Príbeh 06
V Alduinských lesoch sa pomaly chýlilo k večeru. Zatiaľ čo medzi stromami už bola viac menej dosť tma, slnko na oblohe ešte stále len pozvoľna klesalo k horizontu. Napriek tomu, že les pulzoval životom, od stáda jeleňov práve prekračujúcich potok, cez operených lekárov stromov usilovne ďobajúcich do kôry parazitovaných stromov až po párik veveričiek hľadajúcich na večeru nejaký ten orech, stará hradská čo sa kľukatila lesom bola takmer pustá a bez života, aj napriek tomu, že to bola v podsate skratka. Nebola veľmi používaná, pretože to tam bola samá pahorkatina striedajúca údolie, čiže pomerne neschodný terén. Dnešný podvečer však tak úplne opustená nebola. Pomalým ležérnym tempom po nej prechádzal bielovlasí, ale mladý elfský jazdec z bielym husím brkom za pravím uchom, na šedej klisne. Amael nemal dôvod nikam sa ponáhľať. Tak ako to stálo v niektorých čarodejníckych knihách ktoré študoval: „Čarodejník príde vždy vtedy, keď je jeho čas.“ Toľko diskutabilná veta, ktorý každý chápal po svojom. Naklonil sa klisne k uchu a zašepkal:
„Čo povieš Tani, už je čas pre dnešok na odpočinok?“
Tá zafŕkala akoby na súhlas a tak sa Amael začal rozhliadať okolo seba a hľadať nejaké vhodné miesto. Na ľavo od seba si všimol svetlo presvitajúce medzi stromami, čo bolo znakom redšieho porastu. Zišiel z cesty a nechal Tani aby sa preplietala pomedzi stromi. Po desiatich minútach ich toto počínanie zaviedlo na čistý vrchol jedného vyššieho pahorka. Amael Tani zastavil a zadíval sa do diaľky. Otváral sa pred nimi výhľad do ďaleka v ktorom bolo krásne vidno pozvoľne klesajúci terén. Pomedzi pahorky sa kľukatila striebristá stuha rieky a ťažko povedať ako ďaleko, ale za pomyselnou hranicou lesa stúpal dym.
„Ak som niekde nezišiel zo správnej cesty (čo sa Amaelovi občas stávalo, aj napriek faktu, že je elfom) tak tamto by mal byť Frein.“
Pomyslel si, keď si dym všimol. Odhadom asi tak päť kilometrov pred nimi bolo medzi pahorkami širšie, údolie, kde rieka vznikala sútokom troch lesných potokov. Amael sedel v sedle a pohľadom sa vpíjal do všetkých detailov krajiny. Netušil ako dlho. Vyrušilo ho až Tanino dupnutie kopytom do zeme, ktorým mu pravdepodobne chcela naznačiť, že ho už má na chrbte dosť dlho. Neochotne sa teda z nej zviezol na zem, zložil si z chrbta vak a zložil jej sedlo. Pohľad mu však stále utekal na krajinu pred ním. Po ďalšej dlhšej chvíli, nechal Tani pásť sa na tráve a konečne sa prinútil ísť a nazbierať nejaké suchšie popadané konáre. Nedaleko hranice stromov zložil pahrebu sadol si k nej a rozpriahol nad ňu ruky dlaňami nahor. Zavrel oči a sústredil sa, snažil sa z mysli vyhnať si obrázok krajiny a privolať svoju mágiu. Cítil ako sa mu v končekoch prstov hromadí teplo. Z nádejou otvoril oči, no z končekov prstov mu vyletelo iba pár iskier a inak sa nič ďalšieho nestalo. So sklamane zvelsou hlavou teda začal pátrať po dvoch kremeňoch, ktorými, potom čo ich našiel, zapálil pripravené ohnisko. Stihol to tak akurát, pretože slnko už takmer celé zmyzlo za horizontom a oblohe začalo vládnuť hviezdne nebo. Amael po chvíli prehrabovania sa v batohu vylovil zopár zelených, kyslích jabĺk, ľahol si na chrbát k ohňu a miesto scenérie, sa zahľadel na hviezdnu oblohu. Upútala ho tam akási nová hviezda, ktorá jasne svietila. Zamračil sa. Zdalo sa mu, ako keby sa zväčšovala a približovala.
Komentáře
Přehled komentářů
Viktorie ztuhl a přestal se vzpírat:“Ty mluvíš božskou řeči kněžek a knězů z chrámu Eudie?“ Pronesl Viktorius s podivnou úctou v lamane hodně špatně znějici harfarštině. Reeně tím úplně vzal vítr z plachet. Chita povolila sevřeni, muž neváhal otočil se k ni, poklekl na koleno a udělal symbol rovnováhy. Tim Reenu dorazil.
Amael byl úplně mimo, nevěděl co se děje. Pýcha a nadřazenost z tváře mladého generála byla pryč. V mužove řeči, která se marně snažila napodobit tu Reeninu, poznal slovo Eudie, pokud se nepletl... kdysi slyšel o chamu toho jmena, ale považoval ho za jakou si pověst, pohadku. Dokonce ani nejstarši elfove nevěděli, že skutečně existuje. Nebo možna nechtěli věřit.
„No toto...to jsem z toho jelen....Ehmm....kdo si?“ Zeptala se Reena v harfarštině a podrbala se na hlavě.
„Viktorius de Frein, kněžko.“
„Jak to že umiš muj jazyk?“
„Moje matka byla jednou z kněžek chramu Eudie. Za to že se zamilovala do smrtelneho muže byla vyhnana do exilu. Než matka zemřela, stihla mě naučit vše co věděla.“
„Erghmm...“ Reena vzhledla na elfa, který se tvařil jakoby mu ulitli muchy, nervozně se na něj kratce usmala a pak natočila hlavu do strany a sama pro sebe pronesla:“Proč mam pocit, že jsem vlipla do něčeho hodně špatneho....grrhmm....“ Chita si odkašlala a obratila se na Vikotria.
„Poslyš, a proč vubec klečiš?“
„Tak to ma byt, do chvile než přikažeš jinak, kněžko.“
Reeně v hlavě se objevilo hodně otazek, kdo jsou ti kněži, kde je ten chram, proč kněze mají tak v uctě, jak je možne, že na planetě je vic rozumnych druhu, jaka je historie tohoto mista, a kde sehnat jidlo, sprchu a normalni postel?!
„Viktorie postav se, nemusiš předemnou klečet.“ Chita počkala až se muž dostal se na nohy a pak pokračovala. „Proč jste mezi sebou bojovali?“ Zeptala se a chytla elfa a lidskeho muže za paži.
Hnědovlasy muž zrudnul až po kořinky vlasu:“Libila jste se mi, chtěl jsem vas nechat pro sebe....a ten...ten...špičoušak....mi to nechtěl dovolit...urazil mě...a...“
Reena se neudržela a tiše zachichotala, to slovo „špičoušak“ pronesene v harfarštině, se ji moc libilo. Vzhledla k elfovi, ale jeji slova patřila Viktoru.“Zatim neumim vaši řeč tak dobře jak bych chtěla, proto mohl bys svému protějšku sdělit, že jsem v pořadku, a že bych rada abyste mezi sebou nebojovali, jinak vam to spočitam obějim a věřte tomu, že to dokažu.“ Reena zavrčela a na potvrzeni svých slov odhalila velmi ostry chrup, lehce zmačkla paže obou dvou mužu, na to oba dva zastenali bolesti.
