sa mu do očí a obrnil sa ako len vládal proti cudziemu prístupu do svojej mysle.
„Illin, pokoj!“
Ozval sa drak nevýrazne oranžovej farby ktorý tiež patril medzi favoritou.
„Hovoríš, že fyzický dôkaz neexistuje?“
Obrátil sa znovu na Ancalagona Dumont.
„Ešte sa teda nedokáže zmeniť?“
„Nie to ešte nedokážem!“
Ozval sa Glaedr aby sa priznal. Illin sa hlasno rozrechtal a pridalo sa k nemu aj zopár ďalších drakov. Glaedr si všimol niekoľkých z dvadsaťpäťky ktorý sa držali v úzadí a ani nemukli.
„Ale dovolím vám, aby ste mi prehľadali myseľ...“
Smiech v tú ranu ustal a všetky pohľady sa opäť zavesili na Glaedra, ktorý však svoju vetu ešte nedokončil.
„...ak to urobí niekto, kto môjho otca osobne poznal!“
Okolým sa prehnala nová vlna šumu.
„Veď to je smiešne! Nemáš absolútne žiadne právo...“
Tentoraz to nebol Illin ale niekto iný, ktorý tiež k miestu ktoré právom patrilo Glaedrovi nemal ďaleko.
„Prečo by sme mali robyť niečo také, keď máme voľbu?“
Hovoril ďalší.
„Áno, áno, poďme hlasovať!“
Navrhoval iný.
„Tak dosť!“
Zasiahol Ancalagon a ako člena rady musel byť jeho príkaz poslúchnutý.
„Ako si žiadaš.“
Obrátil sa ku Glaedrovi.

Ešte predtým než Lantash dorazil do mesta…
Merin , jeden z drakov z malej letky hlasno zatrúbil. Asi tak kilometer vzdušnou čiarou pred nimi sa rozprestieral Formen. Dračie trúbenie ktoré sa ozvalo v odpoveď bolo neuveriteľne silné. Ešte aj v tej výške sa vzduch mierne chvel vybráciami.
„Chudáci občania mesta!“
Poľutoval Formenčanou nahlas Glaedr. Letka sa zasmiala ako jeden. Let priamo na pláň pod dračou voliérov trval len asi sedem minút. Výhľad aký sa Glaedrovy z výšky naskytol ho absolútne ohromil. Čím boly Formenu bližšie tým väčšie obavy mal z toho čo malo nastať, ale na niečo také ho nikto nepriravil. Všade kam dohliadol bolo to samé krídlo a chvost.
„Koľko ich tu je?“
„O niečo málo viac, než dva a pol tisíc. Kompletných dvadsaťpäť dračích letiek.“
Povedal s absolútnym pokojom Ancalagon. Glaedr musel naprázdno prehĺtnuť. A túto masu mal presvedčiť o tom, že je Bladeov potomok, a že práve on sa má stať ich pánom. Zhlboka sa však nadýchol a upokojil sa.
„Keď pristaneme, nechaj najprv hovoriť mňa dobre? A teraz sa drž!“
Upozornil ho Ancalagon a pustil sa do strmhlavého letu. Glaedr zomkol nohy okolo drakovho krku a rozpažil ruky. Strmhlavé pády mal snáď ešte radšej ako rýchly let. Drak pod ním sa náhle vzoprel prúdeniu vzduchu a jemne dosadol na trávu pred zvyšných desať členov dračej rady. Tý vyzerali byť v rozpakoch.
„Ancalagon, vitaj späť!“
Privýtal Ancalagona Dumont aj napriek všeobecnému šumu v rade. Očakávali, že zo sebou privedú o jedného draka viac.
„A kde je ten Severus?“
Neodolal otázke najmladší člen rady. Ancalagon sa miesto odpovede zohol a Glaedr sa zviezol po jeho boku na zem a svižne pristál na nohách. Niektorý zo zhromaždených drakov okolo si ihneď všimli prítomnosť človeka a ponáhľali sa bližšie. Než mohol ktokoľvek čokoľvek povedať bolo okolo Glaedra tesno. Draci sa k nemu tlačili a vdychovali jeho vôňu, zisťovali kto je a prečo prišiel. Glaedr však len bez pohnutia stál a snažil sa nedať na sebe znať ani náznak nervozity.
„DRACI!!!“
Zaburácal Ancalagon a Glaedr si musel zakryť uši. Draci obklopujúci Glaedra sa razom stiahli späť a ostražito strieľali pohľadom od Glaedra na Ancalagona.
„Ancalagon, žiadam od teba vysvetlenie!“
Drak sa otočil k Dumontovi.
„Je to syn vznešeného Bladea, dračieho pána a pani Ylthin.“
V okolí to zašumelo ešte mohutnejšie. Skúmavé pohľady celej dračej rady spočinuli ako jeden na Glaedrovi. Ten si nebol celkom istý, či by mal prehovoriť a tak radšej pohľadom hľadal radu u Ancalagona.
„Máš o tom nejaký dôkaz?“
Asi najstarší z rady strieborný drak síce otázku adresoval na Ancalagona, ale stále sa pritom uprene díval na Glaedra. Ten z toho začal byť už pekne nervózny, uvedomil si totiž, že okolo neho je minimálne takých pädesiat drakov ktorý ho hypnotizujú pohľadom. Niektoré pohľady boly plné zvedavosti, iné, hlavne tie ktoré patrili členom dračej rady mali v sebe aj istú prísnosť.

Prvni oči patřili Rhamantovi.
Druhe Sammaelovi a třeti temne kněžce.

Sammael byl podobny svemu bratrovi. Ovšem jen v rysech obličeje a mohlo by se zdat, že i ve všem ostatnim, kromě barvy vlasu. Skutečnost byla však jina. Byl o trochu vyšši a mohutnějši a take i povahou se lišil.
Santhil byl prudky, velice temperamentni, srdečny , někdy mu dělalo problemy udržet se na uzdě a pro tu byl Sammael, ktery ho krotil.

Černovlasy Walniřin starši syn byl chladnějši, klidnějši povahy a taky nikdy nechodil kolem horke kaše, byl vice uzavřenějši do sebe. Take se stal rytiřem dřiv než jeho bratr, ovšem k drakum se nechtěl přiliš přibližovat, viděl jak pokaždy se na ně draci divaji, čenichaji ve vzduchu, chtěji byt blizko nich, dotykaji se jich myslemi.
Sammael byl v jedné věci sobec. Nechtěl totiž do sve mysle vpouštět nikoho ciziho, a take draky neměl přiliš v lasce.
A take se od sveho mladšiho bratra lišil tim, že narozdil od Santhila, nebyl „zaměřen“ jen na ženy.
Alucarduv syn ho zaujal, nejen, že z něho citil zvlaštni energii tak podobnou te jejich z bratrem, ale byl to krasny mladik s jemnosti divky......

