Príbeh 10
jmenuji se Lidia, je mi 22 let, jsem romantička a miluji fantazirovat o ruznych světech, galaxiich a tvorech.
Před pul rokem jsem si myslela, že navždy zustanu v jedne male zemičce, uprostřed Europy, zestarnu a konečně po nudnem životě, jako stara pana umřu.
Co osud nechtěl, teď muj život není ani nudny, ani jednoduchy a ani ho neproživam na Zemi.
Co vic, nejsem ani žena a ani člověk a me fantazie, skoro všechny se staly skutečnosti.
Chcete vědět co se stalo? Tak začnem od začatku.
***
Muj stary život.
-
Muj stary život nebyl nijak zajimavy. Byla jsem vysoka, štihla divka s problematickym charakterem, která rada z krute reality každou chvili utikala do fantazijniho světa, do uryvku představ stvořenych z nahle inspirace nebo z kousku filmu co se mi libil, nebo knih co jsem viděla a nebo přiběhu bez konce, ktere jsem tvořila.
Tvoření přiběhu byla moje snad ta nejoblibenější činnost, malovani a tanec byl hned na druhem mistě. Hlavni postavou z mych story, byl skoro vždy představitel, mnou vymyšlene rasy zvane Kyneth, okřidlene bytosti s bilou kuži a malymi tygřimi pruhy po celem těle, s ostrymi zuby jak u upira a nadhernou skoro vždy ženskou tvaři ať to byla žena nebo muž. K tomu neodmyslitelně patřily i nadherne vlasy převažně tmavych barev.
Ma postava nebyla buh, byla mocna, ale nebyla nesmrtelna. Popravdě tento mocny tvor z mych fantazii byl vždy nějakym zpusobem křehky…zranitelny.
Když se vratim ke svemu životu. I když jsem skoro každou chvili utikala do fantazijniho světa, vždycky jsem dokazala rozdělit tento svět od reality.
Proto v první chvili, kdy se začalo dit to co se dit začalo, jsem nevěřila svým očim a myslela jsem, že se mi to jen zda, nebo že mam halucinace.
***
Purpurove světlo.
-
Pamatuji si, že to byla středa večer. Seděla jsem na schodech před našim ružovym rodinnem domem a v očekavani na rodiče, kteři měli dorazit z navstěvy přibuznych, jsem se divala na hvězdnou oblohu. Kochala jsem se timto pohledem a snažila jsem se do sve mysli dostat každy kousiček toho co jsem viděla.
Ze začatku jsem si ani nevšimla, že předemnou se pomaličku rozhořela fialova jiskřička. Která se pomalu zvětšovala až nakonec dorostla do metrove velikosti.
Bylo jasne, že každy normalni člověk se zvedne a zdrhne. Ja jsem byla na tolik velky magor, že jsem z vykulenyma očima zirala na stále se rozšiřujici purpurovou vodni plochu
Ani jsem se nenadala a z purpurove vody se prudce vysunula ruka s drapy a jako bych nic nevažila, vtahla mě do vnitř.
***
Mrazive probuzeni.
-
První co jsem ucitila, když jsem začala vnimat, byl vlhky vzduch nasyceny nečim odporně pachnoucim. Vim že mi byla zima, a neznamo proč, citila jsem štipavou bolest na zapěstich a na zadech.
To co mě definitivně probudilo, bylo nezname mužske zastenani. Vytřeštila jsem oči do tmy. Vyjekla jsem, když jsem zjistila, že nic nevidim. „Nic nevidim, panebože ja nic nevidim!!!“
„Přestaň ječet, blbe. Maš pasku přes oči a je noc.“
„Proč mám pasku přes oči? Kdo jste vy?“ Pokusila jsem se posadit, ale řetězy kterymi jsem byla připoutana, mi to nedovolili.
„Co to ksakru, co se to děje, proč jsem připoutana?“
„Připoutana? Co to meleš, jsi v kralovske kobce.“
„Proč jsem v kralovske kobce?! Co jsem udělala? A a vubec, odkdy v naši době zaviraji lidi do kobek? A ještě k tomu …. Cože královských?“
„Nevim co si udělal, ale stopro to bylo něco hodně drsneho, protože pouta co jsou na tobě jsou magicka. Čeče ty si možna ještě větší hvězda než ja ha ha ha ….“
„Proč o mě mluviš jako o muži?“
„No jako baba rozhodně nevypadaš.“
V te chvili mě zamrazilo tak, že mi trvalo pěkně dlouhou dobu než jsem se vzpamatovala.
„Copak si najednou utich? Tobě se nelibi, že nejsi baba? Hahaha…nic si z toho nedělej, tvemu trapeni zitra přijde konec.“
„Jak to?“ pronesla jsem s naději v hlase…zjištěni, že nejsem už ženskeho pohlavi, mi vzalo dech.
„Protože nas popravi ahahahahhaha.“ Rozesmal se šileně muž, jeho smich byl však špatně maskovany strach ze smrti. Zamyslela jsem se. Mě smrt nikdy nelekala, možna proto že když jsem byla mala, několikrat jsem doopravdy malem zemřela. Apropo vždycky jsem chtěla mit ten svůj nudny život za sebou. Z meho přemyšleni mě vytrhlo nahle umlknuti meho spolubydliciho po cele.
Zaznělo tiche cinknuti kliče, pak zvuk něčeho ostreho vysouvajiciho se z něčeho měkeho.
Nasledně zazněl tichy mužsky melodicky hlas. Měla jsem pocit, že slova nepatři mě, protože zvuk plynul v jinem směru, ve směru meho kolegy po neštěsti. „Cekneš a si mrtvy.“ Udivila jsem se, jak mam z ničeho nic dobry sluch.
„Marte hlidej ho, jestli jen pipne, tak ho podřizni.“
„Ano, muj pane.“ Nasledovalo par tichych kroku a najednou jsem na svém hořicim obličeji ucitila chladive dlaně.
„Za chvili budeš volny, muj pane.“ Zazněl ten samy melodicky hlas u meho ucha. Hned na to nasledoval proud neznamych slov a šilene paleni v mistech kde jsem měla pouta. Bolest to byla neuvěřitelna, ale k překvapeni same sebe, jsem nevykřikla. Někdo mi sundal i pasku přes oči. Chvili jsem mžikala do tlumeneho světla louče než se před mym obličejem objevila tvař majitele melodickeho hlasu. Zatajil se mi dech a rozbušilo se mi srdce, když jsem ho spatřila.
Byl to snad ten nejkrasnější muž, ktereho jsem kdy viděla.
***
Kdo jste? Kdo jsem ja? Co se děje? Aneb utěk z kobek.
-
Muž se postavil a podal mi dlaň. Byl vysoky, měl krasne dlouhe střibrne vlasy a jeho zelene oči se na mě usmivaly. Chtěla jsem nabizenou pomoc přijmout, když jsem si všimla, jak špinave ruce mam. Připadalo mi, že pokud se ho dotknu svou špinavou rukou, tak ho zneuctim. Horko těžko jsem se pokusila postavit sama.
Zamotala se mi hlava a kdyby mě ten muž nechytil, byla bych upadla.
„Pane, vim, že jsem ti ubližil a že nechceš ukazat svou bolest někomu takovemu jako jsem ja, ale byl si dlouho mučen a právě teď se prosim spolehni na nas. Prosim.“
Pokyvala jsem hlavou. Najednou štihle ruce toho muže vytahly mě na nohy jakobych nic nevažila. Jednu mou ruku muž přehodil přes sva ramena, a začali jsme co nejrychleji kračet pryč z cely.
„Marte, odstraň ho.“ Pronesl tiše muž. A Mart, hnědovlasy muž s uctihodnou vyškou, by byl to uděl nebyt toho, že jsem ho poprosila aby to rozmyslel.
„Muj pane, ale on nas muže prozradit.“ Zaprotestoval Mart.
„Mužeme ho vzit sebou…n- ne?“ Zeptala jsem se nesměle, viděla jsem překvapene vyrazy neznamych zachrancu a vděčne tmavě modre oči vykukujici z pod dlouhych, rozcuchanych plavych vlasu.
Podivala jsem se s prosikem na meho střibro-vlaseho zachrance. Ten když muj vyraz obličeje uviděl tak se nepatrně zamračil, pak však pokyval hlavou. Mart na nic nečekal, položil ruce na pouta a něco pronesl. Pouta se uvolnila a muž byl svobodny.
„Jdeme.“ Rozkazal střibrovlasy a hned na to jsme utikali dlouhou, uzkou, pořad točici se , tmavou chodbou. Chvili jsem si myslela, že ji nebude konec, když se předemnou otevřel maly vychod a najednou jsme stali venku a dychali čerstvy vzduch.
To, že nejsem na matičce Zemi jsem pochopila hned, jak jsem se podivala na krasnou hvězdnou oblohu s třemi měsici.
„Tomu nevěřim!“ Zamumlala jsem a chytla jsem se rukama za hlavu, byla jsem jako ve snu, „Tři měsice..“ Mumlala jsem dal a nechala jsem se vest za ruku ke konim. Někdo mě donutil posadit se na klidně stojici zviře. Ve chvili kdy jsem seděla vrchem, uvědomila jsem si, že neumim jezdit na koni, ale to už bylo pozdě, protože někdo placl koně po zadku a ten jako zběsily vyrazil do nočniho, strašidelneho lesa předemnou. Vykřikla jsem a jak nejpevněj mohla, jednou rukou jsem se chytla hrušku sedla a druhou křečovitě svirala otěže. Ohledla jsem se dozadu a spatřila za sebou dvojici koni s jezdci a gigantickou kamenou zeď a za ni do vrchu se tahnouci středověke město s obrovskym hrado-zamkem na samem vrcholu. Obratila jsem se zpět před sebe a zaryla prsty do hrušky ještě pevněji, chtělo se mi řvat strachem a vzrušenim. Dělat si strachy ze směru jizdy se jak se zdalo taky nemusela. Kuň se řitil nočni cestičkou mezi stromy naprosto jistym směrem. Par krat mě přes obličej a tělo šlehly větve a tak jsem se rozhodla jako ve filmu přitahnout se bliž ke krku zviřete. Jakmile jsem to udělala, i hned jsem zavřela oči, protože jsem se bala tak, že mě dělalo problem i normalně dychat.
***
Probuzeni aneb Uir, Anteros a Mart.
-
Nejspiš jsem omdlela, protože když jsem otevřela oči, zjistila jsem, že se nachazim v naruči střibrovlaseho zachrance a opiram se mu obličejem o hruď. Taky přišlo uvědoměni toho, že mam otevřenou pusu, jen tak tak jsem ji stihla zavřit, předtim než odporna slina mohla zachrance poslintat. Taky jsem pod sebou spatřila rychle se mihajici zem.
Lekla jsem se a chytla jsem pevně muže kolem pasu a zavřela oči.
„Tak jste vzhuru.“ Usmal se muž. „Už jsme docela daleko od kralovskeho města, nemusite mit strach, stopy jsme zahladili…v noci jste omdlel a spadl se zviřete tak…jsem si dovolil Vas posadit na koně meho, pane….p-pane?“
Bylo mi přijemne opirat se o svalnatou teplou hruď a poslouchat jeho klidne tlukouci srdce. Nikdy v životě jsem neseděla tak blizko muže, ještě tak hezkeho…silneho.
„Pane od kdy se bojite jezdit na koni?“ jeho zvědava slova mě vratila do reality, šesty smysl mi řikal, abych se vyvarovala neznamemu budoucimu nebezpeči…a vystavila se hněvu těchto mužu právě teď. Zapomněla jsem, že jsem na koni a prudce jsem se odtahla a kdyby nebylo rychleho pevneho objeti, už bych se valela na zemi. „Co to dělate?“ zeptal se muž zmateně
„Zastavte koně…“ nemohla jsem se mu podivat do jeho zelenych oči.
„Proč?“ nechapal.
„Zastavte prosim koně!“ Vykřikla jsem. Muž přitahl otěže a propustil mě a ja jak nejrychleji mohla, seskočila ze zviřete a postavila se před něj. Rychle jsem se uklonila na znameni ucty (v japonskem anime to vždy fungovalo a docela se mi to libilo) a pronesla jsem.