„Nechci Vam ubližovat, takže mě nenuťte.....“ Najednou chita přestala vrčet, zase z ni byla ta mila usmivava osubka s krasnymi tvary těla.
Pustila ruky obou mužu, založila dlaně za zadami, otočila se pryč od nich a udělala par hravych kroku. Pak se obratila na zpět a pronesla v obecne, a k Amaelovu překvapeni to znělo skoro dokonale:“Mate na vyběr. Buď ja teď odejit a vy mě v životě neuvidět a nebo vy kamaradi a ukazat mi tento světa...naučit mě o vas.“
Reena neřekla, že je z hvězd, Amael to věděl, takže rozhodnuti bylo pro něj jednoznačne. A podle toho jak krotce Viktorius vypadal vedle almastare -(„te co přišla z hvězd“), tak k tomu stejnemu došel i on. Ovšem s tim rozdilem, že lidsky muž Reenu nepovažoval za almastare ale za kněžku neexistujiciho chramu.
Viktorius 2
(GirappAWt, 13. 5. 2011 0:46)
Frein sa rozchechtal.
„Vážne?“
Opýtal sa neveriacky, keď odhodlaný výraz na elfovej tváry pretrvával a nadvihol obočie.
„Áno.“
Povedal provokatívne pokojným hlasom Amael.
„No ak sa ti chce zvyšok dňa hľadať v tráve tvoje zuby... tak prosím.“
Viktorius zložil Reenu na zem a potom sa otočil k elfovi. Prudko doňho strčil oboma rukami. Nielen že to bolo dosť silné odstrčenie, ale Amael nečakal, že začne takto. Skončil na zadku na zemi a to mal ešte šťastie, že sa pri páde stihol dostať do takejto polohy. Viktorius de Frein nad ním stál z lišiackym úsmevom a krútil hlavou. Amaelove prsty sa skrčili ako keď niekto predstiera pazúri šelmy. Brnenie a pulzovanie v ich končekoch bolo tentoraz oveľa silnejšie. Toto bola jedna z mála chvíľ kedy vedel, že sa mu niečo v súvislosti z mágiou skutočne podarí. Vždy sa mu totiž darilo kúzliť najmä vtedy, ak sa o to nesnažil, ale keď ho ovládal nejaký pocit. Teda okrem strachu, ten u neho skôr spôsoboval to, že začal premýšľať nad niečím, len aby nemusel myslieť na strach. Teraz to bol hnev. Prudká vlna stlačeného vzduchu odhodila aj Amaela samého, vlastne skôr spravil neplánovaný a nemotorný kotúľ vzad, ako tak sedel. Silný poriv vzduchu spôsobil, že de Frein sa na pár sekúnd odlepil od zeme, preletel ponad Reenu a z miernym zadunením pristál asi tri až štyri metre od nej. Amael si všimol na zemi vedľa seba neveľký kameň. Vzal ho do ruky a pozviechal sa na nohy. Podobne urobil aj de Frein. Už sa neusmieval. Bol viditeľne rozzúrenejší a tasil jedenapol ručný meč ktorý mu visel vzadu na chrbte. Zvládal ho držať len jednou rukov. Amael nepredpokladal, že pôjde až takto do tuhého a začal si uvedomovať toto vážne nebezpečenstvo. Do mysli sa mu vkradli obavy, ktoré bývajú živnou pôdou pre strach. Snažil sa aspoň o to aby jeho tvár vyzerala sebaisto:
„Pane, nechcem aby to zašlo až takto ďaleko. Oceľov proti čarodejníkovy? Rozmyslite si čo robýte. Nerád by som Vám vážne ublížil.“
Jeho slová však mali rovnaký účinok ako hrach hádzaný na stenu. Viktorius vykročil v ústrety Amaelovi. Ten zovrel v pästi kameň a potom ho hodil Viktoriusovim smerom prudkým rozmachom. Opäť neminul. Kameň prudko zasiahol čepeľ meča pod hrotom. Bohužiaľ, nestalo sa to, v čo Amael dúfal, de Freinovi sa podarilo meč v ruke udržať, aj keď mu z nej takmer vypadol.
Reena mala pocit akoby niekto jej hlavu použil ako zvon. Dunelo jej v nej a točila sa jej ako keby sedela v kokpite lode z úplne vyradenými stabilizátormi. Do uší jej bolestivo prenikal akýsi neznámy hlas, nič z jazyku nerozumela:
„Zdá sa, že oceľ proti čarodejníkovy stačí!“
Zažmurkala aby sa zaostril jej rozmazaný pohľad. Posledné čo si pamätala bol akýsi muž na podobnom zvierati ako to ktoré ju unieslo, ako skrížil cestu jej voľnému pádu. Niekto pred ňou stál otočený k nej chrbtom. Všimla si, že pred ním stojí Amael. Ten neznámi mu pod krkom držal čepeľ. To zapôsobilo ako ľadová sprcha. Aj napriek tým nepríjemným pocitom v hlave bola takmer okamžite na nohách. Priskočila zo zadu k Viktoriusovi, oboma rukami schmatla jeho ruku z mečom a policajným chvatom mu ju bolestivo skrútila za chrbtom a pritom mu vyrvala meč z prstov. Sičiacemu od bolesti mu do ucha, aj keď si uvedomovala, že tomu nebude rozumieť, v harfarštine zašepkala:
„Prekvapenie!“
Viktorius
(Sheewa, 11. 5. 2011 8:59)
Koňské stopy se rozzářily jemně světélkujícím světlem a mířily někam přes les, Amael si v duchu poděkoval všem bohům a začal ty stopy, které směřovaly k hlavni cestě, sledovat.
Když dorazil k silnici, tak nevěděl jestli se má smát nebo brečet. První co spatřil byl bily koňsky zadek své kobyly a vedle něho hnědý koňský hřbet s hezky zdobeným černým sedlem a velkým štítem ve tvaru vzhůru nohami otočené kapky s rodovým znakem lordu z Freinu ve tvaru černého hřebce a bílého draka na stříbrném poli.
Elf naprázdno polkl. Pomalu vyšel z lesního ukrytu a obešel koně. Na zemi seděl hnědovlasý muž v polovičním brněni s jednou rukou na krvácející ráně na hlavě a druhou svíral v náruči omdletou Reenu. Elf si odkašlal a muž vzhledl, jemné kudrny hustých vlasu se mu nahrnuly do tváře, tak si je tou rukou odhrnul, chvíli na elfa mžikal a pak pronesl:“Kdo si?“ Jeho hlas byl zdrsněly a zvykly rozkazovat velkému počtu lidi. I přes to, že vzhled toho muže byl velice mlády.
„Jsem Amael, elf z rodu Silfrea.“
„Silfrea, Silfrea….kde jsem to jen slyšel….“ Muž se doopravdy pokoušel vzpomenout, pak však na to máchnul rukou a zeptal se:“Znáš tuhle šílenou ženskou, co na mě skočila s tou starou herkou?“
Tani nejspíš porozuměla jeho slovům, protože naštvaně frkla a hrábla kopytem. Elf kobylku pohladil po hlavě:“To je Tani, a ta žena u Vás v náruči je Reena. Pomůžu Vám s ni. Elf přikročil k muži a chtěl dívku převzít. Muž ho rukou odbyl:“Takže ona není ani tvá žena, milenka, sestra, otrokyně?“ Zeptal se muž panovačně a opatrně Chitě odhrnul uvolněné prameny vlasu, aby se na ni mohl lepe podívat.