Sammaeluv tok myšlenek přerušila princeznina slova:“ Sire Sammaeli, poslouchate mě?“
„Oh promiňte má pani.“ Vratil se k ni pohledem a nahodil neodolatelny usměv.

Jolanda si sedla po matčině levici, pravě ve chvili kdy Lantash postavil. Uklonil se v jeji stranu a předal ji zdobenou krabičku s pozdravy od rodiču. Jelikož Jolanda byla ve vyššim postaveni než on, nebylo až tak divne, že nepřevzala darek ve stoji, i když slušnost to po ni vyžadovala.
Pokyvala hlavou a s poděkovanim převzala krabičku. Neotevřela ji však a dala ji sve dvorni damě, aby ji přidala k darkum, ktere už dostala. Nezajimala se o to zda-li ho tim urazila či nikoli. Ani ho moc neznala a nesnašela ho. Vadilo ji, jake misto mu matka poskytla. Po jeji pravici měla sedět ona a ne tento zženštěly přivandrovalec z nějakeho podřadneho rodu.

Lantash se nenechal vyvest z miry a s usměvem se ji znovu uklonil a posadil se. Nebyt Urilie vycvičena v ovladani sama sebe nesčetnymi roky vladnuti, už by dceři vlepila facku a bylo by ji jedno kde se nachazeji. Usmala se a zeptala se Lantashe jak se ma jeho rodina.
„Matka čeka dalši ditě a brzy to ditě přijde na svět, bude to holka.“ Oznamil Lantash a v tichem rozčileni se nahrbil a opřel si lokty o stul a propletl si prsty před obličejem.
Urilie mu položila dlaň na rameno:“Neboj se, je to silna žena, silnějši než si mysliš, ona to zvladne.“
„To doufam.“ Zamručel Lantash a pak se vzpamatoval a narovnal se, jeho oči však zustaly upřene na stul a jidlo. Diky tomu co řekl, ho přešla chuť na jidlo.
„A jak se ma....otec?“Urilie zavahala v obavě zda-li něco nepokazila.
„Ceowulf teď ma hodně prace, v našim kraji se objevili lapkove....“
„Takže ty už viš, že neni tvym otcem?....“
„Ano, už davno a take vim co se s nim stalo a nevinim Ceowulfa z toho, nebyla to jeho chyba, byl ovladan cizi bytosti.“ Lantash naprazdno polknul.

Hudba změnila melodii z pomale na rychlejši, vic tanečnějši, Sammael poprosil princeznu o tanec, ta jeho nabidku přijala a dvojice odkračela. Urilie je chvili pozorovala a pak se se obratila na Santhila.
„Drahoušku, ja vim, že je to teď z draky hodně nahnute a ty maš hodně prace, ale maš za ukol tady Lantashe zavest do lihně, podivame se zda-li ho nějaky ještě nevylihly drak nevybere. A pokud ho nevybere, maš za ukol Lantashe vycvičit v boji, bude tvym panošem.“
„Ale, ma pani, rytiřem jsem se stal teprve nedavno, a ještě mě čeka setkani pravě s tou dračici, ktera přivedla na svět snušku novych vajec, taky mě čeka vyběr, nevim jestli jsem pro to vhodny a bude to těžke, pokud mě drak vybere, budu se muset starat jen....“
„Achjo, Santhile, ja zapomněla na „obřad vyběru“, zeptam se tedy Sammaela.“

Santhil s bronzovymi vlasy se lišacky usmal a přikyvl. Urilie se dvojici přestala věnovat, protože se po jejim boku objevil Mahir a pozval ji k tanci. Kralovna pozvani přijala a už byli pryč na parketu.

Bronzovlasy Walniřin syn placl mladika rukou po ramenach a pronesl jasnym hlasem: „ Promiň Lantashi, ale doopravdy tě nemužu teď cvičit i kdybych moc chtěl.“
„To nevadi.“
„Vadi, když se na tebe podivam, vidim mezi nami jistou podobnost, chtěl bych tě vic poznat, a vědět v čem vynikaš ale....“
„Jasně, chapu.“ zamumlal trochu smutně. Santhil ho okouzlil svou srdečnosti...a take z něho citil jistou spřizněnost...proto se stejně sklesle zeptal: „Jakou podobnost, nejsem silny a ani nemam takovy... šarm jako vy a nejsem ani rytiř....“ Zastyděl se Alucarduv syn a sklopil hlavu
Santhil se neudržel a hlasitě se rozesmal.

Mluvici dvojici pozorovalo hned 3 pary oči.

Konečne to našla, kovový kruhový poklop v podlahe. Že by už bol čas? Skúsila na poklop zaklopať a čakala či náhodou nepríde odpoveď. Tá však neprichádzala. Nervôzne zaklopala ešte raz. Tentoraz sa ozvalo zaklopanie v odpoveď. Leveria položila pochodeň opatrne na zem, obyšla poklop a chytila ho za držadlo spomocou ktorého sa otváral. Ťahala ho hore, a zatiaľ ten čo čakal pod ním tlačil zospodu. Leveria napínala každý sval a jej telo sa triaslo od vypätia, no nakoniec sa im spoločnými silami podarilo poklop otvoriť. Do miestnosti vstúpila postava na ktorú lúče svetla z pochodne takmer nedopadali. Leveria však nepotrebovala vidieť jej tvár, aby vedela, že je to ona.
„Svoju časť úlohy som splnila, teraz si na rade ty!“
Ozval sa podmanivý ženský hlas.
„Povedz mi to slovo, povedz mi ho sestra!“
S Leveriinho hlasu zaznievala túžba ho poznať.
Postava pristúpila k Leverii. V mihotavom svetle ohňa uvidela tvár svojej sestri v kapucňi bieleho plášťa. Objala Leveriu a pri tom jej do ucha tak potichu, že to Leveria skoro nezachytila zašepkala.
„Šár. Stačí ho zašepkať keď bude s tebou v jednej miestnosti a prebudí sa!“
„Čo potom, keď už padne obvynenie.“
„Stretneme sa U Čierneho Štítu. Príď tam, keď už bude sedieť vo väzení. Tam preberieme čo ďalej!“
Yuriu pobozkala svoju sestru na líce, obrátila sa a začala znovu zostupovať do odvodňovacej šachty. Leveria jej pomohla znovu zavrieť kovový poklop. Potom sa vydala cestou späť. Strážca ktorého omráčila tam ešte stále ležal. Leveria sa k nemu sklonila a položila mu ukazovák a prostredník ľavej ruky na spánok hlavy, zavrela oči a ponorila sa do mužovich spomienok a myšlienok. Rýchlo sa nimi prehrabávala, až našla spomienku na jej nedávny útok, a nahradila ju spomienkou ktorú sama vytvorila, že tomu mužovy spadol na hlavu kameň uvoľnený zo stropu. Potom aby to nebolo podozrivé, Leveria vzala kopiju čo ležala pri jeho tele a znovu za úporného úsilia uvolnila z kamenného stropu jeden z menších kameňou. Pochodeň pustila na zem a ponáhľala sa hore schodmi, preč z katakomb.