„Jsem vam vděčna za to, že jste mě zachranili před jistou smrti a nejspiš mi nebudete rozumět, ale došlo tady k omylu…“ nasledovalo dlouhe tižive ticho…tak jsem se odvažila a pokřačovala.
„Nevim co se tu děje, ani jak jsem se sem dostala a ani proč a ani jak je to možne, ale před několika hodinami jsem se nachazela na planetě Země a byla jsem žena….jsem vam vděčna, že jste mě zachranili, ale nejsem ten člověk za ktereho mě považujete…ať je to kdokoli…“ zavřela jsem oči, protože jsem se bala, že mě za to ten muž zabije. Jakepak překvapeni bylo pro mě, když jsem uslyšela.
„Co to řikate muj pane, nejspiš jste se pořadně udeřil do hlavy a nebo vam kralovšti čarodějove vymyli vzpominky….prosim uklidněte se.“ Slyšela jsem jak muž seskočil, a položil ruku kolem mych ramen a narovnal mě.
„Marte, našeho pana strašlivě mučili, a teď si nic nepamatuje, vyklada věci, které mu ty čarodějove vsugerovali. Bude chvili trvat než se z toho vzpamatuje, prosim jeďte napřed, ja si musim s panem promluvit.“
Mart kyvnul hlavou na souhlas a během chvili byl pryč.
„Me jmeno je Anteros, jsem jeden z 5 nejvyššich generalu tve země muj pane…“
„Ale vy jste mi nerozumněl…ja doopravdy nejsem vaš p-pan…“ vzhledla jsem, muž vedle mě byl asi o pul hlavy vyšši než ja.
„Lidiel…“ pronesl a jeho zelene oči měly přisnou křivku.
„…Lidiel …spravně…“
„A jak se jmenuješ ty?“ zeptal se.
„Je to divna schoda, ale me jmeno je Savina Lidia Viktorovna, je mi 21 let…“
„To stači…“ zachmuřil se muž, jeho vřelost byla ta tam….myslim že mi uvěřil, uvolnil objeti a dal si ruce v bok.
Sklopila jsem zrak, styděla jsem se.
Po několika minutovem tichu muž pronesl, zdalo se mi, že slova volil velice optarně.
„Do chvile než zjistim co se stalo a kde je muj opravdovy pan. Budeš ty Lidielem Amdisem, panem Severskych zemi a Zapovězeneho Amdiskeho uzemi.“
„Ale…“
„Pokud se budeš držet mě a verze, že ti čarodějove vymyli mozek a že si nic nepamatuješ, bude to dobre. Všechno tě naučim…a teď rychle, musime se připojit k tve armadě pochodujici na vychod.“ Popadl mě za ruku a vedl mě ke koni. Zastavila jsem se a
pronesla:“ K jake armadě? Ja neumim bojovat! Jsem ženska, vzpominate…nechci se zaplest do něčeho, co nejsem schopna zvladnout, nemužu zasahovat do vyvoje na této planetě, když na ni nepatřim.“
Anteros stuhnul v pohybu, trhnul mou rukou, tak že jsem zadama narazila na sedadlo koně. Zviře se jen trochu pohlo ale zustalo stat. Ante si položil ruce kolem me hlavy na sedadlo a vyhružnym hlasem poznamenal: „Teď si Lidiel Amdis, muž který nasedne na koně a bude velit vojsku proti celemu světu za prava lidi a jinych tvoru žit spolu, abys dokazal celemu světu, že dobro a zlo muže koexistovat! A jestli to neudělaš, tak zemřeš! Je ti to jasne?!“ Poslední slova skoro zavrčel. Strachy jsem pokyvala hlavou. Jako mžikem oka se rozčilena tvař Antera změnila na zas tu překrasně milou, usměvavou.
„Teď pane, vam pomužu nasednout.“ Jakmile jsem se ocitla na koni, Anter se vyhoupl za mě. Položil me ruce na otěže a ukazal jak je držet. Pak trochu nakopnul koně a zavelel k jizdě.
Během chvile jsme uhaněli udolim. Po nějake době jsme dostihli Marta a jeho spolujezdce.
***
Odpočinek.
Na druhý deň...
-
Na odpočinek jsme se zastavili až když slunce začalo zapadat. Muj společnik seskočil z koně jakoby ani nejel cely den na koni, jakoby se ho unava ani nedotkla a začal chystat nocleh.
Zato ja jsem citila unavu snad za všechny přitomne. Bolel mě neuvěřitelnym zpusobem zadek a chtělo se mi strašně moc na zachod.
Velice pomalym tempem jsem slezla z koně, spiš jsem z něho sletěla, když jsem se pokoušela přetahnout unavenou nohu přes sedlo, tak kuň se pohnul a ja jsem se ocitla na zemi.
Ani jsem si nechtěla představovat, jak se přitomni zatvařili, když tohle viděli. Zastyděla jsem se a posadila se. Všechno mě bolelo a chtělo se mi brečet. Položila jsem si dlaně na obličej abych očim zabranila v nepřistojnem konani. Teď jsem přece muž, nesmim ukazat svou slabost. Ovšem tichemu vzlyku jsem zabranit nedokazala. Vylekala jsem se, že mě mohl někdo uslyšet. Zapomněla jsem na bolest v zadni časti těla a prudce jsem se postavila.
Řikala jsem si, že jestli si ulevim močaku, hned se budu citit lepe a zabranim těm zbytečnostem kapat z me tvaře. A tak jsem zamiřila do lesa, protože jsem si uvědomila, že se ještě budu muset seznamit s tim co mam mezi nohama.
„Kam jdeš muj pane?“ Ozval se Anteruv přisny hlas. A ja jsem neměla tu silu mu odpovědět.
Vnořila jsem se do lesa a ušla par metru, když jsem si byla jista, že mě nikdo nevidi, otočila jsem se k jednomu stromu (tak jak jsem viděla v televizi) a rozepnula poklopec u gati. Když jsem spatřila co je uvnitř. Se samym zoufalstvim jsem se opřela rukou o strom a položila čelo na ni.
„Jak se to kurva ovlada?“ Zamumlala jsem unaveně a myslela jsem, že se znovu rozplaču.
Když jsem ucitila jak se mi o zada někdo opřel, prudce jsem otočila hlavou a spatřila jsem hezkou tvař Antera. Usmal se na mě a opřel si bradu o me rameno. „Neni se za co stydět, mužeš byt na sebe hrda, si dobře obdařeny muž.“ Poznamenal a ja jsem si myslela, že se propadnu pod zem. Pravou ruku opřel o strom vedle me a druhou položil na mou levou ruku, pak ji navigoval ve směru meho rozkroku. Malem jsem vyjekla, když jsem se toho dotkla svou vlastni dlani a za doprovodu Anterove ruky.
„Tiše,“ pronesl tlumeně a možna se mi to i zdalo, ale slyšela jsem v jeho hlase i častečku vašně. Zavřela jsem samym studem oči.
„Dobře se divej.“ Poznamenal s tichou usměškou. Odvažila jsem se nakouknout dolu. „Tak, rozumiš... a teď se uvolni a pujde to.“
„No...“
„Ja se nemužu uvolnit, když se na mě někdo diva a ošahava.“ Poznamenala jsem s lehkou podražděnosti v hlase. Protože mira meho studu přetekla všechny hranice.
„Dobra tedy.“ Muž uvolnil objeti. „Nezdržuj se tu dlouho, lesy jsou zde nebezpečne, mužeš potkat divoke elfy a to není nic dobreho. Jsou masožravi.“ A s těmito slovy odešel. Mezitim se stihlo setmit.
„Masožravi elfove...no to je gól...“ Poznamenala jsem ironicky, když jsem citila ulevu vyprazdňujiciho se močaku. V jednu chvili se mi zazdalo, že se něco za mnou pohnulo. Ovšem když jsem se otočila, nikdo tam nebyl. Zamrazilo mě a tak jsem pospišila.
Když jsem byla hotova, zamiřila jsem zpět k mym novym společnikum.
Jak se zdalo Mart už spal a Anter držel hlidku. Neznamy společnik s plavymi vlasy seděl na dece a nad malym ohněm a hřal si ruce. Když si mě všiml, pozval mě abych se k němu posadila. Než jsem k němu došla, vyměnili jsme si ktatke pohledy.
Komentáře
Přehled komentářů
Sledoval ako Lidiel do seba obracia dúšok s poloprázdnej fľaše. Po dopití mu fľaša vypadla z rúk. Zasmial sa tomu a jeho hlava potom ako v nejakom spomalenom zábere začala klesať, až pristála na Valjanovom ramene. Uir si z úsmevom odfrkol:
„Až tak moc zase toho nevydrží.“
Vstal, podišiel k nemu a vzal si fľašu zo zeme.
„Toho by bola večná škoda.“
Celý zvišok do seba obrátil na jeden krát.
„A-asi... by... sme homali, óódniesť... n...nie?“
Uir sa zamračil.
„To ho chceš vliecť do jeho stanu? Cez polovicu leženia alebo ako ďaleko to vlastne je?!“
Orenova tvár nadobudla sústredený výraz, teda aspoň sa to niečomu podobnému podobalo.
„Kany má stan neďaleko, mohly by sme ich oboch zložiť tam... vyzerajú, že to potrebujú.“
„Ne... neblááázni! Veď je to l-lord! Čo-hík-o s nami spraví, keď nakonieczistí, žééé sme ho strčili dóóó cudziehostanu?!“
Protestoval Valjan.
„Ale... pritom ako sa doriadil si najskôr nič nebude pamätať!“
Mávol rukov Uir a chytil Lidiela za ruky.
„No čo tu všetci sedíte ako päť peňazí? Pomôžte mi s ním!“
Oboril sa na ostatných. Oren, ktorý bol z celej partie v poradí druhý najtriezvejší vzal Lidiela za nohy a vykročil prvý, pretože bol znalý smeru. Iný vojak z partie im svietil pochodňou na cestu.
„Si si istý, že sa tam vojdu obaja?!“
Zapochyboval Uir, keď ho uložili do Kanyho stanu.
„To uvidíme až sem dovlečieme Kanyho.“
S tým boly menšie problémy, kvôly Kanyho vyššej telesnej hmotnosti ale aj napriek tomu sa im podarilo uložiť ich do stanu oboch.
32
(Sheewa, 8. 5. 2012 0:52)
„Děkuji.“ Ozvala se Lidia a oplatila mu usměv, kterým by odzbrojila i masoveho vraha. Uir se rozesmal a poplacal ji po rameni.
„Tak panstvo, kde to mame?“ Nečekal na odpověď. Namiřil si to k věcem rozloženym kolem maleho taboroveho ohně. Nevšimaje nesouvislých protestu společensky lehce unavenych vojaku zašmatral pod podivně vyboulenými dekami a vytahl koženou lahev. Z mlasknutim ji otevřel a pořadně si loknul.
„Aaaah tahle není zas tak špatna.“ Zakřenil se a rozhlidl se kolem sebe. Vojaci dalo by se říct stale stali v mátoživém pozoru a čekali na to co uděla jejich pan Lidiel.
„Tam budeš stat věčnost nebo si pujdeš loknout taky?“ Zvolal Černy kocour a znovu obratil svou pozornost k lahvi.
Lida se podivala na vojaka jmenem Oren, kteremu v ten moment před očima proběhl cely jeho život a pokyvala hlavou. „Pohov.“ Rozkazala a s relativně veselou naladou rozhodla se poprve ve svém životě opit.
-
Bylo pozdě v noci. Uir si hral v kostky s jednim z relativně střízlivých vojaku a po očku pozoroval Lidiela.
Seděl za ohništěm naproti němu s lahvi v ruce a něčemu se srdečně smal až mu tekly slzy. Jeho hluboký, veselý a krásný smich zněl jako zvon, jako esence jeho melodického a neobvyklého hlasu.
Smich Lidiela Uira dojímal a pronikal mu hluboko do srdce do te urovni, že se rozhodl vojaka před sebou neobrat i o jeho poslední spoďary. Ukončil hru.
Povzdechl si a s myšlenkou, že začina měknout se připojil k Lidielove rozesmate společnosti. Posadil se na místo mezi vojakem Orenem a jeho kolegou Kanym, který ve vašnivem oběti s kopim oddaval se hlubokemu spanku.