Elf zavrtěl hlavou:“Přesto se o ni postarám.“ Prohlásil Amael s pevným odhodláním, pokoušel se zakryt svou podrážděnost v hlase, vadilo mu jak na Reenu ten člověk hledí a jakým způsobem ji drží. Elf si uvědomil, že začíná žárlit. Byl to neznámý pocit pro jeho zasněnou duši.
Nějakým způsobem se lidskému muži i s Reenou se podařilo postavit. Musel to byt velice silný člověk.
„Libí se mi. Nechám si ji.“ Pronesl s naprostou definitivnosti a pisknul na svého koně. Hřebeček se poslušně rozběhl k panovi. Zastavil se před nim a čekal až jeho majitel nasedne, vysoký elf se stoupl mezi nim a mužem z Freinu a založil si ruce na prsou. I když elf byl štíhlejší, tak na to že byl duši básníkem a vědcem, měl vypracované pružné svaly „člověka“, který neustale používá meč a bojové uměni mu není cizí.
„Nenecháte ji, pane.“
„A co mi uděláš, ublížíš mi těma svýma paratkama? Víš vůbec kdo jsem?“
„To mi povězte vy, ještě jste se nepředstavil.“
Mužova tvař se zvlnila v nadřazeným ironickým úsměvu:“Moje jméno je Viktorius de Frein, syn lorda Marka de Freina a pana města toho jména.“
Elf nepatrně znervozněl, Markus de Frein byl pravou rukou krále a jeho syn se osvědčil jako skvěly stratég a dobry generál v bitvě proti invazi Hordy orku.
„A teď mi uhni a nebo pomoz mi ji dostat do sedla.“
Elf se ani nepohnul.
„Ty si koleduješ o výprask.“ Usmíval se muž.
„Vy taky, pane.“ Elf člověku usměv oplatil.
Reena prvý krát v sedle
(GirappAWt, 8. 5. 2011 23:21)
Reena sa v prvotnom šoku primkla k zvieraťu tak, že ho objala okolo krku. Musela zavrieť oči, lebo svet okolo sa mihal dosť rýchlo, čo jej nerobilo práve najlepšie. Vznášadlá na ktorých jazdila doma boly samozrejme schopné vyvynúť oveľa väčšiu rýchlosť, ibaže sa nenatriasali tak ako kôň v plnom trisku. Reenina myseľ sa prehrabávala možnosťami čo jej zostávali. Mohla by to zviera zabiť, ale kto vie čo by sa stalo potom. Teda skôr aké následky by mal pád. A keby zoskočila? To zavrhla pri pohľade na to ako blízko sú stromy. Bola tu aj možnosť, počkať kým sa ten takzvaný kôň unavý a spomalý, ale kto vie ako dlho by to trvalo, a ona bola iste stratená už teraz. Chcelo to nejako to zastaviť. Uvedomovala si, že okrem krku a srsti cíti aj akúsi kožu. Keď na ňu zblízka zamerala svoj pohľad, ktorý bol tým pádom veľmi rozmazaný, uvedomila si, že je to nejaký kožený pásik. Trochu sa nadzdvyhla aby odlepila svoje telo od konského a zistila, že ten pásik smeruje k hlave zvieraťa. Inštinktívne ho chytila a zatiahla za ním. Odrazu sa cítila akási veľmi ľahká, a akoby sa zdvyhol vietor. Uvedomila si, že plachtí vzduchom a na svoje nemlylé prekvapenie aj to, že zem sa približuje.
Amael sa šokom prakticky zasekol uprostred pohybu v prvej chvíli. Nasledujúce reakcie boly, že sa oboma rukami chytil za hlavu a potom následne zhodil z pliec batoh a rozbehol sa do lesa smerom ktorým Tani unášala Reenu. Bežal z plných pľúc, preskakoval korene stromov ktoré vyčnievali nad pôdu, zohýbal sa pred nižšími vetvami a snažil sa sledovať stopu. Ibaže tá potvora mu zase niekam zmyzla. Cítil svoje srdce ako mu tlčie v krku. To hlavy sa mu hrnula krv a bolely ho oči. Jediné čo ho napadlo je, že sa skúsil vrátiť po svojej vlastnej stope, k miestu kde stratil tú Taninu. Nakoniec ju opäť našiel. Do konskej stopy položil dlaň z naširoko roztvorenými prstami a pokúšal sa o kúzlo, o ktorom doteraz iba jeden krát čítal v nejakej knihe. Jeho účelom bolo vystupovať pôvodcu stopy.
„Prosím... musí sa to podariť...“
Šepkal.
Ráno 4
(GirappAWt, 5. 5. 2011 22:29)
Keby bola táto planéta v nejakej databáze a kultúra na nej by bola zmapovaná, Sintra ju mohla naučiť všetko potrebné behom dvoch minút. No teraz bola ona, prieskumníčkov, objaviteľkov ktorá zbiera informácie.
Keď dojedli, pomohla Amaelovi upratať tábor a podala mu zo zeme jeho hnedý plášť. Zhužval ho do gule a stričil jej ho späť do rúk z jediným slovom:
„Tvoje.“
Ktoré nebolo ťažké pochopiť. Keď boly zbalený Amael osedlal Tani a doviedol ju pred Reenu.
„Kôň.“
Pomenoval zviera Amael a bez toho aby si uvedomil, že by to Reenu mohol zmiasť pomenoval aj Tanino pohlavie aj ju samotnú. Reena sa tvárila zmätene. Aspoň Amaelovi sa zdalo, že vidí na jej tváry zmetok. V skutočnosti to však bolo tým, že ako klisne tak aj Reene bolo na prvý pohľad jasné, že do očí si nepadnú. Ibaže Amael ako keby vôbec nevidel Tanino nervózne hrabanie kopytom do zeme a pohadzovanie hlavou. Vzal Reenu okolo pásu a vysadil ju do sedla. Skôr než však stihol za ňu na Tani vysadnúť, klisna, ktorá zjavne vnímala Reenu ako tvora ktorý vyzerá na jej vkus až príliš nebezpečne a predátorsky, splašila a nesúc Reenu na svojom chrbte sa ozlomkrky bezhlavo rozbehla niekam medzi stromi.
Ráno 3
(GirappAWt, 5. 5. 2011 22:28)
Amael sa zarazil. Môže teraz ísť do Freinu? Zmení stretnutie z Reenov a jej ochota ho nasledovať niečo v jeho plánoch dať sa tam do učenia? Ale vlastne doteraz cestoval sám a veľa spoločnosti nemal ani mimo ciest a tak si povedal, že by to nakoniec mohla byť príjemná zmena. Navyše sa potrebovala naučiť jazyk, čo vyhovovalo Amaelovej povahe a „úchilke“ všetko vysvetľovať. Jej zlaté oči naňho hľadeli z očakávaním. Vedel, že meno mesta do ktorého má namierené jej nebude nič hovoriť a preto rýchlim pohľadom skontroloval stav králika nad ohňom, či sa za tú chvíľu nepripečie až priveľmi. Potom k nej vystrel ruku. Reena pochopila a chytila sa ho. Nemala na rukách rukavice takže Amael cítil jemnú kožu na bruškách ktoré mala z vnútornej strany dlane a tak isto hebkú srsť ktorá pokrývala zbytok. Pomohol jej vztať a doviedol ju na okraj vrcholu pahorka. Rukov ukázal na mierny dym ktorý stúpal odniekiaľ kde sa končil les.