Na hostine však okrem Walniri ešte niekto chýbal. Ten niekto ale nikomu chýbať nemohol, pretože nebol nijako významný. Jeho neprítomnosť by si mohla všimnúť maximálne tak Urilia, ale tá sa teraz skôr rozplývala z Lantashovej prítomnosti. Ten niekto práve teraz hľadal v jednom zo svojich vreciek, kópiu kľúča aby prešiel ťažkými masívnymi dubovými dverami ktoré mu stáli v ceste. Zasunula kľúč do zámky a z cvaknutím ju otvorila. Potom kľúč znovu schovala vo vrecku a zo svojho oblečenia vylovila niečo iné. Pohrávala sa s tým predmetom v ruke. Vedela, že vchod do katakomb je strážený. Bohužiaľ iba jedným strážcom. Nechápala prečo taká slabá stráž, žeby nevedeli o tom, že sa z katakomb dá dostať do odvodňovacieho kanála, alebo nepredpokladali, že by o tom vedel ešte niekto iný? Oprela sa chrbtom o stenu a nahliadla za roh steny. Mala šťastie, strážny bol v tej fázi obchôdzky kedy k nej bol obrátený chrbtom a v rukách držal pochodeň a stredne dlhú kopiju. Leveria vyrazila, nečujne ako mačka, jemne našľapujúc sa zozadu blížila k strážnemu. Keď bola dostatočne blízko, položila mu ruku na ústa a k chrbtu mu priložila niečo čo vyzeralo ako strieborná rukoväť dýky, ibaže bez čepele. Itami, tak sa tento nástroj temnej mágie nazýva, však pôsobil oveľa horším spôsobom, než keby to bola dýka z tou najostrejšou čepeľou s anjelskeho striebra. Po priložení itami na telo, je jedno či na kožu alebo na oblečenie, jeho moc odsávala životnú energiu tomu proti komu bola použitá a spôsobovala pri tom bolesti ktorým sa nemohla rovnať žiadna iná forma mučenia. Možno preto si ich obľúbili Seffessove kňažky, najmä ako donucovací prostriedok pri vypočúvaní. Ako zbraň bol však rovnako smrtonostný. Itami mal však jednu obrovskú nevýhodu. Tak ako pôsobil na obeť, rovnakým spôsobom pôsobil aj na svojho nositeľa. Súčasťou učenia za Seffessovu kňažku sa preto stala zvláštna magická technika, ktorá blokovala schopnosť vysávať život zo svojho nositeľa. Bohužiaľ, zatiaľ nikto neprišiel na to, ako sa zbaviť efektu bolesti, a tak sa proste kňažky učili bolesť spôsobovanú Itami, znášať. Muž sa začal zmietať a pustil pochodeň. Leveria ho pustila a potom ho rýchlo udrela tou rukoväťou do hlavy. Strážca sa zviezol na zem. Keď sa presvedčila, že je bezpečne v bezvedomí na zemi vzala mu jeho pochodeň ktorá pri páde na zem našťastie nezhasla, a pokračovala smerom ktorým práve išiel. Išla stále rovno, aj keď sa jej ponúkali rôzne odbočky, až kým nedošla do menšej kruhovej siene. Svietila si pochodňou pod nohy.

Zakaždým keď niekomu potriasol rukov, ihneď potom vyhľadával pohľadom Rhamanta. Tých ktorých mu predstavovali nebolo málo a on sa reálne obával, že si spletie nejaké meno alebo titul. Navyše začínal byť dosť hladný, najmä keď na stole už čakalo toľko dobrôt, no jeho učitelia ako aj jeho matka a otec ho učili, že hostiteľ musí hostinu otvoriť a až potom sa môže začať čokoľvek jesť.
„Máš hlad?“
Ozvala sa k nemu Urilia, keď si všimla ako pohľadom hypnotizuje plátky jemnej šunky.
„Nie, ďakujem.“
Odmietol zdvorilo.
„Určite?“
Bola to skôr rečnícka otázka, pretože bez toho, že by Urilia čakala na odpoveď zazvonila malým zvončekom. Pristúpil k nim dokonale upravený sluha:
„Malé, neoficiálne občerstvenie pre pána Lantasha prosím.“
Sluha sa vzdialil a asi o päť minút na to položil pred Lantasha tanier z dvoma veľkými krajcami chrumkavo opečeného chleba zo syrom a akousi vynikajúcou pastov. Lantash zostal mierne v rozpakoch.
„To je v poriadku.“
Ubezpečila ho Urilia a tak sa Lantash nesmelo do chleba zahryzol. Chutil výborne, a to nielen preto, že Lantash mal hlad. Stôl bol takmer plne obsadený, čo si Lantash všimol, voľné zostali dve miesta. To po Uriliinej ľavici a miesto vedľa sira Sammaela. Pred prítomných predstúpíil komorný vyvolávač, a zaťukal kompletne pozlátenou palicou o podhalu sáli:
„Prosím povstante a privýtajte ctihodnú Jolandu, dcéru paní Urilie, na počesť ktorej je táto oslava pripravená!“
Potom odoznela dlhá, radostne znejúca a slávnostná fanfára. Všetci prítomný sa otočili vľavo, kde z bočného vchodu vošla princezná Jolanda. Mala na sebe, jemný, vzdušný a čiastočne priesvitný biely háv, ktorý bol čiastočne plášťom. Pod ním mala snehobieli korzet ktorý dával viniknúť jej mladej hrudi. Nohavice boly z bielej prilnavej látky takže ju taktiež pekne vykresľovali od pásu dolu. Trochu prekvapujúco, bola bosá a jej nahé chodidlá sa nečujne dotýkaly podlahy. Zastavila sa na vyvýšenom mieste ktoré od stolu oddeľovali presne tri schody dolu, a všetci sa jej uklonili. Sir Sammael vstal, predstúpil pred ňu, kľakol si na schodoch na koleno a vystrel k nej ruku. Princezná ju prijala a dovolila Sammaelovy aby ju odviedol schodmi dolu. Potom čo sa usadila po matkynej ľavici, si všetci ostatný hostia sadli. Potom znovu vstala, vzala do ruky čašu z vínom a prehovorila:
„Týmto Vás všetkých srdečne vítam a ďakujem Vám, že ste všetci prišli. Zabávajte sa, a nenechajte si ničím znepríjemniť dnešný večer. To je moje výslovné želanie! Hudba!“