31
(GirappAWt, 8. 5. 2012 0:50)
-
„Schovajte to! Schovajte to do frasa, Amdis ide!“
Varoval Oren svojich kamarátov keď zazrel strieborného lorda v medzere medzi stanmi, mieriaceho smerom k nim.
„Tak, dobre? Ale, Kany... sakra. Poď sem! Tu, tu sa postav.“
Chytil jedného vojaka, ktorý sa očividne sústredil viac na fľašu, než na kocky ktoré hrali a mali ich na debne rozložené, za rukáv a dotiahol ho na jedno voľné miesto, kde ho postavil.
„Hm... toto drž!“
Strčil mu do ruky kopiju, keď sa mu nezdalo ako sa pozvoľna nakláňa dopredu a dozadu, ako keby sedel v člne a bolo to spôsobené vlnami.
„Preboha koľko si toho vypil?“
Kany nebol schopný odpovedať a tak iba otrčil ruku na ktorej ukázal štyri prsty.
„Ty snáď niesi normálny!“
Pohľadom preletel ostatných svojich kamarátov ktorý boly ešte ako tak v schopnom stave.
„Tak, všetko pripravené?“
„Ty Or, a čo tu vlastne robíme?“
„No čo asi, strážime!“
„A čo také?“
„Ja sa s teba... čo ja viem? Tamten stan!“
Ukázal rukov Oren na jeden zo stanov ktorý mali za sebou.
„Aha, čo je v ňom?“
„Sú tam zásoby ovsa pre kone.“
Hlásil jeden.
„Prečo by osem chlapov strážilo ovos?“
„Lebo odteraz sú to nebezpečné magické artefakty!“
„Blbosť, stan z artefaktmi je zvlášť označený!“
„Spriaznený duchovia, vy to vidíte!“
Zaúpel Oren.
„Nekomplikujte to! Lord aj tak iba prejde okolo, stačí byť v pozore keď prejde a tváriť sa čo najtriezvejšie jasné!?“
„Na to je už neskoro.“
Ukázal rukov Valjan. Oren ktorý bol hlavou natočený ku svojim druhom sa natočil po smere ktorým ukazoval a zbledol. V uličke priamo pred nimi stál Lidiel Amdis v doprovode akéhosi neznámeho, plavovlasého muža, v tváry rozpaky. Oren urobil jediné čo mu napadlo. Zdvyhol ruku do vzduchu a zvolal:
„Sláva striebornému lordovi!“
Jeho druhovia sa k nemu pridali, pričom Kany sa obmedzil iba na zdvyhnutie ruky.
-
Uir drgol do Lídie lakťom aby sa prebrala zo šokovaného tranzu. Lídia sa zatvárila ako veliteľ a začala:
„Vy ste... opitý v službe?!“
„Niéééé, niééé kdeže!“
Všetci zborovo krútili hlavou, Kany sa pri tom krútení radšej chytil kopije oboma rukami.
„To by nás nikdy ani len vo sne nenapadlo pane. Mali sme len ten pohár vína ktorý ste prikázali dať každému prítomnému vojakovi.“
„Ak je toto pravda, tak sú to buď najmizernejší klamári na svete, alebo vydržia piť ešte menej než ja.“
Pomyslela si Lídia. Uirov názor bol taký, že rozmýšľa už pridlho, čo jej naznačil ďalším štuchancom.
„No, tak, nebudeme z toho robyť vedu, ak pravdaže ponúknete aj nás.“
„Ale čím môj pane?“
Valjan zahováral ďalej.
„Prestante, hráte to mizerne!“
Ozval sa Uir.
„Videl som vás tu sedieť, popíjať a hrať kocky!“
„Ty špináááá! On nás udal lordovi... týýýý!“
Šestica z osmice chlapov sa už už chystala vyrútiť na Uira, ale Oren rozpriahol ruky a zastavil ich.
„Ale... sakra! Notak! NO!!!“
Čo najmilšie sa na Lidiela usmial.
„Páni, bude nám cťou keď sa pridáte k našej spoločnosti.“
Oznámil im.
30
(Sheewa & GirappAWt, 8. 5. 2012 0:48)
Stráž pred stanom v modrých tunikách so zlatým erbom na hrudi a na pravom ramennom chrániči sa ani nepohla, zrejme z obavi, že si lord tak podrobne prezerá ich, lebo sa mu na nich niečo nezdá. Keď si to všimla prikázala „pohov“ a ich napäté svalstvo konečne povolilo. Otočila sa a vyrazila pomedzi stany. Priestoru medzi nimi nebolo nejako zvlášť veľa, uličky boly úzke natoľko, že by sa traja nevedeli obísť a pred jazdcami na koňoch sa človek musel uhnúť. Míňala mužov pečúcich uloveného jeleňa nad ohňom, mužov popíjajúcich a hrajúcich kocky na nejakej bedne a dokonca aj niekoľko žien. Väčšina z nich bola odená do rôznofarebných plášťov, ale našli sa aj ženy v lesklej zbroji udržujúce svoje meče v dobrom stave a vysokom lesku a ostrosti.
„Pardon.“
Ospravedlnil sa muž ktorý do nej vrazil.
„Oh aha to si ty!“
Zastavil sa a zahľadel sa na ňu. Bol to Uir.
„Teda... netuším prečo ťa volajú strieborný lord keď máš kapsy prázdne ako otrok ktorého mzdou je bič.“
Ukázal jej prázdne dlane na znamenie toho, že v jej vreckách nič cenné nenašiel.
„Co je?“ Zeptal se, když si všiml vyrazu na Lidielove skoro ženske blede tvaři. Byla překvapena.
Lidia si uvědomila, že ma doširoka otevřenou pusu a tak ji v rychlosti zaklapla.
„Ty…ty…vypadaš jinak!“ Zakoktala. A doopravdy Uir vypadal naprosto nově. Předtim si Lidia myslela, že mu bude tak kolem čtyřiceti let. Byl zhrbeny, špinavy s vousy zakryvajici jeho pravou podobu.
Teď před ni stal muž kteremu nemohlo byt vic jak 30 let. Měl hezkou aristokraticky obličej s modrými oči a medově zbarvenymi plavymi vlasy, kromě toho oplyval vysokou, štihlou a pružnou postavu.
„Aah….jo to jo mysliš vlasy a vousy….dovolil jsem si využit pohodli jedne z žen nějakého velícího důstojníka. Umyla mě, ošetřila me rany, učesala a oholila. Dokonce mi tajně pujčila i nějake čiste věci, které určitě nebudou chybět jejímu manželovi. Haha! Samozřejmě za protislužbu.“ Poslední větu pronesl s lišackym usměvem, aby naznačil jaka protislužba to byla.
„A ty kam míříš, muj pane? Slyšel jsem, že se u tebe zabydlela naše krasna zachránkyně Wiraa.“
Tato otazka přivedla Li zpět k vědomi. „Chtěl jsem se jen projit…myslel jsem si, že to pomuže od toho bolestivého bzučeni v me hlavě.“
„To jen tak nezmizi Lidieli. Mučeni Itakou ma sve následky. Viš co…mam napad.“ Uir položil paži na Lidiny ramena a začal ho odvadět pryč. „Po cestě sem jsem viděl jak nějaka banda vojaku si popiji sve tajne zasoby slabeho vina. Co kdybychom k nim udělali vylet?“
„Ale ja nepiju alkohol.“ Zaprotestovala, ale Uir nechtěl nic slyšet.
Anter po tom ako dostal pravdepodobne neúmyselnú facku od Lidiela prostredníctvom Waylina sa pozviechal na nohy vydal sa ho nasledovať. Videl ako vošiel do svojho stanu a tak sa tiež priblýžil ku vchodu. Stráž ale skrýžila kopije.
„Lord si nepraje biť rušený.“
Oznámil jeden zo strážcou s úsmevom na perách.
„Neviem kto presne ste, ani to akú máte hodnosť, no súdiac podľa uniformy žiadnu, takže okamžite znížte svoje zbrane!“
„Nemôžeme pane. Neberte si to zle, ale lord by asi... nebol nadšený.“
Ozval sa druhý strážca.
„Viete, jeho lordstvo tam nie je samé.“
„Ako, že nie... ahá.“
Anter vystrel ruku.
„Iba nakuknem, či je všetko v poriadku.“
Strážci sa na seba pozreli a odstránili prekážku z kopijí. Anter trochu jemne odhrnul okraj plachty vchodu. Naskytol sa mu pohľad na nahého Lidiela, natočeného k nemu z časti chrbtom z časti z profilu ako vlieza do kade s horúcou vodou v ktorej si hovela pantheranka. Okamžite odstúpil od vchodu a otočil sa.
„Máte pravdu, všetko je v poriadku. Odceňujem ako svedomito si plníte svoju povinnosť.“
Oznámil strážcom a vybral sa vyhľadať Marta, s ktorým sa akosi rozdelili pri príchode do tábora.
29
(Sheewa & GirappAWt, 8. 5. 2012 0:47)
„Snáď nevadí, že je to všetko mužské, ale nič iného tu nemám.“
„Vážne nič ženské?“
Wirra predstierala sklamanie.
„Tak to asi zo sebou nemáte žiadnu ženu?“
Vyletelo jej z úst. Keď si uvedomila čo povedala a komu dodala.
„Prepáčte, to už bolo asi trochu za hranicou.“
„To je vporiadku.“
Ubezpečila ju Lídia, ktorá sa v ten moment nad tým aj zamyslela. Doteraz toho bolo toľko naraz, že ani neuvažovala o tom či je Lidiel slobodný, alebo ho tam niekde v šírom svete tejto planéty túžobne očakáva nejaká spanilá deva. Čudovala by sa keby tomu tak nebolo, obzvlášť potom ako mala tú česť vidieť jeho lordstvo tak ako ho spriaznený duchovia, ktorých tu všetci stále spomínajú, priviedli na svet. Ale teraz, súdiac podľa jeho správania, bol skutočný Lidiel buď momentálne osamelý, alebo sukničkár.
„No čo už, ak tu nie je nič iné. Aj tak po tom čo som mala na sebe niekoľko posledných týždňov by bolo aj vrece od zemiakov skoro ako honosné rúcho. Ale čokoľvek mi dáte, obávam sa, že to čiastočne znehodnotím.“
„A to už prečo?“
Začudovala sa Lídia. Pantheranka sa odrazu zjavila po jej boku, zamotaná iba do uteráka ktorý si jednou rukou pridržiavala na prsiach. Z mierne naježenej srsti ktorú sa zjavne tým uterákom ešte pred chvíľou snažila trochu usušiť ešte kvapkala voda.
„Preto.“
Dôrazne zamáchala chvostom zo strany na stranu a po celom stane sa rozleteli kvapky vody.
„Aha.“
To bolo jediné na čo sa Lídia zmohla, keď si uvedomila, že je snáď ešte vo väčších rozpakoch, než keď videla Lidiela. Nie preto, že bola v prítomnosti sporo odetej ženy, v podobnej situácií už bola neraz, keď sa doma na Zemi sprchovala po telesnej, ale preto, že jej pohľad akosi stále ťahalo na „zakázané miesta“ na Wirrinom tele. A tak ten pohľad radšej stočila niekam inam a podala jej kvôpku zloženého oblečenia. Pantheranka si ju prevzala s poďakovaním a hneď začala s obliekaním.
„Len dúfam, že nebude vadiť, ak si nechám aj tú bielu kombinézu. Je pohodlná do boja. Ba čo viac bavý ma predstava výrazu Hodlemovej tváre keď sa k nemu budú dostávať správy, že v radoch jeho úhlavného nepriateľa bojuje jeden z anjelov smrti.“
„Myslím, že to nebude problém. A aj mne sa tá predstava páči.“
Súhlasila Lídia, aj keď netušila ako Darko Hodlem vlastne vyzerá.
Ale teď jeji momentální starosti byla žena před ni a ona sama. Koupel ve vaně ji hodně ulevila, ale i přes to. Lehka nevolnost stále přetrvávala. Předtim než pujde spat, se rozhodla porozhlídnout se po taboře. Ovšem neměla v umyslu jit někam daleko.