„Frein.“
Vyslovil. Reena prikývla a otočila sa aby sa vrátila späť k ohňu. Po pár krokoch sa zháčila a otočila sa späť. Amael tam stál, otočený k nej chrbtom. Vyzeralo to, že ruky má skrýžené na hrudi a hľadel kamsi do diaľky.
Túto krajinu videl už pri západe slnka a teraz mal možnosť pozorovať ju aj chvíľu po východe. Väčšine ľudí by to bolo jedno. Okrem polohy slnka by ani nevidela rozdiely. V tomto smere, obdivu ku krajine, nebol Amael spomedzi svojho národa žiadnou veľkou vínimkou, aj keď nie každý elf, zákonite len preto, že je elf obľubuje detailné skúmanie krajiny. V mnohých veciach však bol Amael odlišný. Dokonca taký odlišný, že ho požiadali aby opustil ich dedinu. Predsa len, medzi elfami je mäso zriedkavá potravina a tak isto sa nedeje to, že niekto kto prejaví zvláštny talent pre zasahovanie pohyblivých alebo stojacich cieľov si zmyslí, že sa stane čarodejníkom ak k tomu má navyše také predpoklady ako má blcha predpoklady k tomu aby zabila slona. A práve preto sa rozhodol požiadaniu o odchod vyhovieť, aby sa raz mohol vrátiť ako čarodejník a všetkým dokázal, že cesta človeku nie je predurčená. Z jeho myšlienkových pochodov ho vytrhla ruka na rameni. Otočil hlavu.
„Zajac.“
Reena sa pokúsila grimasov tváre napodobniť zajačí predkus a rukami uši.
„Králik.“
Vyslovil Amael a Sintra si nové slovo ako vždy uložila od pamäti. Vrátili sa spolu k ohňu. Reena mala ešte stále u seba jeho nôž. Keď spomocou neho naporcovala chutne upečeného králika podala mu ho späť držiac ho za čepeľ. Amael si ho od nej vzal do ľavej ruky a pravím ukazovákom naň poklepal:
„Nôž. Rúčka, čepeľ.“
Pomenoval jeho časti. Potom prstom zacinkal o kovovú čepeľ:
„Oceľ.“
A potom sa začal kolotoč, ktorý vyzeral, že nebude mať konca. Amael totiž pomenoval všetko čo vzal do rúk. Tak sa Reena dozvedela slová ako: koža, mäso, kosť, chutné, pečený, čo sa týkalo králika, názvy niektorých častí oblečenia a podobne. Čudovala sa, že mu to nepripadá otravné, keď jej musí ako malému decku všetko pomenovávať, nečervenala sa však, lebo si uvedomovala, že za to nemôže.
Rano2
(Sheewa, 4. 5. 2011 13:17)
Na to že zvířátko bylo zraněno, utíkalo docela rychle a po chvilce se Amaelovi ztratilo z oči. A tak mu nezbylo nic jiného než i nadále sledovat krvavou stopu. Jak tak šel a díval se na cestičku potříštěnou krvi, jeho pohled padl na zvláštní boty. Vzhledl a uviděl jak před nim stoji Reena a v ruce drží ještě žijícího králíka. Usmála se na něj a jak toho králíka držela jednou rukou pod krkem, tak mu prstem té ruky zlomila vaz.
„Jídlo.“ Pronesla
Amael naprázdno polkl a nervózně usměv oplatil. Při denním světle Reena vypadala ještě víc zajímavěji a nebezpečněji než v noci.
Chita obešla Amaela a zamířila zpět k tábořišti. Elf ji následoval, jak tak kráčel za ženou, tak se pokoušel vstřebat vše co na ni viděl. Oblečení, které měla na sobě bylo sice poškozené a zkrvavené, ovšem nic tak propracovaného neviděl ani u elfu. Bylo černé, páteř byla chráněná tenkými, dokonale sedícími, barevně se přelevajicimí kryty, podobné chránicí časti se nacházely i na všech kloubech rukou a nohou. V místě nad kostrči vyrůstal po zem dlouhý ocas s krátkou černou srsti, který při chůzi zůstával viset 15 centimetru ve vzduchu nad zemi. Na jeho konci se nacházel zlaty řetízek s rudým kamínkem. Reena měla tři velice dlouhé, tlusté copy havraních vlasu, které byly propletené a ozdobené zlatem a stejnými rudými kaminky. Muselo to hodně vážit, ovšem jak se zdálo, Reeně to na obratnosti a lehkosti její chůze a drženi těla neubíralo.
Předtím než vyjit z lesa se Reena zastavila, pověsila zvířátko na větev, odněkud vytáhla jeho nuž a během chvíle byl králík profesionálně stáhnut z kůže a vykuchán. Dívka se obrátila na elfa a podívala se mu na hromadu suchých klesti co nesl v rukou. Po chvilce si vybrala jednu z nich, očistila ji a narazila na ni králíka. Když byli u tábořiště a elfovi se tradičním způsobem podařilo rozdělat oheň, natřeli králíka bylinkami co elf vytáhl z jednoho měšce u pasku a dali zvíře opékat. Všechno probíhalo v tichosti.
První kdo prolomil ticho, byla Reena:“Co ty mít v planu? Kam cestovat?“
Ráno
(GirappAWt, 2. 5. 2011 8:47)
Zobudil sa ako vždy na to, že mu tvár zalialo slnko nového dňa. Chvíľu len tak ležal a vymýšľal spôsob ako sa vymaniť z Reeninho objatia, vstať a pritom ju nezobudiť. Nakoniec sa opatrne oslobodil a vkĺzol medzi stromi aby zozbieral nové vetvy, na ďalší oheň keďže aj ten ktorý založil v noci už dohorel. Ako tak zbieral vetvičky, periférnym videním si všimol veľkého hnedého králika. Amael zalovil za svojim opaskom až kým nenahmatal rukoväť malého noža, ktorý nosil zo sebou na rôzne účeli, väčšinou ho však používal iba nato, keď si potreboval niečo odkrojiť. Prikrčený, držiac špičku čepele medzi palcom a ukazovákom pravej ruky prudko nôž vymrštil štýlom akým sa zvykne odhadzovať bumerang smerom k zajacovi. Čepeľ sa otáčala ako krájala vzduch pritom ako zmenšovala vzdialenosť medzi sebou a hnedým kožuchom. Tenká čepeľ sa zabodla úbohému zvieraťu pod krkom. Vyplašene vyskočil a začal utekať prvým smerom ktorý ho napadol.
„Ach jo! Dúfam, že sa zase nestratím.“
Zašomral Amael a z nazbieraným drevom pod pazuchov sa v polobehu pustil po krvavej zajačej stope.
postupne seznamovani2
(Sheewa, 29. 4. 2011 9:18)
„Hezké.“ Pronesla Reena v harfarštině. Protáhla se až ji zakřupali kosti.“Co, zítra bude, kam jit ty?“ Zeptala se a znovu se a položila se na deku.