Privýtali ich krátke fanfáry spolu z úklonom už prítomných. Sála nebola tak plná aby mohol byť dlhý hodový stôl ktorý sa iba tak prehýbal vyberanými pochúťkami, plne obsadený. Lantasha čakalo to najčestnejšie miesto, po Uriliinej pravici. Ďalej tam už posedávali rôzny šľachtici o ktorých Lantash nemal veľmi poňatia. Poznal tak maximálne Sira Borrika, muža širokej hrudi v čiernej uniforme so zlatou šerpou krýžom cez hruď a niekoľkými vyznamenaniami. Bol to totiž vrchný severský generál. Bol takmer plešivý a tvár mu lemovali sivé bokombrady. Aj napriek tomu jeho veku, aspoň podľa toho čo sa o ňom hovorilo, to s mečom stále vedel veľmi dobre. Lantash sa rozhliadol a jeho pohľad bol tak trochu zúfalí, keď si všimol, ako sluha s úctivým úklonom zastavil Rhamanta keď si chcel sadnúť k jeho pravici, a pokynul mu asi o dve stoličky ďalej. Do miestnosti vpochodovali dvaja urastený muži. Jeden mal čierne vlasy a vlasy druhého boly bronzových farieb, to bolo jediné čím sa líšili. Inak sa podobali ako vajce vajcu. Obaja mali na sebe tvrdenú odľahčenú tepanú plátovú zbroj a každý z nich mal po oboch bokoch elfské šable. Rozdelili sa a každý obyšli stôl z inej strany takže keď predstúpili priamo pred Uriliu stál jeden po jej pravici a druhý po jej lavici. Naraz sa krátko uklonili a potom im Urilia naznačila, že sa môžu posadiť. Ten čo sa ukláňal Urilii na pravej strane si sadol po Lantashovej pravici, preto tam nemohol sedieť Rha. Keď si ten muž sadal Lantash si všimol vytepané slovo na rukoveti jednej zo šablí – Santhil.
„Ty týchto pánov ešte pravdepodobne nepoznáš, ale boly ti na krste. Tak ja vás predstavým s vaším dovolením.“
Oznámila Urilia a ukázala dlaňou na muža ktorý sedel veľa Lantasha.
„Toto je Sir Santhil, a tento pán je Sir Sammael.“
Presunula dlaň na muža čo sedel od Lantasha ďalej. S oboma si podal ruky. Keď si podával ruky so Sirom Santhilim všimol si jeho oči. Boly zvláštne. Lantash mal pocit, že jeho zreničky sú užšie než zvykne mať bežný človek, a mal pocit, ako by doňho tie oči videli. Ale úsmev mal prívetivý.
„Sú to synovia pani Walniri.“
Doplnila.
„Ak sa smiem spýtať páni, čo vašu matku zdržalo?“
„Bohužiaľ netuším, pani. Draci sa ešte stále dohadujú o vodcovstve, ale pokiaľ viem, je to čisto dračia záležitosť a ani ich jazdci pri voľbe nesmú byť.“
Skonštatoval Santhil.
„Nevieme čo ju zdržalo, ale bude to mať niečo spoločné zo spravovaním územia. Dobre viete, že naša matka by bezdôvodne nemeškala na vaše pozvanie.“
Ubezpečoval Sammael. Po Urilinej ľavici zostalo voľné miesto. Postupne prychádzali ďalší a ďalší hostia ktorých sa Urilia snažila Lantashovi predstavovať.

Práve zosadali z koní a Lantash sa obzeral. Keď Urilia vystúpila na kamenné schody do pevnosti nebolo možné si to nevšimnúť. V prvej chvíli sa k nej chcel rozbehnúť, je to predsa jeho teta a dlho sa nevideli. Potom si ale uvedomil, že je na oficiálnej návšteve a naviac si uvedomil, koľko má rokov. Počkal kým zosadli všetci a kým sa zoradili do dôstojného sprievodu. Po jeho boku stál Rhamant. Urobili prvý krok a vtedy si Lantash niečo uvedomil. Snažil sa aby to vyzeralo nenápadne. Trochu sa naklonil k Rha a pošepkal mu: "Moje vlasy, skutočne je to také strašné?" Pre Rha nebolo najľahšie zachovať kamennú tvár keď mu stručne odpovedal. "Bohužiaľ."
Lantash zaznamenal na Rhamantovych koutcich ust pohravat usměv a nenapadně do něho strčil loktem.
"Ach bože. Len nech sa nikto nerozosmeje, prosím nech sa nikto nerozosmeje!"
Prosíkal v duchu keď vystupoval po schodoch. O schod nižšie pred Uriliou pokľakol a spolu s ním celý sprievod.
"Drahá teta, tak veľmi sa teším, že ťa znovu vidím." Povedal s pohľadom zapichnutým na Uriliine topánky. Urilia sa mierne zohla, podložila mu prsty pod bradu a jemným pohybom jeho pohľad zdvyhla vyžšie.
Chvili se mu divala do tvaře, pak se vykašlala na pravidla a kodexy a s vykřikem:"Vitej Lantashi!" kluka začala mačkat v objeti. Pak položila ruku kolem ramen a začala ho odvadět dovnitř.
Za nimi nasledoval celý sprievod. Lantash zostal trochu v šoku. Vždy si myslel, že niekto taký ako vládkyňa severu sa musí držať protokolu snáď ešte aj keď si chce odskočiť. Ale v Urilinej spoločnosti prekvapenie rýchlo vyprchalo a po pár minútach sa už skvele uvolnil. Na to ako vyzerala pevnosť zvonku, jej vnútrajšok bol prekvapujúci. Hlavná chodba bola neobvykle široká, že by ňou bez problémou prešiel aj vojnový voz. Svetlo zabezpečovali lustre s lampášmi, ktoré vyseli dosť nízko a po stenách vyseli závesi rôznych farieb s erbmi najväčších miest severu. Kráčali po mäkkom karmínovom koberci, ktorý sa tiahol presným stredom chodby. To čo ich čakalo v príjímacej sále značilo, že ich tu už očakávali.