A tak se omluvila a vyrazila ven. Před vychodem se ještě zastavila a zkusila si do paměti vryt nějaky poznavaci znak velitelského stanu. Našla jen erb na prave straně plachtoviny. Emblem byl ve tvaru zlateho štitu s modrym polem a stříbrným dvouhlavym drakem uprostřed.
28
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:51)
„Přestaň sebelitovat. Nejsi naivni!!!!! Jen věřiš v lidi, které tě pořad dokola podraži a klamou….Pro bohyni Lidie, když jsem provaděl to kouzlo ani jsem nepřemyšlel nad tim, co se stane s osobou, kterou přetahnu do meho těla. Stal jsem pevně za svým cilem a ostatní mě nezajimalo.“ Muž se odmlčel, protože i on citil tu skvělou masaž, která mu znemožňovala přemyšlet.
Otočil divku obličejem k sobě a pronesl:“Když ses objevila v mem těle. Bylo to jako bum novy.“
Ozval sa, vybrujúci, postupne silnejúci, vrnivý zvuk a obaja pocítili masážne pohyby v oblasti hrude. Zvuk bol po chvíli tak silný, Wirra mala zrejme ústa priamo za Lidielovim uchom, až to v Lidielovom podvedomý spôsobovalo niečo čo by sa dalo prirovnať k prudkým závanom vetra. Lidiel sa na Lídiu snažil hovoriť, ale zjavne nepočula ani slovo. Chytil ju za ruku a ťahal ju k čiernemu jazeru. Snažila sa protestovať ale bol nekompromisný.
„Porozprávame sa neskôr!“
Uzavrel aj posledné pokusi o dialóg a strčil ju do čiernej vody.
Lídia, späť v Lidielovom tele prudko otvorila oči, ztriasla zo seba Wirrine ruky a uviedla jeho telo do sediacej polohy. Wirra ľaknutím z nečakanej zmeny až nadskočila.
„Ja... spomenul som si, že musím ešte niečo...“
Koktala a opúšťala kaďu.
„Ale, vďaka... za masáž... bola... príjemná.“
Zaklamala zatiaľ čo si na seba naťahovala vrch oblečenia. Wirrin výraz však vravel, že nechápe čo sa deje.
I když nelhala uplně. Masaž byla doopravdy přijemna. Vic než to…byla vzrušující. Jestli Lidiel citil to stejne. A on to citil… tim si divka byla jista, tak už chapala proč ji hodil do te vody místo sebe. Kdyby se vratil on sam, tak by to nezustalo jen u masaže. Divka toužila po doušku čerstvého vzduchu. Ale nechtělo se ji na sebe natahovat to špinave oblečeni. Už ta tunika ji nepřijemně škrabala na tělo.
„Lorde Lidieli, udělala jsem něco špatně?“ Ptala se zmatena Wiraa pozorujic Lidiela přecházet po stanu a něco hledat.
„Ne, neudělala jste nic špatneho. Jen hledam….“ Lida konečně objevila velkou truhlu pobliž postele a nahledla do ni. Bylo tam oblečeni. Rychle se v něm prohrabla a vytahla něco co se podobalo mužskym boxerkam, ponožky a pak dlouhe černe gatě, také objevila čistou hnědou tuniku s jemnym stříbrným vyšivanim na limci a s krátkým rukávem a také jedny kvalitni boty z tmavo -heněde kuže neznámého zviřete, které ji sahaly až po kolena a pas stejne barvy. Když si to všechno v rychlosti oblekla. Uvědomila si že pantheranka, bude také potřebovat něco na sebe. Obratila se na ni a v rychlosti zavřela oči. Žena totiž vylezala z vody. Byl to úchvatný pohled dokonce i na divku v mužskem těle. Lida se znovu obratila k truhle. Našla tam další kusy oblečeni. Natahla ruce do boku a nervozně pronesla:„Kdyby jste chtěla Wiroo, něco čisteho na sebe… tady to je.“
27
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:51)
Pri tom pohľadom zavadila o hladinu jazierka. To čo tam videla ju prinútilo vzdať ďalšie rozhliadanie. Z hladiny jazierka na ňu hľadela nahá Wirra, ponorená do kade plnej vody z ktorej stúpala para. Lídia si pretrela oči aby sa uistila, že znovu nezaspala a nieje to nejaký veľmi podivný sen, alebo že neblúzni.
„Jestli mi slibiš, že si na mě nic nedovoliš, tak ti dovolim vlezt do vody dokud je horka. Ta kaď je dost velka pro nas pro oba. Umyju ti zada a vlasy.“
Tentoraz to bol Wirrin hlas. Lídia opäť nahliadla do jazierka. Chvíľu videla Wirrinu tvár, potom sa všetko pootočilo ako keď kameraman bez strihu prudko švenkne kamerou a videla už len okraj kade, stúpajúcu paru a striebristú stanovú plachtovinu. Cítila teplo ktoré sa rozlievalo po jej tele a potom znova ten dotyk ducha na ramene. Obzrela sa ale nikto za ňou nestál, kto by sa jej mohol dotýkať. Keď v obraze jazierka uvidela ako ruka s krátkou bielou srsťou z čiernymi pruhmi, držiaca žinku prechádza po zjavne Lidielovej ruke a uvedomila si, že ten dotyk cíti, došlo jej ktorá bije.
„Sakra, tá ženská ma obchitkáva!“
Zakliala.
„Teda vlastne obchitkáva jeho...“
„Ale vlastne aj mňa!“
Pri tej predstave sa otriasla. Pokúsila sa dlaňou plesnúť po hladine aby sa voda rozčerila a dúfala, že obraz sa stratí. Ale ešte aj vodná hladina bola z jej dosahu oddelená tou sklenenou stenou.
Lidiel po chvíľke zadriemal, pretože horúca voda a para ktorá z nej stúpala, tak ako aj až obdivuhodne nežné ruky tigrej ženy mu pomohly úplne sa uvoľniť.
Voda jazierka začala pozvoľna temnieť až nakoniec absolútne sčernela. Lídia bola rada aspoň za to, aj keď tie ruky, dotýkajúce sa jej všade po tele nezmizly. Z čiernej hladiny sa vynorilo Lídielovo čelo, potom cez obočie, nos, ústa, bradu, krk a telo až z nej vystúpil celý. Pritom však zostal dokonale suchý.
A nahy. Lidia se zčervenala a odvratila hlavu na bok. Viděla to, proboha ona to viděla! Měla by na to už konečně zvyknout, ale nešlo to.
„Hele tak jsme se nedomlouvali.“ Začala a jeji pohled znovu sklouzl na naheho Lidiela. Divka se pevně rozhodla, že se nepodda jeho pokusu o zmateni jeji pozornosti. Otočila se zadama k němu a pokračovala v lamentovani: „Zavřel si mě v prosklene kleci a nemohla jsem se nikam pohnout a taky citim ty ….ty …ty proboha…nemužeš si na sebe něco vzit??? Uvadiš mě do rozpaku.….viš jsem..…. Na co si mě…“ Mimo zmiňovanou masaž, kterou vnimala na ramenou a břichu, ucitila těsně za zady Lidielovou tichou a hrozivou přitomnost. Polkla a pokračovala v mluvě:“Hele řekni mi, proč si mě, mou duši vtahl do tohoto světa. Nebezpeči je pryč, mohl bys mě vratit zpatky do meho těla, do meho světa a jit hledat meč a vyřešit si svůj vlastní problem a nechat se oblaskavat ženami a…a..“
„A nikdy to neudělam….“ Zašeptal ji na ucho a pohladil ji něžně prsty po krku. Pak ji ze zadu objemul a polibil na kraj ucha. „…nikdy tě nevrátím zpět. Lidio maš pravdu, zavirat tě nebylo spravne. Už to nikdy neudělam, budeme si muset podělit me tělo do chvile než ti najdeme jiné… Vhodne pro tebe. Co říkáš na to, že ty budeš v mem těle ve dne a pote co usneš budu v něm zase jen ja. Až na nějake vyjimky.“
„Moje tělo je na Zemi, tak ho sem přetahni a nebo mě pošli zpatky.“
„Ja tě zpatky nepošlu.“
„Proč?“ Vykřikla naštvaně divka a chtěla se dostat z jeho naruči, ale ta byla jako z kovu.
„Nemam ani dost sil a ani to nechci. Lido ja vim co se ti honi hlavou. Nepředpokladal jsem, že mě Anteros vysvobodi, nebo kdokoli zachrani. Sbiral jsem sily ke kouzlu, které by zabranilo Hodlemovi dostat se k me duši a tim padem k sile, po které tolik touži. Ale nemohl jsem me tělo nechat jen tak. Protože Hodlem by zjistil, že něco není v pořadku a využil by toho ve svůj prospěch.“
„Ale oni tě chtěli popravit…Nechal bys mě zabit?“ Zamumlala Lida se slzama na krajičku.
Lidiel polknul a taky vykřiknul. Divka se zachvěla, když se tak stalo.
26
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:49)
Wirra si uživala koupele v dřevěne dlouhe kadi, když se plachta od vchodu odhrnula a do stanu vstoupil Lidiel. Žena si přikryla naha prsa rukou a ztuhla v očekavani budoucích udalosti. Byla připravena snad na všechno.
Ale muž ji jen chvili pozoroval zlatyma hypnotickýma očima. Pote se pomalu z boku přiblížil k vaně ze dřeva, sundal si bilou tuniku, odhodil ji na zem a přičupnul si k ni. Nabral do dlaně horkou vodu a oplachl si unaveně vypdajici krasny obličej. Voda stékající po jeho tvaři mu na krku a svalnate, hladke hrudi vytvořila tenkou čistou cestičku. Lidiel sklopil vyčerpane oči. Žena se přistihla jak vytahuje ruku z vody a něžně hladi muže po spanku a lici. Chtěla svou ruku už odtahnout, když ji zakryla jeho velka široka dlaň s dlouhými prsty. „Ještě chvili.“ Zašeptal prosebně. Tehdy pantheranka tiše poznamenala.
„Jestli mi slibiš, že si na mě nic nedovoliš, tak ti dovolim vlezt do vody dokud je horka. Ta kaď je dost velka pro nas pro oba. Umyju ti zada a vlasy.“
Střibrny lord souhlasil. Sundal si oblečeni a když vlezal do vody si žena všimla hojicich se ran po byči a okovu na zapěstich rukou a novou a jizvu od dyky. Když seděl. Wirra polkla a položila sve dlaně na silna Lidielova ramena. Neznamo proč, necitila z něj nebezpeči jako z většiny mužu co potkala. Byla z něj citit jen unava a špina nemytého těla.
Žena si Lidiela chtěla opřit o svou hruď a nechat klesnout jeho hlavu na rameno. Ale muž si položil ruce kolem okraju kadě a trochu se svezl do vody. Nakonec jeho hlava spočívala pohodlně na ženskych prsou. Wirra si tedy odevzdaně vzala žiňku ležici na malem taburetu stojícím vedle kadě a namočila jej do vody.
Pôvodne mala v pláne urobiť to čo mu povedala, umyť mu chrbát a vlasy, ale v tejto pohole umývanie chrbta bolo sotva možné a tak začala ramenami. Aj cez žinku cítila pletence jeho svalov, ktoré boly ale veľmi ztuhnuté. Nebolo sa čomu čudovať po viac než mesiaci mučenia zahrňujúceho všetky možné formy. A tak do umývania zapojila trochu aj niečo ako pokus o masáž. Postupne prešla od ramien cez ruky. Taktýto druh služby doposiaľ neposkytovala a tak sa snažila všetko robyť tak, ako keby umývala sama seba, až na to, že dávala oveľa väčší pozor aby ani náhodou nevytiahla pazúry. Lidiel si jej starostlivosť užíval zo zatvorenými očami.