Tehdy si Amael všiml krvavého fleku na Reeněnym rameni. Vykulil oči:“Ty si zraněna!“ Vyjekl.
Žena se na něj zmateně zadívala a tak musel elf ukázat na svoje a pak na její rameno.
Poručík to pochopila a máchla nad tím rukou.
„No to nepůjde, musíme to ošetřit!“ zaprotestoval Amael a natáhl se k Reeně, ta ho chytla za ruku a on nevěděl jak, ale během vteřiny se ocitl obejmutý a otočeny zady v náruči ženy.
Reena si položila hlavu na Amaelovo rameno a pronesla:“Ty jit tam, já jit s ty.“ A to byla její poslední slova než usnula.
Elfova počáteční ztuhlost, způsobena překvapením, pomalu odcházela a on si začínal uvědomovat, co se vlastně za cely den a večer udalo. Pak mu došlo, že na jeho zada se tiskne hezky žensky hrudník a málem mu z toho znovu začaly hořet konečky prstu. Bylo mu to však příjemné a ukolébán ženským teplem usnul.
Postupné zoznamovanie...
(GirappAWt, 28. 4. 2011 22:47)
Vetvičky naskladal na pôvodnú pahrebu ktorá medzičasom vyhorela a znovu k nej vztiahol ruky. Znova prežíval rovnaké pocity, brnenie a teplo v prstoch. Tentoraz mal oči otvorené a pozoroval to čo sa chystal vykonať. Nahromadená a v Amaelovom podaní dosť nekontrolovaná magická sila explodovala z končekov jeho prstov v podobe zlatavého prúdu ohnňa, ktorý však narobil viac škody ako úžitku. Zlatavé svetlo neurazilo ani polovicu svojej cesty k suchému drevu, keď sa ozval slabší výkrik. Reena prekvapením nadskočila. Prúd magickej energie ustal a Amael začal hromžiť a prudko triasť rukami vo vzduchu aby si ochladil popálené končeky prstov.
Reena iba neveriacky potriasla hlavou a začala pátrať po balíčku prvej pomoci. Dúfala, že v nej nájde niečo, presnejšie dezinfekčný roztok z hojivým účinkom, pretože pre takúto malichernosť nemienila mrhať nanobootmy ktoré v kritickom prípade zachraňujú životy. Nakoniec našla aspoň pár dezinfekčných náplastí. Musela ich roztrhnúť na polovicu aby vystačili. Amael sa jej počínaniu zo záuimom prizeral, ale keď mu ich chcela nalepiť na prsty netváril sa obzvlášť ochotne. Reena však postupovala neúprosne a pritom jemne a o chvíľu mal elf na každom prste malú nálepku ktorá sa prispôsobila farbe okolitej pokožky a tak to vyzeralo, ako keby jeho prsty nikdy ani popálené neboly. Nakoniec Amael použil na zapálenie tejto vatri tie isté dva kremene ktoré použil už predtým a obaja sa zahľadeli do ohňa. Nastalo trápne ticho. Jeden druhému nerozumeli a nevedeli čo si povedať. Nakoniec ho prelomil Amael z jednou iniciatívou. Jemne sa dotkol Reeninho ramena aby tak na seba upútal pozornosť. Potom chytil prameň svojich vlasov medzi palec a ukazovák pravej ruky a pomenoval ich vo svojom jazyku. Takto postupoval až kým nepomenoval všetko na sebe od svojej tváre, cez všetky časti tela až po oblečenie ktoré mal na sebe. Reena sa pozastavila nad jeho náušnicov pravom uchu a primela Amaela aby sa priblížil viac k svetlu ohňa. Bol to malý kosoštvorec z čiernym podkladom a malým, zlatým, vygravírovaným krídlom.
Rozhovor
(Sheewa, 25. 4. 2011 22:41)
„Ani to nezkoušejte, poručiku.“ Na travě před ni se objevil drobny hologram ženy.
„Proč ne?“ Zamručela Reena udiveně.
„Sintra ma omezeny prostor, data které obsahuje muj U.I. krystal, s ni nepujdou otevřit, leda se zeptat přimo mě a ja Vam buď to odpovim či nikoli.“
„Chceš řict podle nalady?“
„I tak se to da řict.“
Reena si povzdechla a na chvili zpozorovala v dalce odkud přišli, tlumeny zablesk nazelenaleho světla. Ozval se tlumeny vybuch. Chita znovu vypustila vzduch z ust, dala si ruce za hlavu a položila se na zada. Kyselina se dobrala do palivovych članku. Loď přestala existovat a to definitivně.
Jednou jak nejvic mohla, nadechla se. Hvězdné nebe, které se před ni otevřelo, ji uchvatilo. Bylo vidět dva giganticke měsice a naružovělou mlhovinu se spoustou hvězd. Hologram přikračel těsně k Reenině hlavě, naklonil se nad jejim obličejem a pronesl:“Jsme v nezmapovanem prostoru a jsme velice daleko od rodne galaxie.“
„Jak je to možne?“ Vykulila Reena oči.
„Když jste byla v hybernačním spanku z cesty na Euriku zpět na křižnik, došlo k zboji systemu, změnili jsme kurz, vesmirny člun padl do nějakeho světelneho oblaku, který nas přemistil neznamo kam.“
„A ty si s tim nemohla nic udělat?“
„Ne, přikazovy kod nejvyšši straže mi v tom zabranil.“
„Jinymi slovy, se mě ten hajzl pokusil zbavit a my vime o kom mluvim.“
„Ano, věděla jste na něj až přiliš mnoho informaci, ovšem teď je to nepodstatne, jistym zpusobem se mu doopravdy od Vas podařilo zbavit, nevime kde jsme, a nemame možnost se z planety dostat už jen proto, že podle analyzy vašeho noveho kamarada a jeho oblečeni, soudim...“
V te chvili se z lesa objevil Amael. Hologram zmizel.
Zdalo se, že si ničeho nevšiml, v rukou nesl hrstku sucheho dřeva.
Setkáni 3
(GirappAWt, 24. 4. 2011 23:08)
Odhalila tak dosť ostrý chrup. Amael bol v rozpakoch ako by si mal tento úsmev vykladať, no ani sa nepohol. Cítil svoje srdce byť na ohryzku v krku. Bol však fascinovaný. Doteraz vo svojom živote nevidel nikoho ako bola ona. Až teraz keď bol takto blízko si všimol niekoľko výrazných odlišností. Teda okrem očí ženino telo pokrývala krátka čierna srsť. Nos sa podobal ľudskému ale len od koreňa. Jeho zakončenie malo risi podobné mačkovitým šelmám. Pomaly a opatrne sa začal dvíhať zo zeme. Pravú ruku mal pri tomu natiahnutú dlaňou pred seba.
„Nechcem ti ublížiť.“
Ubezpečoval ju.