Než se ekipa elfce ztratila z oči, Rhamant obdařil ženu v bilem ještě jednou pohledem mladeho muže hodnotici krasnou ženu. V ten moment se elfce v hlavě zrodil plan, jak se bez větši namahy vetřit do přizně teto dvojice.

***
Urilie stala opřena o dřevěne zabradli maleho cvičiště pobliž kralovskych zahrad a pozorovala jak se jeji dcera cviči v boji s dvěma meči z andělskeho střibra se svym učitelem boje Mahirem – pouštnim elfem , ktery použival pro pouštni elfy tak obvyklou zbraň jako je Elfi šavle, ktera je podobna te lidske ale je mnohem lehčí, užší, pevnější a ostřejší.
Spiš jak dceru, jeji oči spočivali na jejim vlastnim milenci, Mahir byl 190 cm vysoky, snědy elf se svalnatou opalenou, pružnou postavou, dlouhymi skoro bilymi vlasy a hnědyma očima. Byl nejen dobry a vynalezavy v posteli, ale i jako společnik se kterym se da promluvit. Urilii neuniklo, že i jeji dceři se učitel boje libi.
Když tak Urilie přemyšlela, co by mohli dneska v noci s milencem provadět, do jeji mysle vlezla vzpominka na Alucarda. Dala čelo do dlaně a zavřela oči. Pokaždy, když na něho a na to co dělali, vzpomněla, tak jeji tělo polilo horko.
Jeji zadumani přerušilo zakašlani, zvedla hlavu a zadivala se na postavu stojici vedle ni. Byla to jedna z jejich dvornich dam.
„Co si přeješ Leverie?“
„Pani, řikala jste mi, abych Vas upozornila, pokud mlady pan Lantash dorazi, tak už je tady.“
Urilie vykouzlila na tvaři nadherny usměv. I když to na jeji postaveni bylo nevhodne, rozběhla se směrem k hlavnimu přijezdovemu dvoru.

Mahir ukončil souboj a sledoval utikajici Urilii, zajimalo ho, diky čemu nebo komu se Urilie začala chovat jako mala holka.
„Dost, ve vycviku budeme pokračovat zitra Jolando, ve stejnou dobu.“
Divka sledovala, kam se diva jeji učitel, bodla ji vosa žarlivosti, Mahir byl jeji idol a Jolandě vadilo jak na jeji matku pohliži, pak však vzpomněla na slušnost, uklonila se a rozloučila s elfem slovy:“Ano, mistře.“
Princezna přistoupila k zabradli a vzala si bilou drahou latku od sloužiciho. Otřela si s nim pot a přikazala aby ji připravili koupel. Sloužici se uklonil a rychle odběhl. Princezna vratila meče do pochev na zadech a vyrazila k panstvi take. Po par krocich dohonila Mahira a spolu s nim pokračovali v cestě.
***
Jakmile Urilie dorazila na velke kamenne nadvoři před hlavnim vchodem do giganticke pevnosti, i hned mezi spoustou lidi začala vyhledavat rudou hlavu jejiho milačka... Měla pro Alucardoveho syna velkou slabost. Jednou v temnem koutku jeji mysle, se objevila myšlenka na to, že by ho unesla, a počkala než vyroste a zesili. Pak by ho naučila to, co ji naučil jeho otec. Od tohto planu však musela upustit, protože jeji manžel ji znal, a take viděl jak se na tehdy maličkeho Lantashe při křtěni divala. Vyhrozil ji, že jestli s klukem něco provede, postara se o jeji neblahobyt.

„To je mi ľúto.“
Povedala smutne.
„Moja dračica vravela, že Vás...“
„Čože?“
„Prosím?“
„Tá fialová dračica, ona nepatrí vášmu synovi?“
„O nie. Ja som Ebyina jazdkyňa. Môj syn vôbec nie je jazdec. Iba sa na nej občas preletí.“
„To som nevedel.“
Zamrmlal Waylin.
„Takže, ak sa smiem spýtať, našli Vás zamknutého v pranierovacej klietke. Prečo?“
Waylin si povzdychol.
„Chcete počuť krátky, alebo dlhý príbeh?“
Spýtal sa s mierne trpkým úsmevom.
„Času máme dosť. Ak chcete, pokojne mi môžete vyrozprávať celý váš príbeh.“
Povzbudila ho Ylthin do rozprávania.
„Začnem tým, že Vám odpoviem priamo na otázku. Ocitol som sa tam preto, lebo ma verejne obvinili z pytliactva. A teraz takto, bol som orkským väzňom. Väznili ma spoločne z ďalšími z mesta. Pokúsili sme sa o útek, ale to sa podarilo iba mne. Ostatných pri tomto pokuse buď rovno zabili alebo opäť chytili. Tých čo prežili som sa pokúsil oslobodiť o dva dni potom v noci. Takmer ma znovu chytili a potom znásobili hliadky a vydali sa po mojich stopách. Nemohol som im už nijako pomôcť!“
Waylin sa na malú chvíľu odmlčal.
„Už je to dva a pol roka dozadu. Odvtedy sa túlam po lesoch, dávam si pozor aby ma orkovia nevystopovali. Žijem z toho čo ulovím, a kože tých zvierat predávam potom na trhu keď sa dostanem k nejakému mestu aby som zarobil pár mincí a za ne si potom kupujem čo potrebujem.“
„Takže, v tom slobodnom meste vás označili za pytliaka...“
„Áno. A mojim trestom bolo päť dní v tej klietke iba s tým, že mi pár krát do dňa prinesú vodu. Inak o hlade, teda ak nepočítam tú zeleninu ktorou ma v prví deň ľudia obhádzali.“
„Nemyslím si, že by to bolo kvôly Vám.“
Povedala Ylthin.
„Prečo si to nemyslíte?“
„A vy si prečo by myslíte, že by orkovia niekoho stopovali dva a pol roka?“
Waylin pokrčil ramenami, ale to, že to bol chybný pohyb spoznal až potom. Zaťal a odhalil zuby. Ylthin si všimla, že jeden z tigrích tesákov, v ľavo na sánke má úplne vylomený.