Okolo Líde akoby niekto odrazu zaklapol klietku. Aj napriek tomu, že klietka vyzerala absolútne rovnako ako krásne malé údolie s vodopádom, jazierokm a čerstvou trávou, veľmi rýchlo zistila, že sa jedná o väzenie. Keď si totiž dala dohromady, že pravdepodobne zase spý a Lidiel ju z nejakého dôvodu opäť priviedol sem a nikde ho nevidela, rozhodla sa ho vyhľadať. Neurobila ani desať krokov od jazierka keď narazila do nejakej neviditeľnej prekážky. Ako keby medzi ňou a krajinou okolo bola neviditeľná sklenená stena. Skúsila to iným smerom, ale aj pri druhom pokuse narazila na rovnaký problém. Postupným skúšaním zistila, že môžnosť priestoru jej pohybu v tomto zvláštnom svete je desať krokov vo všetkých smeroch od jazierka. Sadla si teda na kameň a ukryla si tvár v dlaniach. Niečo bolo nejakým spôsobom zle, netušila čo, prečo ani ako, ale vedela to. Odrazu sa jej niečo neviditeľné dotklo na spánku a pohladilo ju po líci. Takmer poplašene vyskočila, ale skôr než to stačila, pripísala to závanu vetra. Následne sa však zo všetkých strán ako keby okolo nej z každej svetovej strany stál ten istý človek ozvalo:
„Ešte chvíľku.“
Poznala Lidielov hlas a začala sa rozhiadať, či si ho nevšimne ako prichádza z nejakého lesa spoza neviditeľnej bariéry.
25
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:47)
Anter si založil dlaň pod bradu a uvažoval nad tým čo počul. Povesť o Borumovi ktorý o meči zatratených Rodelonovi hovoril samozrejme poznal. Borum bol šialený princ ktorý v hone za korunou zavraždil svojich dvoch starších bratov počom, čo zistil, že ich otec je smrteľne chorí aby sa on dostal na trón. Spriaznený duchovia Boruma za jeho čin potrestali tak, že dali čarodejovi Zeronovi znalosť ako vytvoriť bytosť schopnú vstúpiť akejkoľvek druhej živej bytosti počas spánku cez sny do mysle, a kým na neby vládnu hviezdy dotyčnému tvorovy vládol. Takto bytosť ktorú stvoril Zeron prevzala nad Borumovou mysľou kontrolu a prinútila ho zabyť sa vlastným mečom ktorý sa nazýval Rodelon, mečom ktorým on zabil svojich bratov. Čepeľ sa napila Borumovej prekliatej krvy a zbraň strávila jeho dušu. Poväsť sa končila tvrdením, že spriaznený duchovia odovzdali meč do rúk strážcovi mŕtvych ktorý stráži brány podsvätia a bráni zlým duchom aby odtiaľ vstúpili do sveta.
Anter samozrejme celú tú časť o bytosti, samovražde, strávení duše a podsvätí nebral vážne. Avšak Borumova existencia aj existencia Rodilona bola hystoricky potvrdená. História však hovorila aj o tom, že meč sa stratil už pred pár storočiami. Konečne sa prebral zo svojho zamyslenia a zistil, že Lídiel spadol zo stoličky a leží na zemi. Okamžite ho zdvihol a uložil na svoju posteľ. Nahmatal mu pulz, jeho telo bolo teplé a potil sa. Okamžite preto vyrazil vyhľadať Waylina.
Našel ho přesně tam, kde si myslel, že ho najde. Vedle jidla. Přesněji před kuchařem, který mu i přes upěnlive žadoněni odmital dat druhou porci. Bylo zvlaštni, že i přes svou štihlou tělesnou konstrukci dokazal Waylin spořádat poměrně velke množstvi vojenských zasob.
„Zase žadoniš o davku na vic?“ Poznamenal muž magovi na ucho a uhnul ve chvili kdy se ten po něm samym ulekem ohnal prázdným taliřem.
„A-anterosi.“ Zakoktal čaroděj.
"Deje sa niečo?"
"Išiel by som inak za tebou?"
Opáčil Anter a potiahnutím za rukáv jeho róby naznačil aby ho nasledoval. Waylin sa prázdneho taniera, v ktorom dúfal nájsť ďalšiu nálož vzdával len neľahko.
"Tak čo sa deje?"
"Lordovi Amdisovi sa priťažilo."
"Priťažilo?"
Čarodej znel nechápavo.
"Áno priťažilo. Odpadol a zdá sa mi, že mu nastupuje horúčka."
Ďalšiu cestu absolvovali náhlivo a bez slov. Trvalo len zopár minút než sa doprepletali pomedzi stany k tomu Anterovmu.
"Čo s ním je?!"
Pýtal sa praktycky hneď ako mu Waylin položil ruku na čelo. Pootvoril mu viečko a zahľadel sa mu do oka. Potom ho znovu pustil, presunul ruku späť na čelo a zašepkal pár slov.
"Vyčerpanie a únava."
Skonštatoval napokon.
"VYČERPANIE A ÚNAVA?"
Vyprskol Anter.
"Hovoríme tu predsa o Lidielovi Amdisovi."
"To môžeme, ale nezabúdajme na to, že lord Amdis doteraz nebol vystavený viac než mesačnému mučeniu pomocou itaky a pokusom Darka Hodlema dostať sa mu čiernou mágiou do mysle. Plus si k tomu prirátajme, že len pred niekoľkými hodinami bol takmer mŕtvy, a teraz odrazu sa pustí do kto vie čoho! Vravel som, že je ešte priskoro na to aby opustil svoje lôžko."
Podal Waylin svoje vyčerpávajúce stanovisko. Potom položil svoje čelo na Lidielovo, ukazováky mu pritiskol na spánky a začal do neho prelievať svoju energiu aby mu uľavil.
Ale co se nestalo. Lidiel otevřel oči, zavrčel a ohnal se. Odhodil Waylina na Antera, posadil se a pak se matoživě postavil. V te chvili vběhli do stanu vojaci zburcovani hlukem. Muž se narovnal a jeho šede-zelene oči se změnily na zlate s kočičimi zorničkami. Prošel kolem zmatenych vojaku ven a zamiřil ke svemu stanu. Na cestě se setkal s Leodegarem, ale jen ho minul bez povšimnuti. Nedbaje na jeho volani.
24
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:42)
„Tak jako tak….se musime postarat o to aby lide v těchto městech včetně Tiberlahu se postavili vnitřnimu vojsku na odpor. A toho nedosahneme pokud bude hlavni obrněne město vyživovano z venči. A vy mi generalove se musite postarat o to, aby se tak stalo. “ Lidia těmito slovy obratila jejich pozornost znovu k sobě, taky ji konečně došlo, proč chtěl Lidiel armadu rozdělit.
„Naš vudce ma pravdu….“ Vložil se do toho Anter. „Tiberlah muže vydržet oblehani i několik let. S plnými zasoby, které do něj stále proudi. Musime tomu položit konec.“
„Ale mazaně. Pohrozit městum aby se vzdali. Ukazat silu ale nedrancovat, ne když to nebude vyžadovat situace. Rozumim Vam pane. Dobře vymyšlene.“ Pronesl general Mandorian a usmal se na Lidiela.
„Si vzpomínám, že puvodni plan byl právě takovy, muj pane. Ale ušli jsme od něj protože Vas uvěznili a my jsme se hnali k hlavnimu městu celou armádou abychom donutili toho zmetka Vas propustit. Ale když jste zpět. Situace se změnila.“
Lida se pokusila o usměv.
„Pane?“ Oslovil ji další general Jillin. „Mluvil jste o nas, ale neuvaděl jste sebe. Vy s nami nepujdete do boje?“
Antera to taky zajimalo a tak pohledy všech přítomných se obratili na Lidii.
„Mate pravdu mi generalove, ja bohužel s vami v boji nebudu. Musim najit zbraň – Rodelon a magicke stražce. Na to bude potřeba čas, ale při poslední bitvě se doufam k Vam připojim.“
Zopakovala pozdrav zasalutovaním úderom zovretej päste na srdce tak ako to videla u nich, zvrtla sa na päte a odkráčala. Anter, Wirra a Leodegar ju nasledovali.
"Pôjdeš do môjho stanu, chcem sa s tebou súkromne porozprávať!"
Oznámil jej šeptom keď kráčal vedľa nej. Potom sa otočil na Leodegara.
"Odprevadíte Wirru do lordovho stanu, potrebujem z našim pánom ešte niečo prebrať."
Požiadal ho. Generál súhlasil prikývnutím hlavy. Neďaleko strieborného stanu sa teda ich cesty rozišli. Anterov stan bol z látky a farby podobnej bežným stanom, akurát bol väčší. Vnútorné zariadenie taktiež zodpovedalo stanu niekoho z hodnosťou.
"Posaď sa!"
Teraz to z Anterovych úst znelo ako rozkaz. Lídia sa teda usadila na jednu z dvoch ixových stoličiek. Anter sa neposadil, ale začal chodiť sem a tam.
"Môžeš mi to vysvetliť?!"
Lidia vděčna za to, že mohla sedět, vzhledla a hned toho začala litovat. Znovu se ji pekelně rozbolela hlava. „Nemate nějaky Ibalgin?“ Chytla se za zpocene čelo a co nejsilněji přimouřila oči.
„Co je to Ibalgin?“ Zeptal se a konečně přes sve rozčileni obratil pozornost na pobledlého muže sedícího na židličce. Vypadalo to na to, že každou chvili znovu omdli.
„Ale nic, takovy lek na bolest hlavy.“ Zamumlala, loktama se opřela o kolena a předklonila se. Měla pocit, že každou chvili začne zvracet. „Už vim jake to je mit absťak.“ Poznamenala tiše a prsty si zmačkla spanky.
„Jo co si to….ah…jo vysvětlit…..předtim než jsem se probudila, měla jsem sen….Byl v něm Lidiel. Řekl mi celou svou historii a co mam dělat. To je cele me vysvětleni…..ten sen byl velice živy…muj šesty smysl mi řikal abych tomu věřila a ja nemam duvod proč ….argh…ta hlava mě zabiji…. Proč bych mu nevěřila.“
23
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:40)
Lídia sa otočila späť ku generálom.
"Takže kde sme to skončili?"
Opýtala sa a otázku podfarbila tónom ktorý znel ako výzva. Generál Jillin si odkašľal.
"Práve som sa snažil svojim kolegom vysvetliť, že musíme odveliť ľavé krídlo sem."
Vzal z okraja stola malý kovoví štítok a posunul ho na mape na miesto kde boly zakreslené dva vrcholy hory medzi ktorými sa tvoril priesmik. Lídia pristúpila bližšie a tú oblasť mapy si prezrela. Nedaleko tých vrchov sa nachádzal Tiberlah. Štítok zo symbolom stanu, u ktorého predpokladala, že je to súčasný tábor v ktorom sa práve nachádzajú boll z pohľadu mapy neďaleko mesta za pásom lesa.
"Ak by sme mesto obkľúčili odtiaľ by nás mohly prepadnúť Hodlemove vojská zo zálohy a prelomiť tak kruh obliehania." Lídia nemajúc veľa znalostí o vojenskej stratégií s ním musela súhlasiť. Aj jej, v tejto problematike neskúsenej sa to zdalo logické.
"V ktorých že to mestách si Hodlem zriadil zbrojárske dielne?"
Generály sa zhlukly okolo stola a porozkladali na miesta na mape štítky. Lídia prikývla.
"Ktoré sú najväčšie zásobiská potravín?"
Štítky boly rozložené po mape a napäté pohľady zase na nej.
"A mestá v ktorých má Hodlem okrem Tiberlahu najväčšie výnosi zo zdierania môjho ľudu?"
Anter sa zamračil a keď sa dovtípil o čo sa jej jedná zamračil sa na ňu.
"Pane chápem čo sa snažíte naznačiť..."
Ozval sa generál Mandorian.
"Ale prečo chcete, teda predpokladám, že to presne chcete, rozdeliť armádu a vyslať ju aby tieto mestá napadla, keď hlavné mesto aj s Hodlemom máme na dosah ruky?"
Lidia proklínala sebe sama za riskovani tolika životy. V duchu si zoufale lamentovala. “ Netušim proč se ta armáda ma se rozdělit na několik časti. Nejsem strateg panebože. Řekl mi to Lidiel, který se mi objevil v hlavě.“
Zakryla si ústa rukov a horúčkovyto premýšľala aký uveriteľný dôvod vymyslieť.
"Pretože Hodlem má v Tiberlahu priveľkú vojenskú silu. Myslíte si, že nevie o vašom pohybe? Naviac tam má väčšinu svojich anjelov smrti a šedú šestku."