Reenina Sintra zaznamenala rečovú komunikáciu a dala to najavo hlasovým oznámením:
„Zaznamenaný neznámi jazykový formát.“
Zdalo sa však, že neznámy bielovlasý muž, z bielym husím brkom zastrčeným za pravým uchom, pravým spánkom modrým od atramentu, ktorý mu z brka stekal a bledofialovými očami to považoval za jej hlasový prejav. Reena si povzdychla a poznamenala sama pre seba:
„Tak toto chvíľu potrvá.“
Mala tým na mysli zvládnutie verbálnej a písomnej komunikácie vôbec. Ak sa jej podarí nazbierať prostredníctvom Sintri dostatok slov, pričom bude sintra schopná rozlíšiť ich význam dostatočne presne, môže sa tunajší používaný jazyk naučiť. Android zo svojou neurosynaptickou pamäťou by to zvládol za podstatne kratší čas a kvalitnejšie než Sintra, ale Reena momentálne nič lepšie v rukáve nemala. Rozhodla sa o nadviazanie prvého obojstranného verbálneho kontaktu tým, že prstom ukázala na seba a zreteľne a jasne , radšej, vyhláskovala svoje meno. Potom oblúkovým prenesením otvorenej dlane smerom na muža sa pokúsila vyjadriť aby sa predstavil aj on. Položil si pravú ruku otvorenou dlaňou na srdce a vyslovil:
„A.M.A.E.L.“
Aby napodobnil jej spôsob predstavenia sa. Podala mu ruku. Na pár sekúnd na ňu zameral svoj pohľad než jej ruku podal tiež.
„Fajn tak to by sme mali.“
Zamumlala si pre seba Reena a rozmýšľala čo ďalej. Prvého domorodca ktorého stretla sa jej podarilo nevyplašiť čo považovala za malý úspech. Neznámi totiž na jej zjav väčšinou nereagovali nijako obzvlášť kladne a tak si pomyslela, že by na tom mohla stavať. Ukázala na seba a potom na Amaela a vzala jeho ruku do svojej, čím sa pokúšala naznačiť, že by rada išla s ním. Tento postup však musela ešte raz opakovať kým pochopil, čo má na mysli.
Amael bol ešte stále prekvapený. Všetko sa to zbehlo dosť rýchlo. Navyše stále nemohol uveriť tomu, že on bezvýznamný a navyše k tomu iba príležitostný čarodejnícky učeň práve v tejto chvíli vedie za ruku bytosť z hviezd nemom Reena. Hovorila veľmi zvláštnym melodickým jazykom, ktorý sa však elfskému nepodobal. Amaelovi sa však páčil, pripadal mu dokonca ešte krásnejší než elfčina. Úplne zabudol pre čo k padlej hviezde vlastne prišiel, teda po hviezdny prach a spoločne s Reenov ešte stále sa držiac za ruky prekročili rieku a pustili sa do výsupu späť na pahorok. Keď vkročili do lesa z Reeny odrazu vyšľahol pás bieleho svetla ktorý intenzívne osvetľoval terén pred nimi. Amael očakával niečo podobné, bola predsa z hviezd a určite vládla nejakým druhom mágie, aj keď nemal potuchy akým. Celú cestu späť premýšľal čo by jej mal povedať a ako by jej to mal povedať. Asi aj vďaka tomuto intenzívnemu premýšľaniu, vďaka ktorému opäť raz zablúdil a krkolomne musel Reene že sa pomýlil a musia zmeniť smer, mu cesta naspäť pripadala o čosi kratšia. Na pahorku ho čakalo ešte jedno malé prekvapenie v podobe Tani, ktorá sa vrátila a okusovala šťavnaté steblá trávy. Obvykle by sa s ňou Amael zvítal, ale teraz všetka jeho pozornosť išla na úkor zvláštneho hosťa. Zložil si z ramien svoj hnedý cestovný plášť a rozprestrel ho na zem. Naznačil Reene aby sa tam usadila a aj to aby zostala na mieste, zatiaľ čo on pôjde ešte pohľadať nejaké drevo.
Reena sa zatiaľ cez Sintru prehrabávala dátami v krištále. Dúfala, že by tam okrem lodného AI mohol byť aspoň zlomok informácie o tom kde približne sa nachádza alebo čokoľvek iné čo by jej mohlo nejako pomôcť.
Setkani 2
(Shewa, 23. 4. 2011 20:06)
Když byla venku, tak na chvili zavřela oči a zaposlouchala se a zavětřila. Ucitila vodu. Rozběhla se v tom směru, po par meterech přeskočila hrazdu hliny, kterou padajici člun vytvořil a malem se o někoho přizabila.
Amael se stále usmival na povednou praci a kontroloval zda-li nějaky ten svitek neztratil, když se za nim ozvaly kroky. Elf se prudce otočil a v te chvili ho něco nebo někdo srazil k zemi.
Když se vzpamatoval, jeho oči se setkaly s pohledem ženy, která ho s velkym zaujetim pozorovala.
Oči bytosti neměly bile bělmo, byly cele zlate s černymi žilkami a černymi uzkymi zorničkami. Když si žena všimla, že elf ji pozoruje, usmala se.
Setkani
(Sheewa, 23. 4. 2011 20:06)
Opatrně přestoupila zničeneho androida, ktereho vyboj spojenych dratu, i přes těžkou vahu stroje, odhodil přes pulku prostoru. Reena zavřela na chvili oči a v tichosti svemu zachranci poděkovala.
Pak se vydala k pultu ovladani U.I.(uměle inteligenci) vesmirneho člunu. Jakmile se jeji ruka přibližila ke kovové stěně, za kterou se U.I. nachazelo, plocha stěny trhavě zablikala a pak se na ni objevila holograficka čiselna plocha. Reena zadala kod a stěna se otevřela. Mistnost ozařilo jemně naružověle světlo. Chivli trvalo než se Reeniny oči zvykly na zaři. Jakmile se tak stalo, tak žena mohla rozeznat co se nachazi uvnitř.
Uvnitř se nachazel prostor, kde spoustu dratu, spoju a portu spojovalo se v jednom bodu uprostřed.
A to v bodu ve tvaru dokonale, pruhledne, vakuove koule v jejimž středu se vznašel rudy krystal.
Na Reeninem rameni se znovu objevil hologram. „Poručiku Reeno Sunrise, co chcete dělat?“Ozval se klidny ženský hlas.
„Chci Vaše U.I. vzit sebou.“
„Proč?“
„Jste možna obyčejný člun, ale nemužu vas tady nechat, co kdyby jste se dostala do nespravnych rukou.“
„Jestli mě tady nechate, energie udržujici mě při životě vyprcha za několik hodin a ja se vymažu...„zemřu“ a data která mam v sobě taky, takže nikoho nedokažu ohrozit, tim že bych prozradila informace.“
„Ja to vim...“
„Tak proč?“
„Co kdybyste přestala kecat a řekla mi jak vaš krystal dostat z te koule a připojit do meho předloketniho zařizeni....energii je tam dost a „Sintra“ se da dobijet i pomoci slunce.“
(„Sintra“-předloketni zařizeni vypadajici jako složitě zdobeny chranič s velkym množstvim funkci)
Hologram jakoby povzdechl:“Rozbijte kouli pak budete mit 10 vteřin na to abyste vložila me U.I. do založniho dobijeciho prostoru Sintry nachazejici na vnitřní straně předlokti.