Ylthin jemne zaklopala na dvere izby kde ležal tigrí muž. Ani nečakala kým sa zvnútra niekto ozve, priamo vstúpila. Bol tam práve liečiteľ. Nemusela sa ani obzerať po miestnosti, už podľa vône liečivých bylín zistila, že mu chce vymeniť obväzi a obklad. Tiger ležal na posteli s odkrytou hruďou a obnaženou ranou. Zostane mu jazva, to bolo jasné, ale už sa začala celkom dobre hojiť. Kým však bude celkom vporiadku tak to ešte niekoľko dní potrvá.
„Práve som mu išiel vymeniť obklad pani.“
Ozval sa liečiteľ. Ylthin na to nič nepovedala iba pristúpila k posteli a podržala Waylina v takej polohe v ktorej sa liečiteľovi najlepšie rana obväzovala. Keď ho znovu uložila do postele, zahľadel sa na ňu svojimi smaragdovo zelenými očami a prehovoril:
„Takto dôkladne sa o mňa ešte nestarali. Ja ďakujem.“
„Nechaj nás prosím osamote.“
Požiadala Ylthin. Liečiteľ nechal všetko tam, uklonil sa a odyšiel. Ylthin tigra prikryla a potom si sadla na okraj postele.
„Porozprávame sa?“
Navrhla. Tiger prikývol.
„Ešte som sa vlastne nepredstavila, volám sa Ylthin.“
„Ja som Waylin.“
Podal jej ruku. Chrbát ruky mal pokrytý srsťou, ale na dlani a na dlaňovej strane prstov mal jemné brušká, tak ako to zvykne u mačiek byť. Jeho dotyk bol príjemný.
„Nechcem Vás nejako uraziť, ale kto ste? Chápete ako to myslím?“
Pre istotu ukázala rukami na svoje telo.
„Najčastejšie nám hovoria Nekogamiáni. Nečudujem sa, že o nás neviete.“
„Skutočne? Ako to?“
„Naša vlasť je odtiaľto ďaleko na západe.“
„Ale veď tam je orkské územie.“
„Veď práve. Bolo to už poriadne dávno čo si zabrali veľkú časť nášho územia a tvrdo s nami bojovali. Aj keď naši bojovníci niesu žiadny slabosi, orkovia sú predsalen ako to povedať... brutálnejší bojovníci a je ich viac. A tak sa počet nášho národa stále zmenšoval a zmenšoval až nás bolo tak málo, že sme pomaly nenaplnili ani jedno stredne veľké mesto. Vlastne, myslím, že som možno posledný žviví Nekogamian čo ešte chodí po tejto zemi.“
Ylthin sa zračila na tvári hrôza kým Waylin toto hovoril. Keď skončil naradil ju smutný výraz.

Ylthin ho už čakala pri schodišti. Privýtala ho slovami:
„Nechala som ti osedlať Ancalagona.“
Potom spolu vystúpili do koruny stromou. Tam ich už čakala celá malá letka spolu so Severusom. Ylthin Glaedra ešte naposledy objala a pobozkala ho na čelo.
„Budem čakať na správy od teba.“
„Pošlem ti odkaz hneď ako to bude možné, a ak bude príležitosť tak sa na nejaký čas vrátim. Ešte sa mám čo učiť, pamätáš?“
Ylthin zovrelo hrdlo a tak len prikývla.
„Zbohom syn môj.“
Povedala a z očí jej vykĺzli slzy. Glaedr jej ich zotrel prstom.
„Nie zbohom, iba dovidenia.“
Povedal, vykĺzol z jej objatia a otočil sa tvárou k Ancalagonovi, mierne sa mu uklonil. Drak úklon oplatil a zostal mierne prikrčený, aby naňho Glaedr mohol ľahšie vysadnúť. Keď sa už bezpečne usadil, Ancalagon zamával krídlami, tlapami sa pustil konára a vzlietol nad koruny stromov. Nasledovali ho všetci draci z letky, všetci okrem Severusa, ktorý ostal stáť vedľa Ylthin. Glaedr sa v sedle otočil a krátko zamával tým čo zostali dole na pozdrav. V odpoveď sa ozvalo Severusovo trúbenie. Spolu s Ylthin tam stáli kým sa im odlietajúci draci nestratili z dohľadu. Potom sa Ylthin pohla smerom k odchodu.
„Počkaj!“
Neostaneš tu chvíľu somnou? Letel som sem aby som ťa navštívil.“
„Teraz mám nejakú prácu...“
„Ten zranený cudzinec? Rád by som o ňom vedel viac.“
„To aj ja Severus, to aj ja. Neskôr si možno zalietame.“
Prisľúbila s neveselím úsmevom Ylthin a začala zostupovať po schodoch dole. O Severusovu myseľ sa obtrela nejaká iná. Po sekundovom váhaní sa jej otvoril.
„Včera som tak trochu počúvala...“
Priznal sa Ebyn hlas.
„Aj keď nemôžem schváliť to že si sa pokúsil zabyť svojho vlastného jazdca, ale už aspoň chápem, prečo v tebe tá túžba vznikla.“
Severus jej miesto odpovede poslal pocit ktorý v ňom to priznanie vivolalo. Pocit vďaky za pochopenie.