Všetky pohľady sa ohromene otočili na Wirru ktorá to vybaila na prítomných bez obalu.
"Je to tak."
Chytila sa slamky Lídia.
"Vám samozrejme verím môj pane, ale ako to vie ona?!"
Obvyňujúco ukázal na Wirru Nortius.
"Som zajatkyňa z Anjelskej veže."
"Hlúposť, ona si vymýšľa!"
Pridal sa Jillin.
"Všetci vieme, čo sa zo zajatcami v Anjelskej veži deje. Ak sú to ženy svet ich znovu uvidí ako Anjelov smrti, ak sú príliš slabé alebo ak sú to muži, mučia ich kým z nich nedostanú informácie ktoré chcú a potom ich zabijú, alebo na nich novicky učia ako používať itaky kým pri mučení nezomrú!"
"Nepovedala som že som ušla ODTIAĽ!"
Namietla Wirra. Generál Leodegar sa presunul za jej chrbát aby jej znemožnil prípadný pokus o útek.
"Rád si vypočujem tvoj príbeh. Teda myslím tú časť o úteku!"
Vyhlásil Anter. Wirra po všetkých prítomných prebehla ostražitým pohľadom a následne začala z rozprávaním:
"Kde, kedy a ako to nieje podstatné, podstatné je to, že raz ma Anjeli smrti chytili a odvliekli do Anjelskej veže. Tam ma väznili a mučili, jedna novicka sa na mne, tak ako ste už spomenuli, učila narábať z itaky. A jedného dňa prišiel akýsi dôstojník a vybral niekoľko väzňou. Asi nadomnou stáli spriaznený duchovia, že som sa ocitla medzi nimi. Anjeli smrti z toho samozrejme neboli štastné ale museli sa podvoliť. Pamätám si čo ten muž presne povedal:
"Sylius potrebuje ďalších pokusných králikov." Napchali nás do voza s tým, že nás chceli niekam odviesť. Nedozvedela som sa kam, ale viem, že sme mierili na sever od Anjelskej veže, podľa slnka. A potom asi na tretí deň cesty konvoj prepadli nejaký banditi ktorý si mysleli, že vezie zlato."
"Počkaj! Ak je to pravda, vysvetli mi, ako je možné, že tlupa otrhancov pobije Hodlemovych vojakov?"
Skočil jej do reči spoza jej chrbta Leodegar.
"Konvoj nebol obzvlášť chránený. Prevážal väzňou, špinu, odpad. Naša smrť by nikoho z nich nezaujímala a nikoho by ani netrápila. Lúpežníci zaútočili zo zálohy a mali prevahu."
22
(Sheewa & GirappAWt, 28. 4. 2012 23:39)
„To je dobře.“ Zamumlala tiše Lidia. „Mam jim co říct…“
Anter se zamračil. Vrtalo mu hlavou, co má divka v umyslu. Nejraději by to chtěl probrat v soukromi. Ale nebyl ani čas ani prostor. Byli u stanu. Lidii se nějakym zázrakem podařilo zastavit koně ještě před tim než stihl do něj nabourat. Taky slezani z koně se ji zdalo relativně dustojne. Pochvalila si, ovšem předčasně. Jakmile došlapla na zem a pustila se sedla. Sila v nohou ji neudržela a kdyby nebylo toho Leodegara, který ji včas zachytil. Tak by se znovu potupně valela na zemi. „Děkuji.“ Pronesla a ve svém mužskem hlase citila vyčerpani. Byla doopravdy moc unavena.
„Nevypadaš moc dobře, muj pane.“ Poznamenal Leo. Lidia se usmala a narovnala se. Zkusila sebrat veškere sve sily na to aby se udržela na nohou. Jakmile byla sama sebou jista, pustila se silnych paži Lea a pomalu vkročila do stanu.
Uvnitř na ni čekali další tři generalove.
Skáňali sa nad jednoduchým ale obrovským stolom, ktorý však napriek svojej jednoduchosti plnil životne dôležitú funkciu. Slúžil na rozloženie máp na ktorých sa plánovali všetky taktické armádne manévre. Zdalo sa že prišli práve v čase, kedy sa trojica generálov zmietala v ostrej polemike.
"Hovorím, že musíme odveliť ľavé krídlo..."
Ich hovor utíchol v momente, kedy zaznamenali príchod svojho pána. Všetci traja sa okamžite vystreli ako keby zhltly porisko kopije a zasalutovali úderom zovretej päste na srdce. V nasledujúcom momente sa však ozvalo cvendžanie tasenej ocele. Lídia si uvedomila prečo. Okamžite vystrela ruku v pred.
"Páni prosím. Tuto Wirra je iba oblečená ako Anjel smrti, ale nieje jednou z nich.“ Otočila hlavu smerom k pantheranke.
"Vlastne zopár z nich zabila keď sa ma snažila brániť.“ Generály sklonili oceľ a vrátili ju späť na svoje miesta. Všetci z napätím čakali čo im povie. Lídia na svojom ramene ucítila spočinúť ruku. Bol to Anter ktorý jej vzápätí dlaňou čiastočne zakryl ucho a priblížil svoje pery. Tváril sa pri tom akože jej oznamuje nejakú tajnú skutočnosť.
"Ten postarší muž v pravo z nášho pohľadu z niekoľkými šedinami čiernych vlasoch v tej hnedej tunike je generál Mandorian, na pravo ďalej od neho je generál Jillin (čítaj Džilin) a ten posledný to je generál Nortius pán z Belenasporu."
"Môj pane ani netušíte ako nesmierne nám odľahlo..."
Prehovoril generál Jillin. Lídia súhlasne pokývla hlavou a zhlboka sa nadýchla, aby sa pripravila na to, čo im chce povedať.
Přitom přemyšlela nad tim jak jejich jmena ma zatraceně zapamatovat. Přistoupila ke stolu.
„Tak jaky je plan panove?“ Zeptala se. Nortius z Belenasporu byl podsadity muž střednich let a ostře řezane tvaře. Měl na sobě polovični brněni nazlátlých barev a jeho jediny ramenni chranič nesl znak podobny lotusu umístěným v kruhu podobnemu spletenemu provazu. „Pane, věřim Vam, že to není bila kněžka, ale při vši uctě….“
Lidii doklaplo, co chtěl říct. Obratila se na Antera a tiše se zeptala:“Šlo by zařidit, aby Wirra dostala nove oblečeni, jidlo, koupel a místo kde by mohla odpočinout?“
„Netušim, stanu nemame dostatek…“
„Muže byt v mem stanu?“
„Ručite za nasledky, muj pane?“
Lidia nepochopila, co tim myslel a tak bezmyšlenkovitě souhlasila. Anter se usmal. Zavolal vojaka a vydal rozkazy.
21
(GirappAWt, 21. 4. 2012 0:47)
-
Lídia si uvedomovala, že sa jej zatiaľ darí držať sa v sedle, zároveň si ale uvedomovala, že je vydaná na milosť a nemylosť toho zvieraťa. Začala sa obávať, čo sa stane ak si to nakoniec uvedomí aj ten žrebec a rozhodne sa prudko zastať, alebo pohodiť zadkom. Po jej boku sa objavil ten generál z nazelenalov kožov, chytil jej opraty a donútil jej zviera zastať. Zamračil sa na ňu, až sa jeho obočie spojilo do jednej linky.
„Ste v poriadku? Elanuel má možno pravdu v tom čo hovorí. Musíte byť vyčerpaný, v sedle ste pôsobili viac ako jazdec ktorý je k sedlu priviazaný, než muž vašich skúseností.“
„Hovoril som to!“
Po jej druhom boku sa objavil sám spomínaní Anter.
„Ty zradca! Zradca! Takto sa lord Lidiel Amdis správa k tomu kto mu zachráni život? Mal by si sa radšej spojiť z Hodlemom ty zmija!“
Zniesla sa na Lidielovu hlavu zo strany sprška nadávok.
„Drž tú svoju nevymáchanú papuľu sprepadnutá ženská!“
Okríkol ten hlas Leodegar a Lídia si až teraz všimla jeho pôvodcu. Neďaleko na tej strane na ktorej stál muž zo zelenkavou pleťou sa nachádzala železná klietka v ktorej bola uväznená pantheranka s ktorou sa na ceste sem neustále potíkali. Okrem toho, že bola spútaná a mala špinavé nie len oblečenie ale aj srsť sa zdala byť vporiadku.
„Teba tak budem počúvať zelenáč!“
Vykrýkla na neho a odpľula si.
„Ty...!“
„Čo tam robý?“
Nesúhlasne sa začudoval Anter.
„Je to anjel smrti. Čo by tam tak asi mala robiť hniť predsa!“
„Ona nie je anjel smrti, je za ňu iba prezlečená!“
„To je mi celkom jedno. Nemala sa sem pliesť!“
„Pusťte ju! Okamžite!“
Leodegar preniesol svoj pohľad na Lídiu ktorá práve vydala rozkaz.
„Ale...!“
„Okamžite!“
Leodegar aj cez zjavnú neochotu zoskočil z koňa a zmizol v jednom z neďalekých stanov. Po chvíľke sa znovu vynoril doprevádzaný vojakom ktorý mal pri sebe objemný zväzok kľúčov. Otvoril klietku a zložil jej putá. Nenávistne na mužov zasyčala keď vyšla von z klietky a svoj planúci pohľad presunula na Lidiela.
„Ospravedlňujem sa za toto nedorozumenie.“
Povedala Lídia a tak sledovala ako plameň v jej očiach pozvoľna pohasínal.
„Anter, vezmi ju k sebe do sedla.“
Wirra odmietla jeho pomocnú ruku a z kamenným výrazom tváre sa posadila pred Antera na jeho koňa.
„Pokračujeme.“
Zahlásila Lídia využívajúc všetku možnú mieru improvizácie a vyrazila ďalej smerom ktorým smerovala, aj keď jej krátku chvíľu trvalo dostať zviera znova do pohybu. Počas cvalu Anterovy naznačila aby sa priblížil. Keď cválal vedľa nej, trochu sa k nemu naklonila. Inštinktívne zdvihol ruku v domnení, že to naklonenie nebolo úmiselné aby jej pomohol udržať balans. Bolestne sikla, pretože sa jednalo o zranené rameno.
„Kam... že to ideme?“
Šeptom sa spýtala potom.
„Predpokladám, že do stanu stratégov... tam sa plánuje boj. Je to miesto kde sa vždy schádzajú všetci generáli.“
20
(GirappAWt, 21. 4. 2012 0:47)
Bol to zvuk doslova tísicov hrdiel. Pokúsila sa rozhliadnuť sa okolo seba, ale kam len bola schopná dovidieť tam sa tiahli rady poväčšine jednoduchých, úhľadne zoradených stanov z béžovej plachtoviny. Pomedzi ne stúpali prúžky dimu z mnohých táborových ohňov, či improvizovaných kováčskych vyhní. Až sa jej rozhľad zastavil na tváry muža. Prvé čo ju na nej upútalo bola zvláštna farba pleti. Bola nazelenalá ako keby mal pod kožou veľmi vyblednuté, pôvodne čierne tetovanie, jeho úsmev odhaľoval dvojicu špicatých zubov. Farba vlasov by sa najlepšie dala prirovnať k matne čiernemu Ebenu. Uvedomila si, že ju ešte stále drží na rukách.
„Polož ma už konečne na zem...“
Zahrala to neutrálne, keďže nechcela hneď odhaliť, že nepozná jeho meno. Trochu neomaleným spôsobom ju postavil na nohy, až ju z toho zaboleli kolená. Následne od neho obdržala priateľský štuchanec do zdravého ramena, ibaže to za čo on považoval za priateľský štuchanec ju nebyť jedného vojaka ktorý ju podoprel, povalylo na zem. Následne zdvihol jej zdravú ruku do vzduchu ako keď sa vyhlasujú víťazi na konci boxerského duelu a hlasom ktorý by dokázal lámať stromy zahlásil:
„VRÁTIL SA Z HODLEMOVÝCH KOBIEK! Z HNIEZDA ČÍREHO ZLA! STRIEBORNÝ LORD!“
„Strieborný lord! Strieborný lord! Strieborný lord! Strieborný lord!“
Začali skandovať ostatný. Nedokázala si to síce vysvetliť, ale mala pocit, že ten muž vôbec nepreháňa. Aj keď v osobnom stretnutí z Lidielom, ak sa za osobné stretnutie dala považovať tá zvláštna myšlienková návšteva uprostred polomŕtveho stavu jej a vlastne aj jeho tela, mal v sebe presne to niečo, čo pri pohľade na neho vyvolávalo dojem neporaziteľnosti. Skandovanie náhle ustalo a oči zástupov na nej spočinuli. Rozpaky v prvých sekundách zakrila odkašľaním. „Čo teraz?... Treba to osláviť.“ Prebehlo jej po rozume.