„Držte se.“ Reena otevřela kryt na vnitřni straně předlokti, hodila kouli na zem. Hologram v ten moment zmizel. Chita (Čita) popadla pohasinajici krystal a pokusila se ho nacpat do otvoru, on by se tam i vešel kdyby nebyl o něco větši než otvor, jeden rožek krystalu nechtěl vlezt. Reena nevěděla co ma dělat,ve zmatku udělala první co ji napadlo, nevěděla jestli to pujde ale vzala krystal a ten ostry hran trošičku oddrapla. Zastrčila krystal na místo a uzamčela kryt na „chraniči“.
Hologram se rozblikal a znovu se objevil na ženině rameni.
„Stihla jste to.“ Zazněl hologram překvapeně a pak se slovy "musim se přizpusobit" zmizel.
„CHA CHA!“ Zasmala se Reena vitězoslavně a zamiřila ke skřiňce s věcmi. Našla jednu použitelnou „prvni pomoc“ ve tvaru černeho maleho baťužku. Uvnitř se nachazela sbirka nano-ampul s nano-inejktorem vypadajicim jako střibrna propiska, v další časti baťoha byla krabička s vyživynymi pilulami, Tavrianske lano jenž z metrove velikosti normalu dokazalo se roztahnou do 50 metru a udržet 17- tunni vahu, Chitahsky nuž – jenž po zapnuti by dokazal rozřiznout skoro cokoli, pak tu byly dva nahradni bio – obleky, který měly prozatim tvar vajička jenž kdyby se hodily do vody tak by ziskaly puvodni tvar a nakonec tu byly dvě baterie do Sintry a jedna laserova zbraň.
Reena hvizdla, předtim než baťužek sbalila, použila nano-injektor. Krvacelo ji rameno a měla zlomena žebra, stejně jako množstvi zraněni. Až se dostane dal od lodi, tak si někam lehné a odpočiné a za 24 hodin bude zase zdrava. Pomyslela si poručik.
Netušila co ji čeka ve světě venku a jestli na tehle planetě je inteligentní život, ale nechtěla riskovat, že se k vyspělym technologiim, i když jsou zničene, někdo dostane. Pro tyto připady se v lodi nachazely žirave kyseliny, které byly upravene tak, že sežraly jen harfarskou techniku a pak odumřely.
Puvodně byly vyvinuty Thyrany, nepřateli Harfarské galaxie, ale harfařani dokazali použit i to zle ve svůj prospěch.
Reena Sunrise nastavila granat s kyselinou na autodestrukci, a jak nejrychleji mohla, začala se vzdalovat od lodi. Předtim než se z ni vypotacela, znovu se podivala do klidne androidove tvaře a mrtvych otevřenych oči. Polkla knedlik v krku a vyběhla do neznameho světa.
Miesto pristátia
(GirappAWt, 22. 4. 2011 16:41)
Sadla si na zem do tureckého sedu pred vrak z ktorého vyliezla a položila si hlavu na prekrížené ruky. Po chvíľkovom vylievaní si žiaľu jej ale napadlo, že posledná poloha jej lode by mala byť zapísaná v nejakej databázy a že po čase začne možno kapitánovi prieskumnej jednotky chýbať. A do tej doby... je predsa na úplne neznámej planéte! Pre jej zvedavosť to bolo ako prísľub dávky abstinujúcemu narkomanovi. Ráznym pohybom ruky si zotrela slzy z očí a pomaly sa postavila. Bude potrebovať nejaké zásoby a aspoň to z vybavenia, čo sa bude dať zachrániť. Za chrbtom sa jej ozval akýsi trhavý zvuk a následne zvláštny šustot. Prudko sa otočila a skúmala kusy trosiek ktoré označovali dráhu jej pristátia. Keď nakoniec usúdila, že pravdepodobne žiadne nebezpečenstvo nehrozí vstúpila späť do trupu lode.
Amael zatajil dych úžasom. O hviezdach toho vedel o niečo viac než bežný človek, keďže aj pozorovanie znamení z nich pochádzajúcich patrilo do istého odboru umenia mágie. Napriek tomu však ešte nikdy nepočul o tom, že by na zem dopadla hviezda takejto veľkosti a tobôž nie o tom, že by niesla akéhosi tajomného, a musel uznať, že v tomto prípade, aj veľmi pohľadného cestovateľa. Nevedomosť ho učinila ostražitejším a preto sa na chvíľu prikrčil ešte viac, až bol za kusom trosky celkom schovaný. Po krátkej chvíľke sa odvážil opäť maličko vyhliadnuť. Zdalo sa, že nie je veľmi šťastná z toho kde sa ocitla. Neznáma totiž sedela na zemi v tureckom sede a pomedzi praskanie plameňov sa občas ozval tichý vzlyk. Potom si z ráznosťou utrela z očí slzy a postavila sa. Rýchlo sa schoval späť. Ibaže tentoraz sa jeho plátenný batoh o čosi zachytil, a on o tom nemal najmenšiu potuchu. Ozval sa zvuk trhaného plátna, nasledovaný šuštivým zvukom, sa na zem začali sypať rôzne zvitky. Zaťal zuby a dúfal, že to príliš nepritiahol jej pozornosť. Mohla byť totiž rovnako dobre anjelom ako démonom. Po kratučkej chvíli stŕpnutého očakávania znova vyhliadol von. Nebola tam. Začal teda zbierať rozsypané pergameny a hádzať ich späť do batoha. Keď bol hotový priložil na roztrhnuté miesto svoju dlaň. Sústredil sa až kým nepocítil vibrácie na dlani. Keď ustali a on ruku odtiahol roztrhnuté miesto bolo zacelené. Usmial sa, aj keď kúzlo spojenia dvoch roztrhnutých, či rozseknutých polovíc niečoho často ovládali novici čarodejníci oveľa skôr, než sa mágiu začali učiť u nejakého majstra.
Reena opatrne držiac jednu ruku dlaňou pritlačenú na stenu trupu postupovala po pamäti vpred, pretože vo vnútri bola ešte väčšia tma než vonku. Občas jej v orientácií pomohol nejaký ten energetický výboj z roztrhnutých káblov. Všade bol strašný neporiadok a obávala sa, že sa jej nepodarí nájsť nič z toho čo by potrebovala. Jeden zo zábleskov jej pomohol všimnúť si na zemi pred sebou niečo, čo nápadne pripomínalo helmu taktickej výstroje. Položila sa na kolená a štvornožky začala šmátrať po podlahe. Nakoniec ten „guľatý“ predmet uchopila do rúk. Počas ďalšieho záblesku si mohla prilbu v rýchlosti prezrieť. Čelný štít bol síce prasknutý ale reflektor na vrchnej časti vyzeral nepoškodený. Nasadila si ju na hlavu a software sa po pár sekundách trhaného štrajkovania spustil.
„Svetlo!“
Stroho prikázala. Reflektor sa rozsvietil a pás intenzívneho svetla začal dopadať na priestory zničenej kabíny.
žiju !!!!!!!!!!!!!!
(Sheewa, 20. 4. 2011 20:40)
V ten moment uslyšel nějaky silnějši hluk, jakoby něco kovoveho spadlo na kamen, rychle se podival v tom směru a přikrčil se.
Ve zvlaštním kameni se objevil otvor, do vnitř nebylo vidět, ale z otvoru se valil dym a občas se něco par krat zablysklo.
Chvili se nic nedělo, když se na okraji otvoru objevila se štihla ruka, utla dlaň s dlouhymi prsty zakončenymi drapy. Chytla se okraje a pomohla zbytku těla dostat ven.