Ešte sa ani sotva prvé lúče slnka nepredrali do Glaedrovej izby, on už sedel na posteli a naťahoval sa. Podľa toho ako sa cítil spal celú noc tak ako si k spánku ľahol. Jeho matka zrejme vstala ešte skôr, pretože tu videl dôkazi jej prítomnosti ako džbán z vodou na to aby sa opláchol, či pripravené rýchle raňajky, zmes lesného ovocia a k tomu sladký chlebík. Glaedr vstal, obliekol si košeľu a nohavice z bieleho ľanu, umyl si tvár vodou z džbánu, a zo zvyšnej sa trochu napil, potom si na to čo už mal oblečené navliekol jazdecký oblek. Nakoniec si vzal mysku z ovocím a troma krajcami chlebíka do rúk a vyšiel von. Ylthin ako sestra, aj keď nevlastná, jedného z hrdinou ktorý sa zaslúžili o Seffesovu porážku a družka dračieho lorda, mala v Eriuane určité postavenie. Nebola priamo šľachtičnou, ale vážili si ju a tak sa nemusela starať o to aby niekedy varila. Celeb im našiel skvelého kuchára menom Alwen, a práve do jeho kuchyne viedli Glaedrove kroky. Cestou sa stihol poobzerať dookola, ako lúče slnka prenikajú do lesa a pritom ujedal z raňajok. Kým došiel k jeho dverám, aj keď cesta nebola dlhá raňajky sa z jeho rúk vytratili. Uložil si mysku pod pazuchu tak aby mu nezavadzala a jemne zaklopal na jeho dvere.
„Ďalej.“
Ozvalo sa vznútra. Glaedr len jemne potisol dvere a oni sa ľahko otvorili. Vstúpil do malej predsiene, nebolo tam nič okrem poličky na topánky a tak postúpil ďalej. Už tu bol veľakrát a tak vedel kde treba Alwena hľadať.
„Dobré ráno.“
Pozdravil keď prišiel do Alwenovej kuchyne. Jej základom bol veľký kameň opracovaný do tvaru plochého kruhu na ktorom mal elf ohnisko. Z malej striešky ktorá k ohnisku patrila vyseli rôzne bylinky a prísady. Na kovovej trojnožke mal postavený kotlík, pod kotrým už plápolal oheň a v kotlíku sa zohrievala voda. Alwen sám, stál ku Glaedrovy práve chrbtom a zrejme niečo krájal. No keď počul, že niekto vstúpil otočil sa ku Glaedrovy tvárou.
„Dobré ráno.“
Odzdravil Alwen.
„Zásoby na cestu sú pripravené tamto.“
Ukázal na napchaný kožený vak.
„Matka Vás už čaká pri dračích stromoch.“
Povedal a zase sa vrátil ku krájaniu. Glaedr nevedel, či sa rozčúliť alebo čo. Nakoniec sa rozhodol nechať tieto myšlienky tak, vzal si zásoby, poďakoval sa Alwenovy a vyrazil k dračím stromom.

Glaedr jemne zaťukal na dvere.
„Vstúpte.“
Ozvalo sa spoza nich, bol to hlas jeho matky. Povzdychol si, pretože vedel aká to bude konverzácia. Opatrne dvere potisol dovnútra. Ylthin sedela v prútenom kresle a na kolenách mala položenú Glaedrovu dýku. Čepeľ už bola očistená od krvy. Glaedr sa bez slova posadil do kresla oproti nej.
„Predpokladám, že si sa bol u Ancalagona informovať o tom kto bol tvoj otec.“
Začala Ylthin.
„Prečo si mi to až doteraz tajila?“
Položil Glaedr otázku a samého ho prekvapilo aký pokojný bol jeho tón.
„Lebo by si urobil presne to čo sa chystáš urobiť aj teraz, a to oveľa skôr. Ale si jediné čo mi po tvojom otcovi, okrem Severusovho hladu po pomste jeho smrti, ostalo.“
„Ale veď ja nejdem viesť vojsko do boja.“
Namietol Glaedr a Ylthin sa zachvela pomyslením na význam tých slov.
„A čo Eby? Nejazdíš na nej náhodou preto, že ti to pripomína časi ktoré si strávila s mojim otcom?“
Opáčil, ale Ylthin ako keby ho zámerne nepočúvala.
„Nie, ale chystáš sa stať vodcom takmer všetkých drakov, čo nosia jazdcov na tomto svete. To je ako keby ťa chceli urobiť elfským kráľom. Si na to ešte príliš mladý! Máš sa toho ešte toľko čo učiť! A si zbrklí, čo si dokázal aj teraz nedávno. Nebyť toho tigra, už by ťa tu nebolo!“
„Počula si Ancalagona, bezomňa hrozí vojna medzi všetkými dračími letkami!“
Vstal Glaedr prudko z kresla.
„Chcela by si radšej to? Ja viem, chápem, že máš o mňa strach, ale vedela si, že tento deň raz príde, raz prísť musel a ty to nemáš ako zmeniť. Neboj sa, Ancalagon a ostatný ma budú chrániť, dajú na mňa pozor.“
„Nepáči sa mi to!“
Priznala Ylthin.
„Ale myslím, že by som ťa musela dať uväzniť aby som ťa zastavila. Vidím to na tebe, ty si už rozhodnutý!“
Odložila dýku na stolček, vstala a vykročila k synovy aby ho objala. Glaedr sa poslušne objať nechal, koniec koncou, nebolo mu to nepríjemné.
„Z môjho syna už bude muž.“
Zašepkala Ylthin.
„Tak, tak mi aspoň občas pošli odkaz po hliadkujúcom jazdcovi.“
„To môžem.“
Priznal Glaedr z miernym úsmevom.
„Ráno ti nechám pripraviť Eby...“
„Mami! Eby je tvoja dračica, ty si jej jazdkyňa, či chceš či nie! A ak majú všetci pravdu, tak ja mám vlastné krídla.“
Namietol Glaedr.
„Tak dobre.“
Zamumlala Ylthin a pevne si ho k sebe pritúlila. Potom, čo ho po pár minútach pustila si vzal zo stolčeka dýku a išiel sa pripraviť na ráno. Zbalil si nejaké čisté oblečenie. K posteli si pripravil na ráno aj jazdecký oblek celý z jemnej, hnedej leštenej kože. Skladal sa z čižiem pod kolená, nohavíc, vrchného dielu a rukavíc. Dvojitá vrstva kože v ukrývala medzi sebou všitú krúžkovú košeľu z ľahkej ale odolnej ocele, takže ten čo to mal na sebe, vyzeral naozaj švihácky a bol aj dobre chánený. Glaedr ešte plánoval že si pripraví aj jedlo na cestu, ale uvedomil si, že už je asi príliž neskoro a nechcel kôly tomu už nikoho budiť. A tak sa rozhodol, že to vybavý až skoro ráno. Uložil sa do postele úplne rovno ako pravítko a zatvoril oči. No nezaspal hneď. Nemohol sa ubrániť tomu pocitu vzrušenia a napetia. Aj keď pred matkou vystupoval dosť suverénne, mal reálne obavy ako ho draci príjmu. Sám Ancalagon povedal, že vsťahy medzi nimi sú už tak napäté, že možno dôjde k vojne. Nakoniec nechal úvahy úvahami a radšej sa venoval spánku.