„Oslávime to! Rozkážte otvoriť zásoby vína, nech sa každému tu prítomnému ujde aspoň za pohárik!“
Vyhlásila. Bolo ticho ďalšiu sekundu a potom, aj keď pochybovala, že je to ešte vôbec možné, nastala ešte ohromnejšia vlna jasotu. Všetci kričali, skandovali, dupali alebo udierali kopijami do zeme.
-
Waylin a Anter nechali generála Leodegara, nech všetkým ukáže, že Lidiel Amdis sa vrátil, živý a zdraví. Antera však netrápilo jeho zdravie, ale fakt, že to očividne nebol Lidiel Amdis. Obával sa, že čarodej mohol pri tom ako ho liečil niečo zistiť. Keď utichla prvá vlna jasotu, požiadal Waylina aby okolo nich kúzlom vytvoril kruh ticha, aby boly schopný počtuť aspoň svoje vlastné myšlienky:
„Ako si to myslel, že sa obávaš o jeho psychyckú stránku?“
„Prehliadol som mu myseľ, vlastne lepšie povedané pokúsil som sa o to.“
Anter zaúpel.
„A?“
„Nič.“
„Akože nič?“
„Viete aké to je pokúšať sa baranidlom vyraziť pevnú bránu generál?“
Prikývol.
„Presne také boli moje pokusi dostať sa do jeho mysle.“
„Iste to bolo tým, že jeho myseľ bola už takmer medzi spriaznenými duchmi.“
„Pripúšťam, že je to možné a nevyskúšal som všetko, lebo popri tom som ho ešte aj liečil. A niektoré ďalšie spôsoby vyžadujú viac času a niektoré sú aj značne nebezpečné, ale kým na to bude čas...“
„Netráp sa tým.“
Zarazil ho Anter a na dôraz tomu pridal aj ruku na jeho rameno.
„Vieš čím si musel prejsť, väzenie, mučenie, Hodlemova prítomnosť, anjeli smrti… iba blázna by to nedesilo a nezanechalo to na ňom nejakú stopu. Som si istý, že o chvíľu bude ÚPLNE v poriadku.
Anter sa otočil smerom ktorým mala stáť Lídia. Následne zbledol, vystrel ruku, no už ani to „NIE!“ nestihol zakryčať včas. Leodegarova veľká dlaň dopadla na žrebcovo stehno a ten aj z Lídiou na chrbte triskom odcválal pomedzi stany.
„Ešte len pred chvíľov sa prebral z polomŕtveho stavu! Na toto je priskoro, mal by teraz ešte odpočívať!“
Oboril sa na Leodegara ktorý práve vysadal do sedla svojho koňa.
„Nebuďte smiešny Elanuel, je to Lord Amdis!“
Opáčil, otočil svojho koňa a vyrazil za Lidielom.
19
(Sheewa, 17. 4. 2012 23:33)
-
„Tak jak je na tom naš pan Amdis, Wayline?“ Zeptal se a znovu hodil pohled po Lidii. Ta sama v očekavani verdiktu měla nevědomky lehce přiotevřena usta.
„Po fyzicke strance, včerejši rany našeho pana se jako obvykle hoji rychleji než u běžného člověka. Brzy bude schopny znovu pozvednout meč do zraněne ruky. Ovšem obavam se o jeho psychickou stranku…“
V ten moment se před stanem rozezvučely pohoršene hromove nadavky.
Nakonec se slovy:“Uhni mi z cesty vojaku!“ Se do stanu vřitil muž uctihodne vyšky. Vojak se ho ještě pokoušel zastavit, ale byl lehkym dotekem posunut na stranu stanu. Jinymi slovy byl odhozen na stranu a očestovan nadavkami typu:“Si vojak dovoluje rozkazovat generálovi?! To je drzost.“
Nakonec příchozí obratil svůj pohled na Lidii a raznym krokem a s vyrazem vraha zamiřil k ni. Ta vystrašeně polkla a pokusila se odsunout co nejdal to šlo než byla popadena do naruči a se smichem plnym radosti, nedbaje na Anterove a Waylinove protesty byla vynesena ven ze stanu.
Tam už stal v pulkruhu početny zastup vojaku i rytiřu, lučišniku a kopiniku. A ve chvili, kdy se divka dostala do jejich zorneho pole. Rozeznělo se ohlušující provolavani slavy a jejího jmena…teda jmena původního vlastnitele těla.
Lida v šoku zapomněla i na pulzující bolest těla. Instinkt ji napověděl aby se usmala od ucha k uchu a nastavila ruku na pozdrav. A tak to i udělala. Byla za to odměněna dalšími pokřiky radosti z jejího navratu.
18
(GirappAWt, 12. 4. 2012 23:36)
-
Pred dverami do súkromných siení lorda Hodlema stáli dve členky anjelov smrti. Ani jedna z nich nebola veliteľkov no rovnako tento fakt ani jednej z nich neprekážal v tom aby jednu z veliteliek zastavili.
„Lord Hodlem si nepraje byť vyrušovaný.“
Predstúpila jedna z nich pred veliteľku blížiacu sa chodbov.
„Mám pre neho veľmi zaujímavé správy ktoré si iste rád vypočuje.“
„Neskôr.“
Trvala na svojom strážkyňa. Veliteľka sa nedala zastaviť a pokračovala. Keď sa k stráži priblížila na dosah ruky bez toho aby sa v chôdzy zastavila vyťala stážkyni ktorá s ňou predtým hovorila facku a o dve sekundy na to už rozrážala ťažké dvojkrýdlové dvere posiate ornamentami listov a konárov z moreného, dubového dreva. Samozrejme v predsieni nepobýval. Tou miestnosťou v podstate iba prechádzal, zato jeho magickými ochranami bolo to miesto doslova zasypané. Vedela však, že ľuďom tak blízkym jeho lordstvu, ako bola ona dovolia prejsť. Práve sa chystala zaklopať na dvere jeho súkromnej knižnice, kde trávil svoj čas najčastejšie keď sa samé otvorili. Vkĺzla do priestoru v ktorom ju obklopovali police, vysekané priamo do stenného muriva preplnené knihami. Dlhá miestnosť bola bez okien a nebyť magických svetlencov pravidelne rozmiestnených v železných košoch vysiacich na hákoch vsadených do predeľovacích priečok políc bola by tam rovnaká tma ako vonku za bezmesačnej noci. V knižnici sa nesmel používať oheň aby sa náhodou nechytila niektorá kniha. Lord Hodlem, vysoký, muž priemernej postavy zahalený v dlhom bielom plášti z holou hlavou ale za to dlhou čiernou bradou, ostro kontrastujúcov z farbou jeho oblečenia. Sedel na konci siene v pohodlnom kresle a študoval zvytky pergamenu rozvinuté pred sebou na stole. Na prvý pohľad sa zdal starý, ale bol starší než vyzeral a na svoj vek vyzeral až primlado. Tú mladistvú časť svojej bledej tváre zakrýval striebornou maskou v tvare karnevalovej škrabošky strednej veľkosti. Kolovali chýri, že je to preto, že tvár pod maskou je z časti poznačená následkami nepodareného kúzla. Iný vraveli, že sa maskou snaží nahnať strach ostatným a ďalší sa Hodlema báli natoľko, že o tom radšej ani nechceli špekulovať. Lord počkal až kým veliteľka nezastala niekoľko krokov pred stolom.
„Nepamätám si, že by som pre teba posielal.“
Jeho hlas bol chladný a bez záujmu a ani sa neunúval zdvyhnúť zrak od pergamenu.
„To nie pane…“
„Priviedla si utečenca?“
„Nie.“
Zdvihol pohľad od pergamenu a následne sa zdvyhol aj z kresla a vystrel sa v celej svojej výške.
„Tak ČO TU ROBÍŠ?“
Zahrmel a ľad v jeho hlase vzplanul.
„Pane, mám závažné informácie o generálovi Elanuelovy.“
„Anteros Elanuel je predsa mŕtvy, buď mŕtvy alebo zajatý! Našla si snáď jeho mŕtvolu?“
„Skrížila som s ním svoj itaky.“
„To je vylúčené!“
Planúce karmínové oči ju vraždili spod striebornej masky.
„Neveríte mi?“
Hodlem si ju premeral a jeho napnuté plecia trochu poklesli.
„Ale je mŕtvy keď si s ním, ako hovoríš, skrížila svoje itaky.“
Jej oči sa zabodli do zeme. Nevydržala jeho pohľad.
„Zabili šesť sestier. Ja som unikla z boja iba pre to aby som vašemu lordstvu podala túto správu.“
„TAKŽE AJ LIDIEL UNIKOL?“
Ozvena Hodlemov výkrik opakovala donekonečna, odrážajúc sa od stien knižnice. Veliteľka si bola istá, že ak by sa teraz nenachádzali v knižnici použil by magické blesky alebo ohnivú guľu aby niečo zničil, alebo ju zabil, ale v prítomnosti jeho predrahých kníh to nechcel riskovať. Ticho tam stála s pohľadom do podlahy, kým sa zase trochu neupokojil a až potom sa odhodlala vyjadriť svoj názor.
„Myslím, že tá porážka druhej légie za Ostirským štítom nebola porážka ale zrada Elanuela a jeho divízie.“
17
(GirappAWt, 12. 4. 2012 23:35)
Mladý mág z gaštanovými vlasmy ktoré vyzerali že v nich uviazol vietor, boly neposlušne rozcuchané a snáď nič na svete ich neprinútilo držať nejaký iný tvar, vytreštil šedé oči ako keby videl ducha. V zápätí klesol na kolená a rukami urobil gesto ktoré značne pripomínalo znamenie rovnováhy.
„Chvála spriazneným duchom.“
Zašepkal. Potom sa znovu vyštveral na nohy a pristúpil k jeho posteli.
„Ako… ako sa cítite pán môj?“
„Som smed…ný.“
Urobila v polovici krátku pauzu, aby znovu takmer nepovedala „smedná“.
„Iste, Rodi!“
Otočil hlavu cez rameno a zavolal na kohosi. Lídia si zatiaľ všimla že leží v stane z na prvý pohľad prepychovej, striebrlistej plachtoviny a okolo nej sa nachádzalo zariadenie, ktoré napovedalo, že sa nachádza vo veliteľskom stane ako napríklad písací stôl, stolička, stojan z tepaným strieborným brnením, jednoručným mečom a tepaným šítom. Za stenami stanu ktorý sa občas zavlnil porivom vetra sa ozývala pestrá zmäsica zvukov, od množstva hovorov ktoré dohromady tvorili nezrozumiteľnú kakofóniu, cez erdžanie a podupávanie koní, praskanie ohňa až k cinkaniu kovu o kov. Do stanu sa prirútil ďalší mladík.
„Prines džbán s čerstvou vodou a potom bež zavolať pána Antera!“
Mladík sa v podstate otočil na mieste a chcel bežať ale mág ho zastavil než stihol znova opustiť stan.
„Rodi, najprv voda, potom Anter!“
Zdôraznil.
„Kým sa vráti dovoľte mi ešte skontrolovať Váš sluch.“
Lídii nezostávalo nič iné než na to prikývnuť aj keď jej samej sa zdalo, že už počuje na obe uši dobre. Mladík jej teda zapchal ľavé ucho prstom a do ľavého zašepkal:
„Počujete toto?“
„Áno.“
Vidieľne mu spadol kameň zo srdca.
„Aj keď Itaky nemá hmotnú cepeľ dokáže spôsobiť neodvratné poškodenie, rovnako ľahko ako aj zabiť.“
Poznamenal. Rodi sa znovu objavil vo vchode do stanu, spešne podal mágovy strieborný džbán až po okraj plný vlažnej, čerstvej vody a ponáhľal sa splniť svoju druhú úlohu.