Do světla ohně vyvravorala bytost. Krasna žena ve zvlaštním potrhanem mužskem oblečeni, s až po zem dlouhymi, do čtyř černych, tlustych copu svazanymi a zlatem ozdobenymi vlasy.
"Žiju!!!" Byla prvni mysl co přišla Reeně do hlavy ve chvili kdy se vzbudila z omračeni.
Když se ji podařilo dostat se ze sedadla, otevřit nouzove dveře a zjistit, že dycha čerstvy nočnich vzduch smichany s dymem hořicich stromu...tak si pogratulovala.
Když tak stala před vrakem lodi a koukala na něj, tak se neudržela a praštila do něho nohou se zakřičenymi slovy "KDO TEN ZATRACENEJ KRAM STAVĚL?!" K pichlave a pulzujici bolesti v pravem rameni se přidala bolest z naraženych prstu.
Reena se neudržela a rozbrečela se z časti proto, že všechno ji bolelo a že je na živu a z časti proto, že na tehle planetě možna uvizla.
Padlá hviezda
(GirappAWt, 18. 4. 2011 23:18)
Hviezda sa približovala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Z nebies sa spolu s ňou začal znášať dunivý hukot. Keď si to Amael uvedomil, okamžite bol na nohách a snažil sa zo všetkých síl Tani upokojiť. Klisna však bola až príliš vydesená a po chvíli preťahovania medzi ňou a elfom sa mu vytrhla a bežala do lesa. Amael v rýchlosti schmatol svoj batoh, dlaňami si zapchal uši pred silným zvukom a bežal rovnakým smerom ako Tani. Temnota noci sa na niekoľko okamihov zmenila na slnečný deň na poludnie a potom sa ozval ohromný rachot, ako keby minimálne spadla nejaká hora a zem sa zatriasla. Amael stratil rovnováhu a skončil na bruchu na zemi. Okolo neho na zem padalo lístie a kde tu aj nejaký ten konár. Keď okolný svet zase utíchol pomaly sa zdvihol na nohy. Odvážil sa spod ochrany lesa späť na lysí vrcholok pahorka. Pomaly pristúpil až ku okraju aby mal väčší výhľad. Jeho elfské oči videli za tmy iba o čosi málo horšie ako za svetla. Na viac mu ešte napomáhalo niekoľko ohnísk požiarov ktoré dopad hviezdy vznietil. Bližším okrajom údolia sa v hline tiahla dlhá ryha, olemovaná nie čim čo Amael považoval za kusy kamenia. Rozhovoril sa sám pre seba:
„Je to pravda? Doslova priamo pred nosom dopadla hviezda. Kto vie či nie som aj prvý, možno prvý v celej histórií kto mal takúto skvostnú možnosť pozorovať ako tento planúci diamant bohov odpadol z kráľovskej koruny nebies. To svetlo také jasné, ako za dňa! Nič iné to byť nemohlo!“
Malú chvíľočku zotrval v tichu. Potom odrazu vyhŕkol:
„Hviezdny prach!“
Prudko sa otočil smerom k lesu a vbehol doň. Občas sa potkol o nejaký ten koreň ktorý si v unáhlení nestačil všimnúť a snažil sa privolať Tani. Podľa toho čo vedel, hviezdny prach sa dá použiť na rovnaké účely ako čarodejnícky piesok, ibaže z oveľa kvalitnejším a mocnejším efektom. Keď sa mu ju však nedarilo nájsť rozhodol sa, že sa tam vyberie po vlastných.
Priamo do tej časti údolia však neviedla žiadna konkrétna cesta. Niekoľko krát sa musel zastavovať a vyliezť do koruny nejakého stromu aby si uvedomil kde vlastne práve teraz je. Nevylučoval, že možno pár krát aj zablúdil. Odhadoval, že sa do údolia dostal asi po takých troch hodinách, tej najrýchlejšej chôdze pre akú sa v noci dokázal odvážiť. Rieka na mieste kde ju prekračoval bola našťastie iba niečo vyše nad členky. Scenériu pred ním osvetľovalo mihotavé svetlo plameňov. Vstúpil do okraja lemovaného troskami. Sklonil sa k jednému väčšiemu kusu aby ho lepšie preskúmal. Opatrne naň položil ruku a okamžite ju odtiahol. Bol horúci. Na viac z dotyku mal dojem, ako keby to vôbec nebol kameň.
Přistani
(Sheewa, 17. 4. 2011 17:38)
„Jestli nastavim tady to a převedu palivo do brzdicich motoru, tak se třeba nerozmaznu po povrchu planety.“ Měla v klidu myslet Reena...aspoň podle toho jak byla učena v akademie, realita ovšem byla jina.
„Teplota povrchu lodi dosahla kritickeho bodu, poručiku Reeno, jestli nedosahnete vyrovnavaciho bodu během třiceti vteřin, rozletite se na cucky ještě před dopadem na porvrch. „ Oznamoval klidny žensky poblikavajici hologram, který stal vedle rychle se kmitajicich prstu poručika Reeny, která se odvažně a vubec „bez paniky“ pokoušela zachranit si sama sobě život.“
„DOOOOOOOOOPRDEEELEEEE!!!! Jsem ještě mlaaaaada na smrrrrrrrrrt!!!“ „ARRRRRRRRGHHH“ Řvala Chita a přitahovala k sobě krystal ručniho ovladani maleho vesmirneho člunu ve snaze vyrovnat loď takovym zpusobem aby třeni mezi atmosferou a lodi bylo co nejmenši.
„Poručiku Reeno, vaše šance na přežiti jsou mizive, chcete před smrti ještě něco řict?“
„PŘESTAŇ BLBĚ KECAT KURVA A DOSTAŇ MĚ ŽIVOU NA PLANETU!“ Řvala Reena a v očich měla slzy.
„Mate jen 20% šanci na přežiti a jen pokud se dostanete k porušenym obvodu brzdicich trysek....“
„ČÁÁÁÁS?!“
„20 vteřin.“
Reena nastavila automaticke spuštěni brzdicich trysek. Odpoutala se od sedadla, přiskočila k jedne ze stěn, kde zela menši dira v trupu a z jejich odhalenych okraju zeli propojovaci kabely, které připominaly žily, ze kterych vytekala životodarna namodrala tekutina lodi.
„ČÁS?“
„10 vteřin“ Hologram ženy se objevil sedici na Reeněnem rameni.
„Co mam dělat? Který drat mam propojit?“
Hologram ukazal na ten jasně červeny. Naštěsti pro Reenu byl poškozen takovym zpusobem, že kdyby se konce dratu přibližili, systém by se znovuaktivoval.
„Dejte pozor, jestli je propojite holyma rukama, tak vas to zabije.“
„TAK CO MAM DĚLAAAAAT?!“
„Us—st—up—te.“ Ozvalo se vedle ni a něči ruce ji odstrčili zpět k sedadlu. Poškozeny android, ji přikazal aby se připoutala, jakmile se Reena posadila a začala se připoutavat. Android propojil draty. Vyboj robota ihned usmrtil, brzdici trysky se aktivovaly, s lodi to drclo. S napul připoutanou poručikem taky. A pak nastala tma.
Viktorius3
(Sheewa, 15. 5. 2011 20:38)