„Veľmi ma to mrzí pane, ale ten ktorého sme chytili, nebol ten ktorý vás okradol.“
Ponížene sa Lantashovi kľačiac pred ním na jednom kolene ospravedlňoval aj za ostatných dvoch jeden z mužov čo sa vydali barda prenasledovať. Lantash mal na tvári zúfalí výraz. Ako toto tete Urilii vysvetlí, príde zaželať narodeniny jej dcére bez daru.
„Ak dovolíš pán môj!“
Ozval sa ženský hlas. Odrazu takmer vedľa vojaka stála žena a z pliec jej splýval bieli plášť. Mala tie najdlhšie a najčiernejšie vlasi aké kedy Lantash videl. Boli zviazané do pletenca ktorý jej siahal takmer až k zadku. Bola to elfka ako naznačovali jej zašpicatené uši. Jej oči boly sivé a tajomné k čomu prispieval aj akýsi tmavý krém ktorý mala natretí na viečkach a tesne pod očami. Jej pery boly plné avšak bez akéhokoľvek prikrášlenia. Jednou rukou držala barda pod krkom a druhou mu pri ňom pridržiavala dýku.
„Tu je muž ktorý ťa okradol.“
Neľútostne bardom mrštila do prachu, pristál na všetkých štyroch.
„Smiem pristúpiť k pánovy?“
Spýtala sa žena a kapitán Lantashovich stráží súhlasne prikývol. Kľakla si pred Lantashom na jedno koleno, sklonila hlavu, siahla si do vrecka a na vystretej dlani mu späť podávala škatuľku. Lantash si ju od nej opatrne vzal.
„Ď-ďakujem.“
Zakoktal mierne Lantash.
„Bern, odvedde toho muža tunajším strážam, potom nás dobehnete!“
Rozkázal kapitán Lantashovej stráže. Bern zoskočil z koňa, zdrapol barda za golier a cez všetky jeho protesty a výkryky o tom, že on je nevinný ho odvláčal preč. Rhamant sa k nemu naklonil a niečo mu pošepkal do ucha. Keď sa Lantash v sedle opäť narovnal vyhlásil:
„Kapitán, odmente túto ženu podľa práva, prosím.“
„O nie, to nemôžem prijať.“
Zaprotestovala vstávajúca elfka.
„Tvoj čin si ale odmenu zasluhuje.“
Vyslovil sa Rhamant.
„Môj pán, je až priveľmi láskavý.“
Úctivo okomentovala elfka. Kapitán sa pohrabal vo svojom mešci a potom jej na ruku vyložil päť zlaťákov. Elfka ostala v skrúšenom úklone kým ekypa sa ďalej pohla svojim smerom.

„O božské hře, když bohové tvořili mladíka jemneho jako dívka, bohové bili střízlivý, neseděli u pivka. Sličný vzhled a v očí jas, pak vystavili naším očím napospas...“
Pospevoval bard a obkolesoval Lantasha sediaceho na koni. Ten by sa najradšej prepadol pod zem, a z pod zeme rovno do pekla, pretože si všimol, že aj niektorý z vojakov za začali pochechtávať.
„Tak dosť prestaň!“
Zoskočil Rhamant zo svojho koňa a namieril si to priamo oproti bardovy aby učinil rázny koniec tejto fraške. Bard sa zase blížil k Lantashovi. Lantashov kôň nekľudne zafŕkal a urobil krok späť keď bol už bard na dosah. Bard v jednom okamihu chňapol po Lantashovi rukov, zvrtol sa a rozbehol sa do davu. Cestov plecom prudko vrazil do Rhamanta ktorý sa mu snažil zastať cestu. Traja vojaci sa ho vydali prenasledovať na koňoch. Rhamant sa ponáhľal k Lantashovi. Chytil uzdu jeho šedáka a spýtal sa:
„Vzal ti niečo?“
Lantash si riadne skontroloval skrytú kapsu. List bol ešte stále tam, a bolo veľmi nepravdepodobné, že by ho v tom okamihu bard stihol vymeniť za falzifikát. Lantash si prezrel ostatné vrecká.
„Vzal mi, dar ktorý mi dali moji rodičia aby som ho daroval Urilinej dcére Jolande k narodeninám!“

***

Ten bard, bol síce bardom, ale zaplatili mu za iné. Ako sa predieral davom, podal malú škatuľku postave v bielom plášti a utekal ďalej do uličky. Tam sa postavil do dverý malého pajzlíku, odkiaľ zase do ulice vybehol muž, ktorý bol oblečený do bodky rovnako ako bard a toho potom prenasledovali traja z Lantashovich stráží. Postava zahalená do bieleho plášťa z bielim šátkom cez ústa otvorila škatuľku. To čo bolo vo vnútri nebolo zauímavé a skončilo to vo vrecku. Keď bola krabička uzavretá ukrývala zlato striebornú brošňu v tvare skarabea s indigovo modrími krovkami, a maličkými rubínmi miesto očí. Postava sa prepletala rozpŕchajúcim sa davom smerom k pajzlíku. Keď sa objavila vo dverách od stolu nedaleko výčapného pultu na ňu zamával bard. Vykročila k jeho stolu a prisadla si k nemu, no ešte ani teraz si nestiahla kapucňu ani nestrhla z úst šatku. Pohybom ruky naznačila krčmárovi, že si nič nepraje.
„Spravil som všetko tak ako ste chceli. Kedy dostanem druhú polovicu?“
Dožadoval sa bard.
„Poď somnou.“
Postava vstala a zamierila k východu. Bard ju nasledoval. Ešte ani poriadne nevytiahli päty z dverí zastrčenej krčmičky, keď postava v bielom urobila nečakane rýchli pohyb a bard pocítil pod bradou chladnú oceľ dýky.
„Tu je tvoja odmena.“
Povedala postava a začala ho viesť smerom ktorým predým pribehol.

Cesta do Formena probihala bez problemu. Věci se začaly dit až po přijezdě a to hned při prujezdu branou.
Nějaky zahaleny potulny bard spatřil ostřihaneho Lantashe a začal zpěvnym tonem vykřikovat, aby ho přijal do služeb...protože pro tak krasnou Lady jako jen on, by klidně sloužil jen za jidlo a nocleh.

Lantash zčervenal, a slušně ho ubezpečil, že o jeho služby nema zajem, že neni slečna a v hudbě je zdatny sam.
Bard se nenechal odbyt a začal brnkat na loutnu:"O božske hře, když tvořili mladika jemneho jako divka."
Tato piseň měla takovy efekt, že v prujezdu se začali shromažďovat lide a tim ucpavat cestu.

"Ancalagone, odcestujeme tedy zitra rano. Dobrou noc." Pronesl Glaedr a z těžkym srdcem vyrazil k matce, aby ji to řekl a nachystal se na cestu. Po cestě na jednom větvovem mostě se zastavil a zadival se na nadherne nočni elfske město, aby ho vryl do paměti, jako misto jeho dětstvi a radosti...a aby si uvědomil, že nadchazi čas změn.