„Pomôž mi posadiť sa… ehm… ehm…“
„Waylin, Waylin Quill.“
Predstavil sa a zamračene si Lídiu premeral. Potom jej pomohol posadiť sa, naplnil striebornú čašu vodou zo džbánu a podal jej ho.
„A ako sa voláte vy?“
Pochopila, že je to skúška. Zrejme sa Waylin pokúšal zistiť, či nemá dočasnú stratu pamäti alebo niečo podobné.
„Lidiel Amdis.“
Povedala a dúfala, že to znelo dostatočne sebaisto a konečne si dopriala dúšok vody. Z poza stien stanu sa ozval dusot konských kopýt ktorý sa zjavne blížil. Náhle sa zastavil a zaznel Anterov hlas:
„Kým nevídem z lordovho stanu nepustíte tam nikoho, ani keby ho chcel navštíviť spriaznený duch! Rozumeli ste?“
Žiadna hlasová odpoveď sa nedostavila a tak Lídia predpokladala, že odpovedali po vojensku, zasalutovaním. Potom vstúpil do stanu, nešiel však k Lídií bližšie iba vrhol pohľad po Waylinovi.
16
(Sheewa, 12. 4. 2012 13:25)
-
Lidii se zdal sen. Klečela na plochem kameni u maleho jezirka s vodopádem a pozorovala hladinu pod sebou. V odrazu vodni plochy viděla zase jen sve skutečné ja. Vzlykla pocitiv sebelitost. Neposlušna slza skápla z jeji tvaře a rozčiřila ten obraz.
Divka se kratce zasmala a narovnala se:“Co se to doprdele děje, uplně jsem rozkysla. Měla bych se vzchopit. Po tomhletom jsem přeci vždycky toužila, no ne? Dobrodružny život plny novych vjemu, novych lidi, novych přiležitosti. Tak proč brečet? Měla bych se smat!“
„ Jsou v životě občas okamžiky kdy se smat prostě nejde….“ Promluvil někdo vedle ni. Lida otočila hlavu v tom směru a spatřila jak vedle ni sedi muž cely oblečeny v černe přilehave kombinéze. Měl dlouhe kaštanově zbarvene vlasy a jeho oči měly zlate kočiči duhovky.
„Kyneth.“ Vyletlo jako první z jeji pusy. Byla v šoku, divala se na svůj vymysl a nevěřila svým očim.
Muž se zasmal, vzal divku do naruče a posadil si ji obkročmo na klin. Chvili se na ni dival a pak s vyrazem naprostého okouzleni ji prohrabl kratke vlasy.
„Proto jsem si tě vybral….“ Zamumlal laskyplně. „…z celeho vesmiru…jen ty….“ Pak se odmlčel.
„Jen teď mam příležitost si s tebou promluvit, protože tve…me byvale tělo je ve fazi mezi životem a smrti. Poslouchej mě pozorně. Nejsem kyneth. Ale jsem něco velice podobného. Pochazim ze silne magicke rasy zvane Galatean, jsme jedni z předchůdců rasy, o které si mysliš, že sis ji vymyslela. Ale ona doopravdy existuje…..“
„Kygalateani.“ Zamumlala divka okouzleně.
„Něco takove.“ Zasmal se znovu muž. Chvili měl zasněne oči, pak se ovšem vzpamatoval.
„Nemam moc času….musim ti říct čemu budeš muset čelit. Viš kdysi davno matčina loď ztroskotala na tehle planetě. Našel ji muj otec . Cisaři Arevio ma matka pomoci kouzel darovala dlouhy život. Otec panoval doopravdy velice dlouho….skoro 200 let…. a zachazel s poddanymi dobře….. Zni to jako pohadka viď?“
Divka tiše přitakala.
„No jo no, ale ta naše pohadka skončila velice špatně…aspoň pro nas…pro mou rodinu. Jak to obvykle byva jednoho dne k nam zavital čaroděj s potulnými herci. Byl to Dark Hodlem. V tomhle světě je on čire zlo ma velkou zakladnu přisluhovaču, je to mocny mag a pote co vyvraždil skoro celou mou rodinu se stal ještě mocnějšim, k tomu… není sam, slouži mu spousta magickych ochrancu a kult „bilych andělu“. Banda krvelčanych ženskych jejichž sekta ma prsty snad všude….. Asi si říkáš, proč tomu ma matka nedokazal zabranit, jestliže pocházíme z magicke rasy. Nedokazala to protože, ve chvili kdy Hodlem a jeho věrni převlečeni za potulne artisty pronikli do královského palace, bylo mi tehdy pět let a matka rodila mou sestřičku….byla vysilena a nemohla zabranit vražděni. Nakonec za zachranu mě a me sestry zaplatila vlastnim životem. „ Odmlčel se.
Lidia jej pohladila po hlavě. Na srdci citila velkou tiži.
„Hodlema nemužeš zabit obyčejnou zbrani. Musiš najit meč zatracenych – Rodelon a také i ty potřebuješ magicke stražce. Jdi na jih k poušti, tam hledej prvniho ze svých 3 stražcu. Jen tak se dokažeš přiblížit a zneškodnit cisaře. Ja jsem neměl dost času to udělat a byl jsem hloupy.“
„A co tva armáda?“
„Řekni jim, že armáda cisaře je velka a potřebuje zasoby. Ještě je brzy na utok hlavniho města. Ať se rozděli a obsadi zasobovaci města. Zatím co to bude probihat, budeš mit čas vyrazit hledat zbraň i stražce.“
„Ja to nedokažu, jak to mam udělat, když ani nevim kde je sever a kde je jih. Neumim bojovat natož velet!“ Zaskučela plna zoufalstvi Lida a sklopila zrak.
Muž se usmal a něžně kratce ji polibil na rty:„Neboj, vše se naučiš a najdeš ty, které ti pomohou. Brzy ziskaš i silu abys to dokazala…..a teď bys měla jit…..zustavat zde je přiliš nebezpečne….“ Jeho slova se ztracela a všechno kolem divky znovu temnělo. Nakonec Li otevřela oči.
***
Waylin byl zabran do vyměňovani obvazu, když si všim, že ho Lidiel Amdis pozoruje.
15
(Sheewa, 12. 4. 2012 13:24)
***
Divka vnimala zvuk melodického mužského hlasu jen vzdaleně. Jejim tělem a hlavně hlavou proudila agonie plna bolesti. Obtižně se ji dychalo a co chvili upadala do sladkého bezvědomi.
„A-an-tere.“ Zamumlala v jeden okamžik, kdy byla při vědomi. Měla vyschlo v ustech a strašně se ji chtělo pit.
„Jsem tady Lido.“ Pronesl tiše, stále ji sviral v naruči a hladil dlani po jeji potem zborcene tvaři.
„N-ne-s—ssmiš m…..jsem pře…..ci Lidiel.“
Anteros polknul soucitny knedlik v krku a polibil ji na čelo.
„Je to dobre, Mart šel pro koně a Wirra je zaměstnana ošetřovanim ran Černeho kocoura. Neslyši nas.“
„Ste-jně jako ja tebe…tady na to ucho.“ Zasmala se kratce, ale neměla dost sily nato aby ukazala, které z těch uši to je. „P..—promiň...“ Zašeptala, snaha o pohyb ji vyčerpala natolik, že to divka nevydržela a omdlela.
„Ty se nemaš za co omlouvat.“ Pronesl skoro neslyšně se rty přiloženymi k jejimu zdravemu uchu. Jeho zrak v tu chvili nenavistně spočínul na povalující se zakrvacene dyce, kterou vytahl z jejiho ramene. Rozzuřil se. Jeho zelene oči se změnily na zcela černe, demonicke. Celym svým srdcem i duši toužil zničit Hodlema i jeho „bile hadi hnizdo“ a dosadit na trun praveho dědice. Nesměl dopustit, aby se Amdisovi cokoli se stalo…ne znovu. Plny řešimosti se narovnal a zařval.
„Marte, všichni…pohněte sebou…Čim dřiv vyrazime, tim dřiv Lidiela bude moct ošetřit mag-lečitel.“
14
(GirappAWt, 8. 4. 2012 23:42)
-
Veliteľka aj Anter sa zvalili na zem a obaja sa pritom snažili toho druhého zaškrtiť. Anter ešte k tomu držal itaky ďalej od svojho tela. Ona povolila svoje zovretie prvá a vrazila mu päsťou do tváre. To aj Antera prinútilo aby ju pustil. Urobila kotúľ dopredu aby sa dostala k meču. Pri tom mala čas si všimnúť, že Uir, Mart a pantheranka stoja proti poslednej z jej sestier. Chopila sa meča.
„Tak aspoň prinesiem zradcovu hlavu miesto lordovej.“
Vyhlásila a pokúsila sa zaraziť meč Anterovy do tela. Ten sa však prekotúľal na bok a popri tom vytiahol z čižmy dýku. Zatiaľ čo sa veliteľke podarilo vytiahnuť zo zeme zabodnutý meč, on jej svoju dýku vrazil do slabín. Odskočila od neho, vytrhla si dýku s tela, kopla ho do brucha, otočila sa a dala sa na útek.
„Chyďte ju!“
Rozkázal Anter. Bolo už však príliš neskoro. Kým sa im podarilo doraziť poslednú členku komanda, veliteľka vyskočila na koňa, zaryla mu päty do slabín a ako by ju hnala sama smrť vyrazila triskom smerom k Tiberlahu. Okamžite potom ako zmyzla Anter sa klopýtavo vydal na pomoc Amdisovi. Lidia však bola schopná akurát k nemu zdvihnúť pohľad.
„Musíme sa odtiaľto dostať a to čo najrýchlejšie!“
Vyhlásil a pokúsil sa Amdisa aspoň posadiť.
„Tá zmyja jej vrazila itaky do ucha, tá triaška¬…“
„Áno ja viem!“
Skrýkol na pantheranku popudenejšie než mal pôvodne v úmysle. Jeho pán mal k smrti tak blízko. Potom však otočil na tigriu ženu svoj pohľad.
„Ospravedlňujem sa, zachránila si mu život.“
Jeho tón sa zmenil o sto osemdesiat stupňov.
„Ale, prečo, a… ako?“
„On zachránil mňa pred tebou.“
Povedala bez obalu.
„Nie myslel som tým… sleduješ nás, klamala si!“
Zamračila sa.
„Neklamala!“
„Tak ako, že si tu? Veď si včera od nás odišla.“
„Sledovala som ich.“
Ukázala dlaňov na mŕtve ženy. Anter si iba povzdychol.
„Môžem vedieť tvoje meno?“
Zaujímal sa Mart.
„Prečo? Veď ma zase vyštvete nie?“
Kľakla si k jednej mŕtvej a začala ju vyzliekať z kombinézy.
„Ja len aby som vedel komu mám… čo to robýš?“
„Máš pocit, že to čo mám na sebe…“
Ukázala na pás hnedastej látky ktorý mala ovinutý okolo hrude a jednoduché bedrové rúško.
„…je lepšie?“
„Aha.“
Anter celý ten čas uvažoval, čo by urobil nie Lidiel ktorý sa teraz o neho opieral a triasol sa ako keby bol ponorený v ľadovej vode, ale Lidiel na ktorého sa spoliehalo celé jeho vojsko, nakoniec dospel k rozhodnutiu…
„Ak chceš tak sa k nám môžeš pripojiť. Teda neviem kam máš namierené, ale ak je naša cesta spoločná tak môžeš cestovať s nami. A ak by si náhodou chcela zostať… to ale budem musieť ešte prebrať z lordom Amdisom.“
Pantheranka prerušila obliekanie koženej vrchnej kazajky a oči jej div nevypadli z jamiek.
„Vy… vy… vy idete za lordom Amdisom?“
„Nie, vedieme ho za jeho armádov.“
Poznamenal Mart.
„Takže, smiem vedieť tvoje meno?“
„W… Wi… Wirra.“
Dostala zo seba nakoniec, sklopila pohľad k zemi a začala mŕtvole vyzliekať nohavice.
33
(GirappAWt, 8. 5. 2012 0:52)